Articuli Podmanickyani

Articuli Podmanickyani je dokument vydaný 2. januára 1506 Jánom Podmanickým v Považskej Bystrici. Ide o regionálny dokument presne upravujúci vzťah zemepána s jeho poddanými. Nepriamo nám taktiež ukazuje, prostredníctvom svojich bodov, život ľudí v čase prijatia dokumentu, ale aj dávno pred ním. Ďalšou významnou črtou dokumentu je, že jeho autor, pán panstva Ján Podmanický, ho krátko po vydaní preložil do slovenčiny. Latinská ale aj slovenská verzia sa dochovali až dodnes.

1. Ustanovuje sa, že všetky oráčiny mestečka majú byť rozdelené do 52 celých povrazcov11 a nie viac a že| v tomto mestečku má byť 52 domov obývaných váženejšími mešťanmi, ktorým majú patriť na povrazce rozdelené zeme (oráčiny). Rad týchto domov sa začínal od domu v ktorom vtedy býval kováč Pavol Masak (Mašek) teda v ulici zvanej Hliník. Z druhej strany rieky Bystric sa končil tento rad domov hore, kde býval Petrík. Poto na druhej strane sa začínal domom obchodníka Baltazára ktorý bol pri ulici, čo ide k háju, lesu tohože mestečka až po rožný dom, v ktorom vtedy býval Skala, a potom okolo kúpeľa až k rieke. Ďalej sa začínal od toho domu v ktorom vtedy býval Kráľ, (a) končil sa pri tom dome, ktorý bol neďaleko domu Uhlíka. A toto bolo 52 domov, ku ktorým patrili spomínané zeme, ku každému po jednom povrazci. Zemepán nesmie túto pôdu nikdy odňať spomínaným domom. Ak by niekto chcel predať svoj dom spomedzi spomínaných domov, musí ho predať aj s pôdou a nie ináč; a ak niekto z mešťanov by chcel predať dom má ho predať za primeranú cenu. Ak sa s kupcom nemožno dohodnúť, majú (dom) ohodnotiť richtár a prísažní a nech sa predá na základe tohto ohodnotenia.

2. Richtár a prísažní sa majú voliť každoročne len z týchto 52 (domov) a nie z iných.

3. Pretože po všetky časy až doteraz sa platilo zemepánovi vždy len od päťdesiatdva domov či povrazov teda aj odteraz navždy sa má platiť len od 52 domov či povrazcov.

4. Aby richtár a prísažní riadili mestečko a spoločenstvo mešťanov, a nie komunita richtára a prísažných, ktorí majú konať podľa svojho presvedčenia (svedomia).

5. Ak by niekto chcel stavať dom, či už z majiteľov päťdesiatdva domov alebo z tých, čo sídlia v záhradách teda tí päťdesiatidvaja, čo majú povrazce, majú priviezť stavajúcim vhodné drevo na stavanie a potom záhradníci (bývajúci v záhradách, teda vlastniaci len menší poľnohospodársky pozemok) majú im spolu so želiarmi pomáhať stavať, ostatné práce prislúchajúce tesárom nech znáša ten, čo stavia dom. A mešťania majú každému novému stavebníkovi domu povoliť (stavať).

6. Pri prevádzkovaní krčiem a výčape vína a piva nariadené je zachovávať, že nikto nesmie čapovať víno a pivo len tí, čo sa počítajú k (spomínaným) päťdesiatim dvom, vinárne nie sú viaceré (čiže je len jedna), s výnimkou či jarmoku, lebo výčap vína postupne prechádza z jedného na druhého; keď chce niekto začať predávať víno, má zavolať richtára a toľkých prísažných, ktorí vtedy môžu prísť; ochutnajú víno a určia cenu, za ktorú sa môže víno predávať alebo čapovať. A každý z mešťanov alebo ich nástupcov, čo bude víno predávať, má dať do pokladnice mesta jeden ort (štvrť zlatého). Ak by niekto (z mešťanov) bol taký chudobný, že by nemohol čapovať víno, má poradie svojho práva výčapu predať inému za jeden ort.

7. Podobne nikto okrem spomínaných päťdesiatich dvoch nesmie spracovávať slad a variť pivo alebo čapovať ho; vždy môžu (pivo súčasne čapovať) len piati, s výnimkou obdobia jarmoku. V čase jarmoku, dva týždne pred ním a dva týždne po ňom má každý (mešťan) právo predávať a čapovať víno aj pivo; výčap piva tiež postupne prechádza od jedného k druhému, rovnako aj vína. Ak niekto z mešťanov uvaril pivo a chcel by ho predať alebo čapovať, po prehliadke richtára a prísažných sa určí, koľko sladu sa kúpilo za jeden zlatý (ťlorén) a podľa toho sa určila taká miera (množstvo) vyrobeného predného (prvej triedy) piva, za ktorú sa platí jeden zlatý, aby už zaň mal ten, kto ho varí, späť svoje náklady. Od každého zlatého utrženého za čapovanie predného (prvej triedy) piva sa platí (do mestskej pokladne) jeden ort; zadné (druhej triedy) pivo sa má predávať za nižšiu cenu a kal, ľudovo zvaný mláto, má (vyrábajúci) pre seba. Ktokoľvek z mešťanov bude čapovať pivo, nech dá do školy učiteľom dve veľké kanvy piva, v akých sa zvykne nosiť voda. Ak by niekto, ako sa už predtým povedalo o výčape vína, nemohol pre chudobu variť ani čapovať pivo, nech za pol orta predá svoje čapovacie poradie inému. Nikto nesmie nikomu dať alebo čapovať víno alebo pivo na úver.

8. Keď mäsiari zabíjajú dobytok na predaj, richtár a dvaja prísažní spolu s dvoma mešťanmi z komunity sa majú postarať, aby tí, čo zabíjajú dobytok, to vykonali spôsobom predpísaným v tomto remesle; ak sa dobytok zabije, musí sa stiahnuť z kože a vybrať z neho vnútornosti, oddeliť nohy a hlavu a až potom sa mäso položí na váhu la určí sa), za koľko denárov sa má predávať jedna libra, a to tak, že len za mäso má porážač dostať svoju kúpnu cenu, koža, loj a polovica vnútorností sú jeho ziskom a (druhá) polovica vnútorností patrí richtárovi, dvom prísažným a dvom z komunity za ich ustávanie; jazyk [ dobytka sa má dať ako almužna pre žiakov školy; ak sa . nechce dať jazyk, nech sa dá toľko mäsa, koľko ho možno kúpiť za jazyk.

9. Z príjmov mesta sa nemajú peniaze nikdy z nijakýchdôvodov požičiavať, ani míňať mešťanmi, ale majú sa každý rok zhromažďovať a ukladať, aby mestečko malo vždy odložené nejaké peniaze, lebo šestina týchto príjmov sa poskytuje na dary zemepánovi a iným, ktorých sa patrí i uctiť darom. V tom prípade, ak tí, čo majú na starosti tieto príjmy mestečka, použijú z nich viac ako šestinu alebo by ich rozhadzovali, majú byť zbavení dôvery a cti, ba aj telesne potrestaní podľa svojich zásluh ako zlodeji a zbojníci. Ak by niekto chcel podnikať s peniazmi z príjmov (mesta), nech mu ich richtár a prísažní dajú, ale pod dobrou zárukou ručiteľa a takýto podnikateľ alebo dlžník má dať o rok mestu požičané peniaze a niečo zo zisku; I všetko to má vždy bez prieťahov odovzdať pred richtárom 1 a prísažnými.

10. Nikto z mešťanov a obyvateľov nesmie hrať s kockami a kartami, s výnimkou panských služobníkov a šľachticov ubytovaných v meste.

11. Kúpeľník, ktorý vie púšťať žilou, má pravidelne platiť mestečku od kúpeľa ročne jeden zlatý dane, od jedného púšťania krvi zo žily dostáva štyri kráľovské denáre, od jedného otvorenia žily jeden viedenský denár, od jedného kúpajúceho sa hosťa jeden kráľovský denár, od jednej (kúpajúcej sa) ženy má dostať jeden obolus a nie viac. Z rodín hostí (obyvateľov mesta) každý z hostí má ročne priviezť kúpeľníkovi jednu fúru dreva a za to sa rodine poskytuje slobodne kúpeľ po celý rok. Ak by sa vyskytli v súvislosti s kúpeľom nejaké potreby alebo nedostatky, treba ich odstrániť na náklady mesta.

12. Každý obyvateľ mesta, či už vlastní povrazce, býva v záhradách alebo je želiar, sa musí každoročne štyri dni zúčastňovať osobne a (ak ich má) s povozom a poťahom pri spevňovaní brehu rieky Váh, aby sa zabránilo rieke Váh poškodiť mestečko.

13. Ustanovuje sa, že nikto z obyvateľov sa nemá domáhať odvolaním svojho práva v Krupine, len ak ide o hrdelné prípady alebo dotýkajúce sa cti. Nikto z obyvateľov sa nemá vo svojej záležitosti odvolávať pred rozhodnutím o nej mestským súdom v prítomnosti pána alebo jeho zástupcu.

14. Nikto z tých, čo v tomto mestečku bývajú v záhradách, nemá platiť diku (štátnu daň).

15. Všetci obyvatelia mesta, tak držitelia povrazcov, ako aj bývajúci v záhradách, majú slobodné právo pečenia chleba, pod tou podmienkou, že cesto na jeden chlieb bude mať rovnakú váhu zodpovedajúcu hodnote jedného denára alebo vtedy bežného peniaza.

16. Pretože v Žiline alebo v Rajci každý, kto by chcel, môže si postaviť rám na vystieranie súkna, mešťania (Považskej Bystrice), ako aj iní obyvatelia a súkenníci môžu si tiež postaviť rámy na miesta, ktoré sa im zdajú príhodné.

17. Ulica súkenníkov má byť pri kostole, sídlo kováčov má byť na ulici od Moštenca, ševcov na ulici volanej Od Hliníka. Pretože mestečko Bystrica má tie isté výsady ako mestečká Žilina a Rajec, súkenníci z mestečka Bystrica majú používať a tešiť sa tým istým výsadám a môžu mať (tiež) vlastný cech.

18. Želiari bývajúci v meste sú povinní zemepánovi a jeho nástupcom robotovat' ročne tri dni.

19. Na druhej strane (Váhu) a z druhej strany Bystrického potoka, kde je hrad, nikto nesmie chytať zajace alebo akékoľvek vtáky.

20. Obyvatelia môžu slobodne chytať vo Váhu ryby sieťami nazývanými sak a veter.

21. Svojmu zemepánovi Považskobystričania neplatia mýto, okrem tých, ktorí vezú víno do Bytče a Žiliny. V čase jarmoku obyvatelia, ale ani trhovníci (čo idú na jarmok alebo z jarmoku) neplatia nijaké mýto.

22. Kráľovský obed, ktorý boli Bystričania povinní dávať zemepánovi, odteraz nie sú povinní dávať.

23. Majer Hrbotín je v držbe mestečka.

24. Považskobystričania nie sú odteraz (ako boli doteraz) povinní Bystrickému hradu oračkou a niektorými inými prácami (robotami), okrem ukladania vína na hrade, kosenia lúk v Kvašové a príslušných prác na (oprave) mosta.

25.Tí, čo držia len záhrady a nie povrazce, povinní sú z nich dať a zaplatiť ročne desať denárov mestečku a nič viac sa nemá od nich vyžadovať.

Zemepán Považskej Bystrice vymenované články prijal a schválil a Považskobystričania sa ich zaviazali presne dodržiavať. Z vďaky k svojmu zemepánovi za jeho dobrotu, že takto presne určil ich povinnosti, sa Považskobystričania zaviazali dávať (okrem toho) každoročne hradu, zemepánovi a jeho dedičom a nástupcom sto zlatých, sto gbelov (ľudovo volaných lukná) ovsa a päťdesiat kapúnov. Záhradníci bývajúci v záhradách sú podobným spôsobom povinní zemepánovi a jeho nástupcom dať ročne po dvoch kapúnoch. Ak by niekto z jednotlivých mešťanov tieto články nerešpektoval, najmä pokiaľ ide o výčap vína a piva, má byť pozbavený cti a nikdy nemá byť prijatý do rady mestečka; ak by sa niekto prehrešil nedodržaním iných článkov, má byť potrestaný pokutou zaplatenia pol zlatého, z čoho polovica patrí cirkvi, polovica zemepánovi.

• Považská Bystrica z dejín mesta. Žilina: Knižné centrum, 2006
• História mesta
• http://slovenske-uhorsko.blogspot.com/2011/12/articuli-podmanickych-1506.html