Španielsko-americká vojna

Španielsko-americká vojna
Súčasť Filipínskej revolúcie a Kubánskej vojny za nezávislosť
Americké jednotky vztyčujúce vlajku na Fort San Antonio De Abad po Bitke o Manilu
Dátum 25. apríl 1898  – 12. august 1898 Miesto Kuba, Portoriko, Filipíny, Guam Výsledok Víťazstvo Spojených štátov Parížska zmluva (1898) Vojenská vláda Spojených štátov na Kube Filipínsko-americká vojna Zmeny územia Španielsko sa vzdalo vlády nad Kubou a odstúpilo Portoriko, Guam a Filipínske ostrovy Spojeným štátom za 20 miliónov dolárov.
Protivníci
Spojené štáty Kuba Filipínska republika	Španielsko Kuba Guam Filipíny Portoriko
Velitelia
William McKinley	Mária Kristína
Sila
30 000 Kubáncov 379 000 Američanov 60 000 Filipíncov	339 783 vojakov
Straty
10 665 Kubáncov 2910 Američanov 30 Filipíncov	63 560 mŕtvych
Historický portál

Americko-španielska vojna bol ozbrojený konflikt medzi Španielskom a Spojenými štátmi americkými odohrávajúci sa medzi aprílom a augustom roku 1898. Viedol k jednoznačnému víťazstvu USA, ktoré získalo pod kontrolu väčšinu španielskych zámorských kolónii a upevnilo si tak svoj vplyv na západnej pologuli.

Vzťahy medzi Španielskom a USA boli napäté už dlhší čas pred vypuknutím samotného konfliktu. USA si v rámci tzv. Moonroovej doktríny pokúšali udržovať zásadný vplyv nad celou oblasťou Latinskej Ameriky. Španielsko ako bývala námorná veľmoc však ku koncu 19. storočia mala stále pod kontrolou viacero veľkých kolónií v Karibiku (Kuba, Portoriko) a západnom Pacifiku (Filipíny, Guam) a obmedzovala tak vplyv USA v oblasti. Vážna diplomatická roztržka medzi oboma krajinami vypukla už v roku 1873 pri tzv. Virginiuskom incidente, pri ktorom Španielsko zajalo americkú loď Virginius a popravilo jej posádku považujúcich ich za pirátov. V rokoch 1897–98 negatívny postoj americkej verejnej mienky (výrazne podporovaný médiami a politickým establišmentom) voči španielskej prítomnosti v Karibiku rapídne rástol. Oficiálnym dôvodom k tomu sa stalo hlavne brutálne španielske potlačovanie snáh kubánskych, portorických, ale aj filipínskych nacionalistov o nezávislosť.

Konečným spúšťačom vojny sa tak stalo dodnes neobjasnené potopenie americkej lode USS Main v Havanskom prístave 15. februára 1898. V USA napriek neexistujúcim dôkazom prevládla mienka, že loď bola potopená vďaka sabotáži španielskych agentov. Vláda prezidenta McKinleyho dala v apríli Španielsku ultimátum, v rámci ktorého sa malo okamžite z Kuby stiahnuť. Madrid toto ultimátum rozhorčene odmietol a prerušil s USA 21. apríla diplomatické styky. Ten istý deň začalo americké námorníctvo s blokádou Kuby, načo 23. apríla vyhlásilo Španielsko USA vojnu. Americký kongres vyhlásenie vojny opätoval dva dni na to.

Samotné boje mali pomerne rýchly spád a prebiehali primárne na Kube a Filipínach. Moderne vyzbrojené americké vojsko a námorníctvo v nich malo značne navrch nad zastaranejšími loďami a výzbrojou Španielska. Už 1. mája 1898 americké námorníctvo pod velením komodora George Deweya bez strát (len s deviatimi ranenými) obkľúčilo a úplne zničilo španielsku flotilu v Manilskej zátoke. S podporou filipínskych bojovníkov za nezávislosť pod vedením Emilia Aguinalda získala v priebehu niekoľkých týždňov americká armáda kontrolu nad väčšinou Filipínskych ostrovov, aby sa však vyhla vážnejším stratám, priamo do hlavného mesta Manila (ktoré bránilo 8000 španielskych vojakov) vstúpila až po oficiálnom ukončení bojov 13. augusta.

21. júna obsadilo americké námorníctvo prakticky bez boja ostrov Guam a zajalo na ňom celú 54 člennú španielsku vojenskú posádku.

Boje na Kube prebiehali hlavne vo východnej časti ostrova, v blízkosti vojensky dôležitého prístavu Santiago de Cuba. Medzi 6. až 10. júnom uskutočnila americká námorná pechota s podporou loďstva inváziu v zátoke Guantanamo a úspešne ju zaistila. Prvé pozemné výsadky neďaleko Santiaga uskutočnili americké vojská 22. júna. 1. júla došlo v blízkosti Santiaga k dvom veľkým bitkám (bitka o San Juan Hill a bitka o El Caney), v ktorých americké vojská s významnou pomocou kubánskych rebelov porazili španielsku predsunutú obranu mesta. 3. júla došlo k najväčšej námornej bitke tejto vojny, keď americké námorníctvo spustilo priamy útok na prístav Santiago de Cuba, pričom tam úplne zničilo španielsku karibskú flotilu. Vojenská posádka Santiaga definitívne kapitulovala 17. júla.

Američania sa 25. júla vylodili aj na ostrove Portoriko, tu však nemali veľkú podporu miestneho odboja a do konca vojny zaistili len časť ostrova.

Španielsko, prakticky úplne porazené v námorných bitkách, bez možnosti poskytnúť pomoc svojim vojskám stále bojujúcim na Kube, Filipínach a Portoriku, súhlasilo so zastavením bojov a s pomocou Francúzskeho sprostredkovania sa dohodlo s USA na prímerí, ktoré vstúpilo do platnosti 12. augusta. Vojna sa oficiálne skončila 10. decembra 1898, keď obe strany podpísali v Paríži mierovú dohodu.^[1]

Vojna mala pre kedysi hrdé španielske impérium katastrofálne následky. Španielsko prišlo o vyše 3000 vojakov a 500 námorníkov, jeho kedysi silné pacifické a karibské námorné flotily boli úplne zničené. V rámci parížskej mierovej zmluvy sa muselo úplne stiahnuť zo svojich posledných zámorských kolónií (väčšinu ktorých získalo USA a neskôr časť z nich aj Nemecko) a definitívne tak stratilo vplyv koloniálnej mocnosti.

Pre USA naopak vojna znamenala veľký úspech, vďaka ktorému si výrazne upevnili svoje mocenské postavenie na celej západnej pologuli. V pozemných bojoch síce stratili vyše 3000 vojakov, no bez straty jedinej lode a len so 16 mŕtvymi námorníkmi sa ukázali ako nová námorná mocnosť. Od Španielska prebrali kontrolu nad Kubou, Portorikom, ostrovom Guam a Filipínami. Tu sa však zároveň zakrátko ukázali skutočné dôvody amerického ťaženia. Hoci oficiálnym casus belli pred vojnou bola hlavne podpora kubánskych a filipínskych snáh o nezávislosť, už krátko po vojne začali americké vojská obe krajiny okupovať a pod rôznymi zámienkami ich snahy o samostatnosť odmietli. USA následne spustili v rámci tzv. banánových vojen ozbrojenú kampaň proti tým istým rebelom, ktorí im predtým pomáhali v bojoch proti Španielsku, pričom pri potláčaní ich odporu často používali ešte horšie metódy ako predtým španielski kolonizátori. Obzvlášť tragické následky to malo pre Filipíny, kde v následnej americko-filipínskej vojne (1899-1902) zahynulo vyše 200 000 ľudí, pričom USA krajinu následne okupovali až do roku 1935 (definitívnu nezávislosť získali Filipíny až po konci druhej svetovej vojny).

• Španielsko-americká vojna
• Centennial of the Spanish-American War 1898–1998 Archivované 2001-10-06 na Wayback Machine