Augusta Sasko-Weimarsko-Eisenašská

Podľa názoru niektorých redaktorov by sa mal tento článok presunúť na názov Augusta Sasko-weimarsko-eisenašská.
Ak s tým nesúhlasíte, vyjadrite sa, prosím, v diskusii.
Augusta Sasko-weimarsko-eisenašská
pruská kráľovná a nemecká cisárovná
Augusta v roku 1853, Franz Xaver Winterhalter, 1853
Augusta v roku 1853, Franz Xaver Winterhalter, 1853
Augusta Sasko-Weimarsko-Eisenašská, erb (z wikidata)
Augusta Sasko-Weimarsko-Eisenašská, podpis
Biografické údaje
Pôvodné menoMaria Luise Augusta Catherina
Narodenie30. september 1811
Weimar, Nemecko
Úmrtie7. január 1890 (78 rokov)
Berlín, Nemecko
PochovanieZámok Charlottenburg
Rodina
Manžel
Potomstvo
OtecKarol Frederik Sasko-weimarsko-eisenašský
MatkaMária Pavlovna Ruská
Ďalšie tituly
Pruská kráľovná
2. január 1861 - 9. marec 1888
Nemecká cisárovná
18. január 1871 - 9. marec 1888
Odkazy
Spolupracuj na CommonsAugusta Sasko-Weimarsko-Eisenašská
(multimediálne súbory na commons)

Augusta Sasko-weimarsko-eisenašská (Maria Luise Augusta Catherina, * 30. september 1811 – † 7. január 1890) bola pruská kráľovná a prvá nemecká cisárovná ako manželka Viliama I.

Ako členka rodu Sasko-weimarsko-eisenašských bola úzko spriaznená z ruským cárskym rodom Romanovcov prostredníctvom svojej matky Márie Pavlovny, dcéry cára Pavla I. a vnučky ruskej cárovnej Kataríny II. Augusta sa v júni 1829 vydala za Viliama Pruského a ich manželstvo bolo napäté. Viliam sa chcel skutočnosti oženiť so svojou sesternicou Elisou Radziwiłłovou, ktorú kráľovský dvor nepovažoval za vhodnú. Medzi manželmi boli odlišné politické a intelektuálne záujmy. Napriek týmto rozdielom Augusta a Viliam často spolupracovali pri vybavovaní korešpondencie a pri dvorných stretnutiach. V rokoch 1831 a 1838 sa im narodili dve deti, Fridrich a Lujza. Po smrti svojho svokra Fridricha Viliama III. v roku 1840 sa Augusta stala manželkou predpokladaného následníka pruského trónu.

Nebola to oficiálna pozícia, ktorá dala Auguste politický vplyv, ale skôr jej sociálne vzťahy a blízkosť ku Viliamovi. Dôležitú úlohu zohrala jej korešpondencia s manželom, kniežatami, štátnikmi, dôstojníkmi, diplomatmi, duchovnými, vedcami a spisovateľmi. Sama seba vnímala ako politickú poradkyňu svojho manžela a za jej úhlavného politického nepriateľa považovala pruského premiéra a nemeckého kancelára Otta von Bismarcka. Zatiaľ čo biografie Bismarcka niekedy charakterizujú politické názory cisárovnej ako antiliberálne alebo ako deštruktívne zamerané výlučne proti Bismarckovej politike, novší výskum ich klasifikuje ako liberálne. V súlade s tým Augusta celkovo nedokázala presvedčiť svojho manžela, aby reštrukturalizoval Prusko a Nemecko podľa konštitučnej monarchie Spojeného kráľovstva. Napriek tomu mala určite politický priestor pri výchove následníka trónu, ako obhajkyňa katolíckeho obyvateľstva a prostredníctvom svojho prístupu ku kráľovi a antimilitaristickému zastúpeniu. O tom, ako ďaleko presne siahal vplyv Augusty ako manželky panovníka v 19. storočí, sa v historiografii stále vedú diskusie.

Skorý život

[upraviť | upraviť zdroj]

Augusta sa narodila 30. septembra 1811 vo Weimare.[1] Bola tretím (ale druhým žijúcim) dieťaťom Karola Frederika Sasko-weimarsko-eisenašského a ruskej veľkovojvodkyne Márie Pavlovny, sestry ruského cára Alexandra I. Krst Augusty sa konal 6. októbra[2] a dostala mená Maria Luise Augusta Catherina. Augusta primárne nevyrastala v starostlivosti rodičov, ale skôr u pestúnky Amálie Batschovej.[2]

Jej učitelia ju učili štyri cudzie jazyky: angličtinu, ruštinu, francúzštinu a latinčinu. Medzi ďalšie predmety patrili: matematika, geografia, náboženstvo, história, tanec, kreslenie, jazda na koni a hudba. Medzi jej učiteľov patrili: dvorná maliarka Luise Seidlerová, hudobný skladateľ Ján Nepomuk Hummel a nunizmatik Frédéric Soret. Najdôležitejším bol pre Augustu však básnik a prírodovedec Johann Wolfgang von Goethe. Goethe organizoval plán vyučovania po konzultácii s Augustinými rodičmi a Augustu učil v prostredí univerzity v Jene. Goethe bol podľa nej „najlepším a najdrahším priateľom“, akého by ona a jej sestra Mária (ktorá bola od nej o tri roky staršia) mali v detstve. Obe sestry sa takmer vôbec nestýkali so svojimi rovesníkmi.[3] Podľa historika Lothara Galla Augustin politický postoj dlhodobo formoval jej pomerne liberálna rodina.[4] Jej starý otec Karol August Sasko-weimarsko-eisenašský zaviedol ústavu vo veľkovojvodstve.[5] Podľa Moniky Wienfortovej to prispelo k tomu, že Augusta neskôr obhajovala transformáciu Pruska na konštitučnú monarchiu.[6] Ako sa Gall domnieva, politika vo Weimare priala Augustinej blízkosti ku kruhu zvanom Wochenblattpartei, ktorá bola nielen za malonemeckú jednotu bez Rakúska, ale aj za „spojenectvo s vedúcimi silami liberálnej buržoázie“ a pokračovanie pruských reforiem.[7] Historik Východného Nemecka Ernst Engelberg na druhej strane popiera Augustin liberálny postoj. Jej politické názory boli umiestnené v tradícii osvietenského absolutizmu.[8] Nechcela nič vedieť o „parlamentnom režime“, ale skôr obhajovala „ústavu slobodne zvolenú panovníkom.“[9]

Weimarský dvor formoval Augustu aj z kultúrneho hľadiska. Vyvinula silný záujem o umenie, bola považovaná za vzdelanú a bola obzvlášť prísne vychovávaná k dodržiavaniu oficiálnych dvorných mravov, takzvanej etikety.[10]

Manželstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Augustina matka Mária Pavlovna pripravila obom dcéram sobášne plány smerované k Prusku, ktoré hraničilo so Sasko-Weimarskom-Eisenašskom a preto bolo vnímané ako hrozba pre veľkovojvodstvo. Sobáš Augusty s Viliamom Pruským a sobáš Márie s Karolom Pruským, Viliamovým mladším bratom, mali zabezpečiť existenciu veľkovojvodstva. Mária Pavlovna už ochranu poskytovanú rodinnými väzbami na dynastiu Romanovcov nepovažovala za dostatočnú. Keďže sa v roku 1828 stala veľkovojvodkyňou, dokázala presadiť svoje manželské úsilie pre svoje dcéry.[11] Na strane Pruska bolo motiváciou ďalšie rozširovanie dynastických väzieb s Ruskom, pretože Augusta bola neter ruského cára Mikuláša I.[12] Od spoločného víťazstva nad Napoleonom Bonaparte si boli Prusko a Rusko obzvlášť blízke z hľadiska aliančnej politiky. Dcéra pruského kráľa Fridricha Viliama III., Šarlota sa vydala v roku 1817 ruského cára Mikuláša I., vtedy nástupcu na trón.[13]

Augusta ako nevesta v roku 1829.

Na druhej strane, princ Viliam bol zamilovaný do svojej kamarátky a sesternice Elisy Radziwiłłovej, dcéry jeho tety Lujzy.[14] Elisa bola z poľského šľachtického rodu Radziwiłłovcov, takže sa považovala za nerovnocennú. Augustin otec podmienil svoj súhlas so sobášom Viliamovho mladšieho brata Karola a jeho dcéry Márie tým, že sa Viliam bude môcť uzavrieť morganatické manželstvo s Elisou. Fridrich Viliam III. chcel sobáš medzi Augustou a Viliamom a preto zakázal svojmu synovi si vziať Elisu v júni 1826.[15] V tom istom roku sa Viliam a Augusta prvýkrát stretli.[16] Keďže bolo jasné že Viliamov brat Fridrich Viliam IV. zostane bezdetný, preto Fridrich Viliam III. zriadil sobáš medzi Augustou a Viliamom.[17]

Pred sobášom mala Augusta nižšiu hodnosť na rodnom dvore ako staršia sestra. Keďže jej sestra sa mala vydať za Viliamovho mladšieho brata, Augusta bola nad svojou staršou sestrou a mohla očakávať, že bude manželkou následníka trónu.[6] Svadba sa konala 11. júna 1829 v kaplnke na Zámku Charlottenburg.[18] V tom čase mala Augusta 17 rokov.[19]

Prvé roky manželstva

[upraviť | upraviť zdroj]
Augusta v roku 1838.

Podľa historika Roberta-Tareka Fischera bolo manželstvo napäté z niekoľkých dôvodov. Na jednej strane Viliam, ktorý bol o 14 rokov starší, sa netajil svojou náklonnosťou k Elise. Na druhej strane, Augustine liberálne názory a intelektuálne záujmy nezdieľali Viliam a veľká časť pruského dvora.[18] Ako predpokladá historička Birgit Aschmannová, Augusta bola z weimarského dvora zvyknutá aj na väčšiu „kultúrnu otvorenosť“. Z pohľadu manžela nezodpovedala dostatočne buržoáznemu ideálu ženy. Ako Viliam kritizoval v októbri 1829, bola skôr „ženou mysle a nie srdca“. Augusta tým porušila vtedajší rodový obraz, podľa ktorého muži museli byť racionálni a ženy emocionálne.[19] Podľa historika Jürgena Angelowa manželstvo napriek svojej politickej motivácii „nebolo až také nešťastné, ako mohlo byť.“ Postupom času sa medzi nimi vytvoril vzťah dôvery a rešpektu.[12] Vo svojej úlohe pruskej princeznej sa očakávalo, že Augusta bude na berlínskom dvore rezervovaná. Odchýlila sa od tejto normy však otvorene zdieľala svoje názory, a preto bola neskôr vnímaná ako politická hrozba pre svojho manžela.[20]

18. októbra 1831 Augusta porodila svojho syna Fridricha Viliama. Jeho narodením bolo nástupníctvo pruského trónu zabezpečené.[21] Augusta mala veľký vplyv na výchovu budúceho následníka trónu. Fridrich Viliam absolvoval vojenskú kariéru, ale podľa neohumanistického učebného plánu ho vyučovali aj prírodné vedy, filozofiu, literatúru a klasické štúdia. Na popud jeho matky bolo medzi jeho kamarátmi veľa stredoškolákov. Augusta povzbudila svojho syna, aby študoval na univerzite v Bonne.[22] 3. decembra 1838 porodila svoje druhé dieťa, dcéru Lujzu, neskoršiu veľkovojvodkyňu z Bádenu.[23] Lujza bola posledným Augustiným dieťaťom, keďže jej tehotenstvá v rokoch 1842 a 1843 sa skončili potratmi.[24]

Zámok Babelsberg

Augusta mala sporný vzťah s pruským dvorom. Dvorné správanie, ktoré praktizovala vo Weimare, bolo v Prusku vnímané ako príliš hrdé a rezervované. Augusta zase neznášala dvor, ktorý bol v porovnaní s jej domovinou kultúrne šetrnejší a viac vojensky zameraný. Svoje postavenie považovala za zbytočné a sťažovala sa, že len korunná princezná Alžbeta Ludovika môže vykonávať charitatívnu činnosť.[10] Okrem toho udržiavala menej kontaktov so zavedenými pruskými šľachtickými rodinami ako s dôverníkmi, z ktorých niektorí boli vnímaní ako „cudzinci.“[25]

Letným sídlom Augusty sa v roku 1835 stal Zámok Babelsberg pri Postupime. Ako staviteľka mala určitý vplyv na výstavbu paláca. Po preštudovaní architektonických teoretických prác a rytín anglických vidieckych usadlosti si sama urobila náčrty a požiadala zodpovedných architektov, aby jej návrhy zrealizovali.[26][27] Augusta sa v nasledujúcich rokoch venovala aj interiérovej úprave paláca.[24] Palác mal parky inšpirované anglickými parkmi, čím vyjadrila svoje liberálne sympatie k Veľkej Británii.[28] Augusta mala veľký vplyv aj na dizajn interiéru svojho zimného sídla v Berlíne, Altes Palais. Tu pozývala vojakov, politikov, vedcov, umelcov a dvoranov na večerné čajové párty.[29] Jedným z jej obľúbených hostí bol bádateľ Alexander von Humboldt, ktorý tam referoval o svojich cestách alebo čítal klasickú literatúru. Ernst Curtius bol často prítomný ako rečník a šachista.[30]

Diskutovalo sa aj o politických témach, pričom Augusta využívala stretnutia na získavanie informácií. Okrem toho každý deň prečítala niekoľko novín a na základe toho vytvorila pre Viliama písomné zhrnutia najdôležitejších udalostí.[31] Prostredníctvom stretnutí a výmeny názorov so svojou manželkou si Viliam myslel (ako jej sám povedal v liste), že by mohol poskytnúť oficiálne usmernenie pre jej vyhlásenia. Jeho cieľom bolo ovplyvňovať ich názory vo svoj prospech a pred verejnosťou zatajiť akúkoľvek disharmóniu medzi nimi. Viliam nechal Augustu, aby sa postarala o časť jeho písomnej korešpondencie: musela korigovať alebo kopírovať texty, ktoré napísal, a bola tiež spoluautorkou niektorých jeho korešpondencie.[32] Takéto rozdelenie úloh medzi kráľovskými pármi nebolo v 19. storočí ničím výnimočným, pretože dynastia bola považovaná za akýsi „rodinný podnik.“[33]

Korunná princezná (1840 - 1858)

[upraviť | upraviť zdroj]
Korunná princezná Augusta, Franz Xaver Winterhalter, 1846.

7. júna 1840 sa Viliam po smrti svojho otca Fridricha Viliama III. stal následníkom trónu. Augusta kritizovala politiku nového vládnuceho kráľa Fridricha Viliama IV. Neexistenciu reforiem považovala za chybu, ktorá by monarchiu stála lojalitu obyvateľstva. Augusta presadzovala skorú „dobrovoľnú kapituláciu“ a splnenie „všeobecných želaní“ poddaných. Podľa ich názoru bola ohrozená existencia samotnej monarchickej formy vlády, ak by koruna nereagovala na požiadavky politickej verejnosti.[34] S manželom britskej kráľovnej Viktórie, princom Albertom, sa podelila o názor, že Prusko by sa malo stať ústavným štátom podľa britského vzoru a potom by malo zaviesť národnú jednotu pre Nemecko.[35]

Podľa historičky Caroline Galmovej Augusta považovala za povinnosť dať svojmu synovi Fridrichovi Viliamovi šancu na trón prostredníctvom vlastnej politickej angažovanosti.[36] Stále viac sa preto obracala na politické témy a od roku 1843 spísala niekoľko memoránd, ktoré predkladala manželovi aj pruským štátnikom. Augusta so žiadosťou o radu obrátila okrem iného na vyslancov Alexandra von Schleinitza a Franza von Roggenbacha, politika z Bádenska. Korešpondencia medzi ním a Augustou sa zachovala len čiastočne, keďže ich Augusta nechala zo strachu pred cenzúrou zničiť politicky výbušné listy.[5] Na dvore bol spôsob, akým boli prezentované ich názory, vnímané ako príliš temperamentné. Viliam preto svoju manželku v listoch vtipne označoval ako „malého opozičného diabla“.[37] Vnútorne vyjadrila pochybnosti o Viliamových intelektuálnych schopnostiach a obvinila ho, že vo svojich pozorovaniach nie je dostatočne sofistikovaný.[38]

Kontakty s britskou kráľovskou rodinou a princom von Pücklerom

[upraviť | upraviť zdroj]

Augusta teraz udržiavať kontakty s britskou kráľovskou rodinou aj s britskou kráľovnou Viktóriou. V roku 1845 kráľovná navštívila Augustu a Viliama v Berlíne. Nasledujúci rok navštívila Augusta a Viliam Londýn.[39] Viktória prejavila Auguste súcit a v liste belgickému kráľovi Leopoldovi I. napísala:

Je príliš osvietená a príliš liberálna na to, aby nemala nepriateľov na pruskom dvore, ale verím, že som v nej našla priateľku, ktorá nám môže byť veľmi užitočná.[39]

Korešpondencia medzi britskou kráľovnou a Augustou pokračovala niekoľko desaťročí a nakoniec iniciovala manželstvo medzi Augustiným synom Fridrichom Viliamom a Viktóriinou dcérou, Viktóriou.[40] Od 40. rokov 19. storočia Augusta písala listy aj princovi Hermannovi von Pücklerovi-Muskau, v tom čase slávnemu spisovateľovi a svetobežníkovi. Augusta ho poznala z weimarského dvora od roku 1826. Ocenila Ocenila najmä rozhovor s Pücklerom, ktorý podľa nej vyčnieval z pruského dvora svojím výrečným a intelektuálnym spôsobom. Rozprávala sa s ním okrem iného o weimarskom dvore, Anglicku, Paríži a svojom zdraví.[41][42] V rokoch 1842 – 1843 poverila princa úpravou parku Babelsberg.[43] Augusta a Pückler sa zhodli v preferencii anglického štýlu chaty a vychádzali z anglických vzorkovníkov, napríklad od architekta Roberta Lugara. Aby zdôraznil svoju umeleckú blízkosť k Auguste, dal Pückler postaviť kováčsku dielňu v parku Branitzer, ktorý bol podobný Malému zámku v parku Babelsberg.[44]

Revolúcia v roku 1848

[upraviť | upraviť zdroj]
Barikáda na Friedrichstrasse počas marcovej revolúcie 1848 v Berlíne.

Počas revolúcii v rokoch 1848 - 1849 došlo v Berlíne k násilným stretom medzi armádou a civilným obyvateľstvom. Augustin manžel bol považovaný za zodpovedného za krviprelievanie a bol nútený odísť do exilu do Veľkej Británie. Medzitým Augusta odviezla svoje dve deti do Postupimu. Keďže bola verejnosťou považovaná za osvietenú, zostala tam v bezpečí.[45] V reakcii na revolúciu Augusta požadovala rýchle reformy. V liste Viliamovi z 5. júna 1848 povedala: „Teraz ide o záchranu monarchie a jej podpory, dynastie, toto je úloha, pre ktorú nemôže byť žiadna obeta dosť veľká.“ Odporúčala tiež, aby Prusko v nemeckej otázke prevzalo iniciatívu a presadilo národnú dohodu bez ohľadu na politiku vo Viedni a Petrohrade.[46] Opätovne odporučila, aby sa do politických záležitostí vyjadroval aj pruský ľud. Ústava by na to mohla vytvoriť právny a jasne regulovaný základ.[47]

Revolúcia v rokoch 1848 - 1849 mala dlhodobé následky na vzťah Augusty a budúceho nemeckého kancelára Otta von Bismarcka. 23. marca 1848, krátko po marcovej revolúcii v roku 1848, ho prijala v Postupimskom mestskom paláci. Podľa Augustinej verzie sa ju Bismarck snažil získať pre kontrarevolúciu proti kráľovi Fridrichovi Viliamovi IV. Bismarck chcel zistiť, kde je Augustin manžel, aby ho mohol požiadať, aby mu dal rozkaz na pochod na Berlín. To by bránilo ústupu vojakov nariadených kráľom Fridrichom Viliamom IV.[48] Vadilo jej aj to, že Bismarck uviedol, že koná v mene jej švagra princa Karola, Viliamovho mladšieho brata. Len pár dní predtým Karol navrhol, aby kráľ a princ Viliam abdikovali alebo sa vzdali kráľovského nástupníctva. Augusta ho preto podozrievala, že chce sám nastúpiť na kráľovský trón a s Bismarckovou pomocou zinscenovať prevrat. Bismarck následne obvinil Augustu zo sprisahania proti Viliamovi v roku 1848: pracovala na prevzatí regentstva pre svojho syna Fridricha Viliama. Išlo mu len o ochranu vládnuceho kráľa pred revolúciou s pomocou armády.[49] Keďže podľa historika a Bismarcka biografa Eberharda Kolba si Augustine a Bismarckove poznámky o udalostiach navzájom odporujú, obsah rozhovoru už nie je možné rekonštruovať. S určitosťou možno povedať len to, že Augusta bola od tohto stretnutia voči Bismarckovi nepriateľská.[50]

Historik David E. Barclay odhaduje jej úlohu v tom zmysle, že „na jar a v lete úspešne obhájila Viliamovu pozíciu následníka trónu.“ Viliamov vzťah s manželkou sa vďaka tomu zlepšil. Podľa Barclayovej správy k nej pristupoval aj politicky — ovplyvnený Augustinými memorandami a listami. Princ, ktorý bol predtým absolutisticky zmýšľajúci, sa „pomaly vydal umierneným, konzervatívnym, ale ústavným smerom.“[51] Tento názor je však kontroverzný. Podľa historika Jana Markerta Viliam počas revolúcie v roku 1848 nezávisle uznal, že pruská monarchia sa bude musieť vyrovnať s ústavnou formou vlády.[52] Hans-Ulrich Wehler, na druhej strane, vidí Augustu ako dôvod pre Viliamov neskorší obrat k pravicovým liberálom Wochenblattpartei.[53]

Zároveň sa v liberálnych kruhoch uvažovalo o možnosti vynútiť si zmenu vládcu. Augusta bola privedená do diskusie ako možná regentka za svojho neplnoletého syna Fridricha Viliama. Na rozdiel od Veľkej Británie, Portugalska a Španielska neexistovala v Prusku žiadna tradícia vládnutia kráľovien a regentov. Keďže reformy sľuboval aj kráľ Fridrich Viliam IV. ale plán bol zamietnutý.[54] Augusta následne zničila niektoré so svojich listov z revolúcie.[55]

Život v Koblenzi

[upraviť | upraviť zdroj]
Augustine sídlo v Koblenzi.

V roku 1849 kráľ Fridrich Viliam IV. vymenoval princa Viliama za vojenského guvernéra Rýnskej provincie a Vestfálskej provincie. V roku 1850 sa Viliam presťahoval do Koblenzu, hlavného mesta Rýnskej provincie. V tamojšom Volebnom paláci mala Augusta možnosť žiť dvorný život, na aký bola zvyknutá z Weimaru.[56] V Koblenzi sa mohla obklopiť skupinou ľudí, ktorých mala rada. Nadväzovala kontakty s porýnskou elitou a mala vzdialený vzťah s miestnym obyvateľstvom. Prispela k tomu ich tolerancia voči katolíckej denominácii a dobročinnej podpory. Barclay charakterizuje svoju produkciu ako „kráľovsko-dynastickú“ a „blízku ľuďom.“[57] Niektorí z Augustiných dôverníkov na koblenzskom dvore, často často členovia Wochenblattpartei, sa stali štátnymi ministrami pod vedením princa regenta Viliama v takzvanej Novej ére. Vládnucemu panovníkovi a čiastočne aj princovi Viliamovi sa nepáčil Augustin pomerne liberálny výber hostí. Viliam na to nemal vplyv, keďže často nebol na zámku v Koblenzi.[57]

V Koblenzi nechala Augusta od roku 1856 na ľavom brehu Rýna vytvoriť park s promenádou, takzvaný Rheinanlagen. Dovtedy existovala iba reprezentatívna časť banky priamo vo Volebnom paláci a na Rheinlache. Okrem toho nechala Rheinanlagen vylepšiť o pavilóny a novovysadené stromy.[58] Augusta po prvý raz vo väčšom meradle podporovala organizácie, ktoré pôsobili v oblasti ošetrovateľstva či starostlivosti o chudobných. Patrili k nim okrem iného katolícky rád Milosrdných bratov vo Weitersburgu a Kaiserswerther Diakonie. V roku 1850 sa stala patrónkou Spolku evanjelických žien (Evangelischen Frauenvereins) a o dva roky neskôr aj Katolíckeho spolku žien (Katholischen Frauenvereins).[59]

Sobáše detí

[upraviť | upraviť zdroj]
Svadba Augustinho syna Fridricha Viliama a Viktórie, dcéry britskej kráľovnej Viktórie v roku 1858 v londýnskom paláci St. James’s Palace. Augusta je tretia osoba zľava. (John Phillip, 25. január 1858)

Augusta iniciovala sobáš svojej dcéry Lujzy s Fridrichom I. Bádenským, ktorý bol považovaný za liberála. Sobáš sa uskutočnil 20. septembra 1856.[60] O dva roky neskôr, 25. januára 1858 sa uskutočnila svadba Augustinho syna Fridricha Viliama a Viktórie, dcéry britskej kráľovnej Viktórie. Samotná Augusta tento sobáš podporovala a považovala ho za prostriedok na odvedenie Pruska od toho, čo považovala za autokraticky riadené Rusko z hľadiska aliančnej politiky. Namiesto toho by sa mala priblížiť k Veľkej Británii a Francúzsku.[5]

Svoje výhrady voči Rusku pripisuje historička Hannah Pakula aj tomu, že Augusta obvinila „Rusov“ z atentátu na svojho starého otca cára Pavla I. v roku 1801. Na druhej strane, celý život sympatizovala s Francúzskom. Napriek jej sympatiám ku britskej kráľovskej rodine zostal jej vzťah s nevestou Viktóriou celkom v pohode. Jej nevesta sa sťažovala na Augustinu temperamentnú náladovosť.[61] Hoci obe ženy zdieľali podobný politický postoj ale hádali sa o správnej výchove Viktóriiných detí. Zatiaľ čo Augusta si cenila tradičné dvorské zastúpenie, Viktória žila skôr rodinný život strednej triedy.[6] Viktória napriek Augustinej nevôli vystupovala aj verejne a napríklad presadzovala univerzitné vzdelanie pre ženy. Toho času mala blízko k ženskému hnutiu.[62] Podľa Moniky Wienfortovej Augustina charitatívna vždy zostala v oblasti „tradičnej monarchickej charity“. Augustin záväzok mal zvýšiť spoločenské postavenie jej triedy. Ako mnohé ženy z radov aristokracie a meštianstva na konci 19. storočia ani ona nemienila dosiahnuť emancipačné zrovnoprávnenie s mužmi.[63]

Manželka princa regenta (1858 - 1861)

[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže Fridrich Viliam IV. už nebol schopný po niekoľkých mŕtviciach vládnuť, jeho brat Viliam bol v roku 1858 vymenovaný za princa Regenta. Na jeseň toho roku sa Augusta vrátila do Berlína ale stále navštevovala Koblenz.[64] Viliam vymenoval ministrov, ktorí boli za liberálnejšiu politiku a navštevovali Augustin dvor v Koblenzi. Alexander von Schleinitz, dôverník Augusty, dostal ministerstvo zahraničia.[65] Augusta bola so Schleinitzom blízkym priateľom už od revolučného obdobia v roku 1848. Bismarck preto špekuloval, že jeho rival „vďačí za svoju kariéru iba spodničkám.“[66] Historik Bastian Peiffer to však považuje za narážku a popiera, že by Augusta bol skutočným zakladateľom novej vlády.[67] Birgit Aschmannová považuje súčasné názvy ako „ministerstvo Augusta“ za konzervatívne pokusy devalvovať nový politický kurz. Augusta preto sympatizovala s novovytvoreným ministerstvom. Niektorí z ministrov, ako ona boli presvedčení, že spojenie s Veľkou Británie bolo výhodné aj v Prusku.[68] Podľa amerického historika Otta Pflanzeho vnímala vládu princa regenta Viliama ako „svoje ministerstvo“. Ministerstvo bolo odvolané a to bolo pre Augustu trvalou urážkou a preto sa postavila proti neskoršiemu nemeckému kancelárovi Ottovi von Bismarckovi bez ohľadu na to či bol liberálny alebo konzervatívny.[69]

Pomerne liberálna fáza trvala asi len tri roky. Bolo to kvôli viacerým dôvodom. Na jednej strane zomrel v roku 1861 princ Albert Sasko-Kobursko-Gothajský, najvýznamnejší prevádzkovateľ prusko-britského spojenia. Zároveň sa množili konflikty medzi Augustou a jej nevestou Viktóriou. Augusta nenávidela Viktóriin vplyv na Fridricha Viliama. Na druhej strane sa Viliam v rámci reformy pruskej armády dostal do zásadného konfliktu s pruskou snemovňou reprezentantov. Vzhľadom na pruský ústavný konflikt uvažoval o konzervatívnejších vymenovaniach vo svojej vláde.[70]

Pruská kráľovná (1861 - 1888)

[upraviť | upraviť zdroj]
Augusta v korunovačnom rúchu na obraze z roku 1864. (Minna Pfüller, 1861)
Kráľovná Viktória a Augusta v záhradách Frogmore House v roku 1867
Kráľovná Augusta v lazarete v roku 1870.

Uprostred tejto štátnej krízy zomrel 2. januára 1861 kráľ Fridrich Viliam IV. Tým sa Augusta stala kráľovnou Pruska. Jej korunovácia sa konala 18. októbra 1861 na hrade v Königsbergu (dnešný Kaliningrad). Keď sa Viliam korunoval, korunoval aj svoju manželku.[71] Augusta bola druhou kráľovnou v pruskej histórii. Prvou kráľovnou bola Žofia Šarlota Hannoverská v roku 1701.[72] Počas eskalujúceho konfliktu medzi jej manželom snemovňou reprezentantov sa Augusta a Viliam sa pokúsili prehovoriť o vymenovaní Otta von Bismarcka za predsedu vlády.[73] Neverila, že bude pôsobiť integračne a zmierlivo a očakávala od neho ďalšie vyhrotenie vnútropolitického sporu. Ako zistila v roku 1864, Bismarck bol „zásadový a nedbalý človek, ktorý niekedy musel prechovávať pochybnosti o rozumnosti svojich slov a činov.“[74] Už Augusta považovala vystúpenie Bismarcka ako vyslanca vo Frankfurtskom Bundestagu za diplomaticky neprijateľné. Svojimi neskrývanými veľmocenskými ambíciami vzbudzoval u Prusov vždy nedôveru voči spriateleným vládam v Nemeckom spolku.[75] Ešte na Veľkú noc 1862 varovala kráľovná svojho manžela pred Bismarckom ako možným premiérom osemnásťstranovým memorandom.[76] Viliam ignoroval jej radu v septembri 1862. Korunný princ Fridrich Viliam svoje rozhodnutie komentoval slovami: „Úbohá mama, ako trpko ju toto vymenovanie jej smrteľného nepriateľa zabolí.“[77]

Bismarck zasa Augustou opovrhoval kvôli jej vplyvu na Viliama. Jej počínanie vnímal ako porušenie hraníc ženskej slobody konania. Z jeho pohľadu bolo potrebné vyhnúť sa ženskému vplyvu na údajne slabého vládcu. Okrem Augusty vnímal ako hrozbu aj korunnú princeznú Viktóriu. Zatiaľ čo Bismarck dokazoval Augustin zmysel pre povinnosť a ušľachtilé správanie, Viktórii takéto vlastnosti úplne popieral.[78] Z pohľadu Bismarcka a jeho spojencov patrila Augusta k opačnému politickému táboru na dvore. Bismarckova strana preto verejne polemizovala aj proti Auguste ako najvýraznejšiemu predstaviteľovi anglickej frakcie. Týmto spôsobom by sa mala zdiskreditovať ich kritika reakčného a zahraničnopolitického kurzu vlády.[79] Napriek Bismarckovmu vymenovaniu sa Augusta naďalej snažila radiť svojmu manželovi. Za týmto účelom zintenzívnila kontakt s Franzom von Roggenbachom a často navštevovala bývalého bádenského ministra zahraničia v Baden-Badene, kde sa liečila. Rovnako ako Augusta, aj Roggenbach bol kritikom Bismarckovej politiky. Po konzultácii s Roggenbachom sformulovala politické memorandá Viliamovi I. [80]Bismarck považoval Augustu za zodpovedného, ​​ak sa kráľ neriadil jeho radou. V takýchto prípadoch proti nemu zosnovala sprisahanie pri predchádzajúcich raňajkách s kráľom. Podľa Bismarcka by sa v prostredí Augusty vytvorili jeho politickí oponenti, vrátane korunnej princeznej Viktórie a celej dvornej frakcie, ktorá bola voči nemu nepriateľská.[81] V neskorších rokoch Bismarck obvinil kráľovnú, že svojimi intrigami zničila jeho schopnosť zastávať úrad a jeho zdravie.[82]

Dištancovaný postoj k militarizmu a nemeckej vojne

[upraviť | upraviť zdroj]

Augusta podporovala národné zjednotenie Nemecka pod pruskou vládou. Kráľovná však chcela dosiahnuť jednotu mierovými prostriedkami a odsúdila tri nemecké vojny o zjednotenie v rokoch 1864, 1866 a 1870 – 1871. Karin Feuerstein-Praßer preto charakterizuje Augustu ako pacifistku.[83] Birgit Aschmannová uvádza toto hodnotenie na pravú mieru odkazom na 4. pluk gardových granátnikov kráľovnej Augusty, ktorý jej bol podriadený a ktorý panovník zvlášť podporoval. Napriek tomu Aschmannová zdôrazňuje, že na rozdiel od väčšiny liberálnych hercov Augusta ani počas vojenských víťazstiev neprejavovala žiadne vlastenecké nadšenie. Zachovala si svoj kritický postoj k Bismarckovej zahraničnej politike. Najmä v období pred rakúsko-pruskou vojnou v roku 1866 sa snažila využiť svoju korešpondenciu s rôznymi súdmi na diplomatické sprostredkovanie a odvrátenie vojenskej eskalácie.[84] Augusta sa obával najmä nepriaznivého priebehu vojny proti Rakúsku. Tvrdila, že Prusko by pri vojenskej konfrontácii profitovalo z dobrej vôle Napoleona III. urobiť ťa závislým. Kráľovná sa so žiadosťou o sprostredkovanie obrátila aj na britskú kráľovnú Viktóriu. Od mája 1866 sa vzdala diplomatických výziev.[85] V období pred vojnou v roku 1866 sa Augusta opäť pokúsila presvedčiť Bismarcka, aby bol prepustený. Takýto krok odporučili pruskému panovníkovi aj Viktória, Fridrich Viliam a Fridrich I. Bádenský. Viliam sa však držal svojho premiéra.[86]

Dobročinná činnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Dobročinná činnosť bolo v 19. storočí považované za tradičnú oblasť činnosti princezien.[6] Ako reakcia na vojny o zjednotenie Nemecka sa Augusta angažovala predovšetkým v prospech vojakov. Aby sa zlepšila starostlivosť o ranených v nemocniciach, Augusta navštívila slávnu britskú zdravotnú sestru Florence Nightingalovú a prijala aj Henriho Dunanta, zakladateľa Červeného kríža. Na jej podnet sa v Berlíne v roku 1869 konalo prvé medzinárodné stretnutie Červeného kríža.[87][88] Na mnohých obrázkoch je zachytená s odznakom organizácie. Z jej iniciatívy vzniklo niekoľko nemocníc: Langenbeck-Virchow-Haus, ktorý existuje dodnes a je sídlom nemeckej chirurgickej spoločnosti. Po smrti chirurga Bernharda von Langenbecka, Augusta lobovala u vlády a s vlastnými finančnými dotáciami, aby zriadila tejto spoločnosti vlastné pôsobisko.[89]

Augusta sa podieľala aj na organizácii Rád Lujzy, ktorý bol založený v roku 1865. Ocenenie sa udeľovalo predovšetkým ženám, ktoré vynikali v starostlivosti o ranených alebo získavaní financií pre postihnutých vojakov. Augusta dokázala zabezpečiť, aby boli aj katolícke ženy uznané. Mnohé z týchto žien boli navrhnuté Augustou.[90] V roku 1866 založila Vaterländischer Frauenverein, ktorý sa staral o ranených a chorých vojakov.[89] V roku 1868 Augusta využila spolok na usporiadanie trhu v Berlíne. Výťažok 70 000 toliarov potom putoval tým, ktorých postihli povodne vo Východnom Prusku. Sama Augusta darovala 6000 toliarov duchovným vo Východnom Prusku.[6]

Francúzsko-pruská vojna

[upraviť | upraviť zdroj]

Vzhľadom na rastúce diplomatické napätie medzi Pruskom a Francúzskom. Kráľovná v roku 1868 odporučila svojmu manželovi, aby prijal zmierlivý tón. V roku 1870 mu odporučila, aby nepodporil kandidatúru Leopolda Hohenzollernského na španielsky trón, čím vyprovokovala Francúzsko a označila tento projekt ako za „dobrodružný.“ Bismarck sa však v tomto bode dokázal u Viliama presadiť a tak Leopold kandidatúru prijal. Bismarck využil francúzske reakcie na to, aby vyprovokoval Francúzsko k vyhláseniu vojny Prusku.[91] Rovnako ako pred vojnou proti Rakúsku v roku 1866 Augusta sa opäť obávala pruskej porážky. Viliam mal spočiatku podobný názor, no v júli 1870 nechcel dať francúzskej vláde prísľub, že nikdy neschváli Leopoldovu kandidatúru na španielsky trón. Augusta vyjadrila pochopenie pre túto pozíciu. Tiež klasifikovala parížsku požiadavku ako hanlivú výzvu, ale obhajovala akceptovanie diplomatického víťazstva pre Francúzsko, ak to bude potrebné.[92]

Keď vypukla prusko-francúzska vojna, Augusta bola v Koblenzi. Bola poslednou členkou kráľovskej rodiny, ktorá sa vrátila do Berlína, čo Viliama nahnevalo. Po odchode Viliama do svojho sídla vo Francúzsku prevzala Augusta mnohé z jeho reprezentačných úloh v Berlíne. Prijímala ministrov a správy od generálneho guvernéra Bonina.[93] Plnila aj úlohy vo vojenskom sektore, ako napríklad rozlúčka s vojakmi či hosťujúcimi dôstojníkmi, ktorí vo vojne utrpeli rodinnú stratu. Objavovala sa aj vo vojenských nemocniciach a zúčastňovala sa na stretnutiach viacerých kluboch starostlivosti o ranených.[94] Za prítomnosti kráľovnej sa z balkóna Starého paláca niekoľkokrát čítali správy o vyhraných bitkách.[95] Podľa Aschmannovej názoru bola kráľovná emocionálne rezervovaná. Jednoducho mávala handrou z balkóna a chcela ukázať istý odstup.[96]

Nemecká cisárovná (1871 - 1888)

[upraviť | upraviť zdroj]
Augustin portrét z roku 1875. (Carl Johann Arnold, Kráľovská zbierka – Londýn, 1875)
Cisárovná Augusta v 80. rokoch 19. storočia.
Otto von Bismarck v roku 1871.

Augusta sa takmer nezúčastňovala príprav na Vyhlásenie Nemeckej ríše. Kým bol Viliam v zámku Versailles neďaleko Paríža, v sídle generálneho štábu, zostala v Berlíne a bola v úzkom kontakte so svojím manželom. Vo svojej korešpondencii sa snažila ovplyvňovať Viliama politicky. Navrhla napríklad počkať s vyhlásením cisára, kým bavorský krajinský parlament neodsúhlasí pripojenie k nemeckému národnému štátu. Viliam však jej odporúčanie v tomto smere ignoroval. Keďže listy z Berlína do Versailles zvyčajne trvali tri až štyri dni, takmer nebola informovaná o aktuálnych politických otázkach. Viliam sa nechcel uchýliť k rýchlejším prostriedkom komunikácie prostredníctvom telegrafu. Sama nechcela používať titul nemeckej cisárovnej. V decembri 1870 Augusta informovala svojho brata veľkovojvodu Sasko-Weimarsko-Eisenašského, že stačí, ak cisársku hodnosť prevezme iba Viliam. Augustin postoj k tejto otázke však nebol braný do úvahy. Po Viliamovom vyhlásení za cisára 18. januára 1871 dostala listy — napríklad od pruského krajinského parlamentu, ktorý jej blahoželali k novému titulu. Titul „nemecká cisárovná“ však nebol nikdy právne zakotvený v ústave Nemeckej ríše.[97]

Kritika Kulturkampfu

[upraviť | upraviť zdroj]

Politický vzťah cisárovnej ku katolicizmu zohral po roku 1871 osobitnú úlohu: Augusta a Viliam sa hlásili k protestantizmu, považovala ultramontanizmus, politické hnutie lojálne pápežovi, za ujmu lojality katolíckeho obyvateľstva od 50. rokov 19. storočia. Augusta sa preto podľa historičky Caroline Galmovej snažila „napraviť integračné deficity a zmieriť katolíkov s protestantskou vládnucou dynastiou.“[98] Napríklad Augusta, aby si získala sympatie prevažne v južnom Nemecku. Odporučila svojmu manželovi, aby sa v októbri 1870 dipolomaticky zasadil za práva pápeža. Pozadie tohto javu spočívala v okupácii predtým nezávislého pápežského štátu vojskami Talianskeho kráľovstva.[99] Cisárovná považovala protikatolícku politiku v Kulturkampfe za nesprávny postup. Hoci odmietla aj obsah prvého vatikánskeho koncilu z roku 1869 a Augusta verila, že zmierenie možno dosiahnuť umiernenými katolíckymi silami. V roku 1872 poslala Viliamovi špeciálne napísané memorandum „o cirkevno-politickej situácii.“ V dokumente ho vyzvala, aby „na katolícku cirkev pôsobil upokojujúco, obnovil stratenú dôveru a čo najviac zmiernil tvrdosť rozporov.“[100] Augusta sa v mene katolíckeho obyvateľstva sa niekoľko krát obrátila na úrady a cisára.[101] V roku 1872 napríklad viedla kampaň za to, aby Philip Krementz zostal biskupom z Warmie.[102] Kultúrna vedkyňa Andrea Micke-Serin pripisuje zmiernenie kongregačného zákona z roku 1875 Augustinmu vplyvu. Hoci zákon naďalej zabezpečoval zatvorenie katolíckych mníšskych rádov v Prusku, ale vylučoval z toho ošetrovateľské rády.[103]

Konflikt s Bismarckom

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1877 požiadal Bismarck cisára, aby ho prepustil údajne kvôli jeho dlhotrvajúcim konfliktom s Augustou a jej okolím. Po tom, čo mu Viliam udelil niekoľkotýždňovú dovolenku, Bismarck presadil niekoľko článkov, v ktorých vinil predovšetkým cisárovnú zo svojich plánov rezignovať.[104] Ako sumarizuje Bisamarckov životopisec Christopher Nonn, cisársky kancelár Bismarck súperil s niekoľkými hráčmi na dvore a o vplyv na cisára.[105] Ako sa sám sťažoval, Bismarck musel neustále pracovať proti ich vplyvu na cisára. Americký historik Jonathan Steinberg vysvetľuje Bismarckovo nepriateľstvo s psychologickou traumou. Pod panovačnou a chladnokrvnou matkou si vypestoval pohŕdanie žien a cítil sa ohrozený ženami, ktoré ovládali svojich slabých manželov. Augusta, ktorá voči Viliamovi pôsobila sebavedomo zapadala do Bismarckovho obrazu nepriateľa.[106] Steinberg zároveň vníma cisárovnú ako priaznivý faktor pre Bismarckovu politickú úlohu v ríši. Konflikt s Augustou urobil cisára miernejším a zvýšil jeho ochotu podvoliť sa politickým požiadavkám svojho kancelára.[107]

Keďže Strana katolíckeho centra získala hlasy vo voľbách do Reichstagu v roku 1878, Bismarck bol nútený ukončiť Kulturkampf. Augusta to považoval za osobný úspech proti Bismarckovi. Krátko nato sa cisárovná začala približovať k Bismarckovi. Dôvodom bola na jednej strane ich úcta k jeho zahraničnopolitickým úspechom na Berlínskom kongrese. Augusta teraz opísala cisárskeho kancelára ako „brilantného štátnika“. V Bismarckovom duchu to povzbudilo Viliama, aby vstúpil do dvojitého spojenectva s Rakúskom bez Ruska. Na druhej strane teraz považovala Bismarcka za správneho muža, ktorý pripravil jej vnuka, budúceho nemeckého cisára Viliama II.[108] Podľa životopisca Augusty Karin Feuerstein-Praßer, Augustin prístup k Bismarckovi nesúvisel ani tak s jeho politikou, ako skôr s napätím v rodine. Podobne ako cisársky kancelár považovala svojho syna Fridricha Viliama za menej vhodného ako budúceho vládcu ako princa Viliama. Korunnému princovi odoprela intelektuálne schopnosti a politické odhodlanie potrebné pre cisársky úrad. Auguste a Bismarckovi prekážalo najmä to, že korunná princezná Viktória zmenšovala svoj vlastný vplyv na Fridricha Viliama. Obaja preto kládli svoje politické očakávania na princa Viliama.[109] Keďže nebol zadobre so svojou matkou Viktóriou, princ sa po štúdiách zblížil aj so starou matkou a tetou Lujzou.[110]

Každoročné cestovanie a politická angažovanosť v posledných rokoch života

[upraviť | upraviť zdroj]

Augusta sa často zdržiavala ďalej od berlínskeho dvora. V Berlíne strávila len pol roka. V máji chodila do kúpeľov v Baden-Badenu. V júni nasledoval pobyt v Koblenzi, kde sa venovala charitatívnym a spoločenským úlohám. Odtiaľ občas navštevovala svoju dcéru Lujzu v bádenskom meste Karlsruhe alebo absolvovala kúpeľnú liečbu v Bad Ems, kam cestoval aj jej manžel. Na jeseň opäť bývala v Baden-Badene alebo na ostrove Mainau na Bodamskom jazere. Zimnú sezónu trávila v Berlíne od novembra do apríla.[111]

Samotná cisárovná dlhé roky trpela fyzickými chorobami (vrátane reumatizmu) a pri páde v Koblenzi v júni 1881 utrpela vážne zranenia. Odvtedy bola odkázaná na barle a invalidný vozík.[112] Napriek tomu sa Augusta snažila ďalej politicky participovať a tiež spĺňať svoju záštitu nad katolíckym obyvateľstvom. K tomu sa spoliehala aj na finančnú podporu.[113]

Viliam I. zomrel 9. marca 1888 a Augusta bola pri ňom. Ich syn Fridrich III. sa stal nemeckým cisárom. Len o 99 dní, 15. júna Fridrich III. zomrel na rakovinu hrtana. V dôsledku toho sa Augustin vnuk Viliam II. stal posledným nemeckým cisárom.[114]

Smrť a dedičstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Augusta zomrela 9. januára 1890 vo veku 78 rokov v Starom paláci v Berlíne počas pandémie v rokoch 1889 - 1890.[115]

Spočiatku jej telo bolo vystavené v Starom paláci a bola pochovaná v mauzóleu zámku Charlottenburg. V súlade s jej poslednou vôľou dostali jej finančné dary Augusta Fund a ďalším charitatívnym inštitúciám (najmä v Berlíne a Koblenzi).[116]

Vnímanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasné vnímanie

[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže Bismarck od revolúcie v roku 1848 nemal s Augustou dobré vzťahy, vo svojej autobiografii Myšlienky a spomienky nakreslil o cisárovnej negatívny obraz: mala škodlivý vplyv na Viliama I. a bola spôsobená jej sympatiami k Francúzom a anglická kultúra bola nevlastenecká.[117] Bismarck ju tiež krivo obvinil, že je „zradkyňa“, ktorá odovzdala štátne tajomstvá francúzskemu veľvyslanectvu. Ich pacifistický postoj bol nereálny a ich intrigy mu sťažovali vedenie štátnych záležitostí.[118] Pruský premiér a cisársky kancelár cisárovnej pripisoval „potrebu protirečenia“: keď sa obrátil na konzervatívny kurz, snažila sa presadzovať liberálnu skupinu ľudí. Ak by na druhej strane konal liberálnejšie, cisárovná by sa postavila na stranu konzervatívcov a katolíkov. Bismarck si myslel, že Augusta sa len počas takzvanej Novej éry nepostavila proti pruskej vláde. V tejto fáze sa dokázala presadiť v ministerských voľbách.[119] Historička Petra Wilhelmy prichádza k záveru, že Bismarck za Augustu „do určitej miery páchal nespravodlivosť“. Panovník nekonal zo zásadného „ducha protirečenia“ svojej politiky, ale na rozdiel od ríšskeho kancelára bol pomerne liberálne zmýšľajúci a nábožensky tolerantný.[120] Okrem Bismarcka sa proti údajnej dominancii cisárovnej a korunnej princeznej Viktórie, svojej vlastnej netere, verejne postavil aj Ernest II. Sasko-Kobursko-Gothajský. Vzhľadom na „politiku žien“ varoval pred podnikmi „nepriateľskými a škodlivými pre Nemcov.“[121]

Kontroverzná verejná reputácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Celkovo však bola efektivita Augustiných politických akcií v 19. storočí hodnotená ako nízka kvôli jej konfliktu s Bismarckom. Recenzie sa zameriavali na ich reprezentačnú úlohu v monarchii. Podobne ako iné princezné sa musela prispôsobiť prevládajúcemu vzoru, teda byť aktívna v oblasti charitatívnej činnosti a kráľovskej reprezentácie, a to najmä počas Viliamových neprítomností spojených s vojnou. Z pohľadu súčasníkov sa na to Augusta hodila len čiastočne. Hoci bola prítomná ako patrónka mnohých Vaterländischer Frauenverein, okrem tohto záväzku starať sa o ranených sa na verejnosti väčšinou držala v ústraní.[122]

27. júla 1867 Illustrirte Zeitung kritizoval Augustin čoraz väčší ústup do rodinného života. Pred revolúciou v rokoch 1848–1849 bola stále „brilantnou postavou na dvore v Berlíne“. V súčasnosti sa však drží najmä „skrytá v tichom kruhu rodinného života“ a berlínskeho súdneho života sa už takmer nezúčastňuje. Namiesto toho trávila „väčšinu roka mimo rezidencie, vo svojom obľúbenom sídle v Koblenzi alebo v Karlsruhe so svojou dcérou, alebo v nemeckých kúpeľoch, kde užíva zvyčajnú liečbu.“ Kritizovalo sa aj to, že sa v hlavnom meste objavila na panovníka dosť nenápadne, teda že nereprezentovala dostatočne svoje spoločenské postavenie.[123] Podľa Karin Feuerstein-Praßer nebola Augusta počas svojho života nikdy populárna mimo Koblenz. Historik to pripisuje skutočnosti, že Augusta by len ťažko udržiavala intenzívne kontakty s pruskou elitou. Na druhej strane vyvolalo rozruch, že hovorila a písala prevažne po francúzsky. To už na nemeckých dvoroch pri zakladaní ríše nebolo bežné.[124] Podľa historika Gerda Heinricha bola Augusta medzi svojimi súčasníkmi „kontroverznou postavou takmer v každom ohľade.“ Na jednej strane bol pozitívne vnímaný jej vplyv na výchovu následníka trónu a jej dcéry Louise. Ich kniežacie správanie a spôsoby sa niekedy považovali za vhodné; Na druhej strane, Augustina podráždenosť a jej zmeny nálad boli negatívne. Intelekt pripisovaný jej weimarskému vplyvu a jej záľube v okázalosti by sa na pomerne hospodárnom dvore Hohenzollernovcov zdali neprimerané.[27]

Podľa Georga Wagnera-Kyora Augustine charitatívne snahy dodali Prusku prestíž na medzinárodnej scéne. Obľubu svojho vnuka manželky Augusty Viktórie však v ríši nikdy nedosiahla. Manželku Viliama II. si vážila aj nemecká buržoázia. Na druhej strane Augusta zostala podľa hodnotenia Wagnera-Kyora príliš zaujatá „dynastickým tradicionalizmom.“[125] Podľa Davida Barclaya sa zdôrazňovaním svojho vysokého šľachtického pôvodu z veľkovojvodského rodu Sasko-weimarsko-eisenašských vmanévrovala do pozície outsidera.[117] Hannah Pakula obviňuje Augustinu osobnosť z jej negatívneho obrazu v dvorných kruhoch. Augusta bola síce intelektuálna a inteligentná, ale „nemohla zniesť, keď s ňou niekto nesúhlasil.“ Jej energické vystúpenie na dvorných akciách vyvolalo kritiku. Napríklad belgický kráľ Leopold I. jej dal prezývku „Drak z Rýna“, v narážke na jej záľubu v Porýní.[61] V Pruskej provincii Rýn a najmä v Koblenzi, Augustinom dlhoročnom sídle, bola rola cisárovnej hodnotená pozitívne. Didaktik dejepisu Marco Zerwas pripisuje „skutočnú úctu prevažne katolíckeho obyvateľstva protestantským Hohenzollernovcom a Williamovi“ najmä popularite Augusty. Pri príležitosti jej smrti v roku 1890 vydalo mesto Koblenz spomienkovú publikáciu s názvom Kaiserin Augusta in Coblenz. 1850 – 1889 . Dielo pripisuje väčšiu úlohu ich práci pri integrácii Porýnia do pruského štátu ako legislatíve a administratíve.[126]

Pamätníky

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Augustina socha na Babelpatz v Berlíne. Bol zničená počas druhej svetovej vojny.[127]
    Augustina socha na Babelpatz v Berlíne. Bol zničená počas druhej svetovej vojny.[127]
  • Lichtentaler Allee v Baden-Badene, dielo Josepha Kopfa (busta) a Friedricha von Thierscha (žulová základňa), 1892.
    Lichtentaler Allee v Baden-Badene, dielo Josepha Kopfa (busta) a Friedricha von Thierscha (žulová základňa), 1892.
  • Pamätník v Rheinanlagen v Koblenzi, slávnostne otvorený v roku 1896, dielo Karla Friedricha Moesta (socha) a Bruna Schmitza (pamätník).
    Pamätník v Rheinanlagen v Koblenzi, slávnostne otvorený v roku 1896, dielo Karla Friedricha Moesta (socha) a Bruna Schmitza (pamätník).
  • Kaiser-Wilhelm-Ring v Kolíne nad Rýnom, 1903, dielo Franza Dorrenbacha (busta) a Heinricha Stockmanna (základňa), zničený v roku 1943.
    Kaiser-Wilhelm-Ring v Kolíne nad Rýnom, 1903, dielo Franza Dorrenbacha (busta) a Heinricha Stockmanna (základňa), zničený v roku 1943.

Podľa historika Alexa Geisthövel stratila spomienka na cisárovnú význam krátko po jej smrti. Po nej boli pomenované ulice, stredné školy pre dievčatá a nemocnice, ako napríklad nemocnica Kaiserin Augusta v Berlíne. Venovalo sa jej však len „pár pomníkov“. Geisthövel zdôrazňuje, že v 19. storočí bolo nezvyčajné stavať verejné pomníky nevládnucemu panovníkovi.[128] Medzi pruskými kráľovnami bola Augusta po Lujze Meklenbursko-Strelickej druhou, ktorej bol v Berlíne venovaný pomník.[129] V roku 1891 „Comité“ vyzval na dary na pomník cisárovnej Augusty.[130] V dôsledku toho bola v roku 1895 inaugurovaná sediaca postava na Opernplatz, dnešnom Bebelplatz. Historička Helke Rausch interpretuje postavenie pamätníka Augusty „uprostred panovníckeho reprezentačného areálu“ ako „pokus o politizáciu“: keďže sa v tom čase blížili oslavy 25. výročia založenia Nemeckej ríše. predseda berlínskej mestskej rady Albert Stryck vo svojom prejave pri pamätníku prosil, aby Augusta videla ako reprezentatívnu postavu Nemeckej ríše po boku Viliama I., generálov a štátnikov. Ako dôvod uviedol, že cisárovná vychovala mladé ženy, aby boli aktívne v ošetrovateľstve a aby sa starali o mužov zranených vo vojnách za zjednotenie Nemecka. Podľa Rauschovej súčasníci urobili z Augusty vzor pre ženskú „povinnosť a ochotu obetovať sa“ v charitatívnom sektore.[131] Pamätník cisárovnej, ktorý bol v roku 1928 premiestnený do parku zámku Monbijou, bol zničený počas druhej svetovej vojny.[132]

V Baden-Badene mestská rada poverila sochára Josepha Kopfa, aby postavil pamätník cisárovnej Auguste. Busta bola zverejnená v roku 1893 a mala pripomínať pravidelné kúpeľné pobyty cisárovnej v meste.[133] V roku 1893 bola v Koblenzi spísaná architektonická súťaž na pomník, ktorú vyhral Bruno Schmitz. V roku 1896 spolu so sochárom Karlom Friedrichom Moestom postavili pamätník cisárovnej Augusty.[134] Uprostred pamätníku stojí postava Augusty. Postavu zozadu obklopuje baldachýn na pamätníku. Vyznamenania symbolicky označujú Augustin záväzok voči Červenému krížu a mestu Koblenz.[135] Kolín nad Rýnom bol v roku 1897 postavený pamätník na Kaiser-Wilhelm-Ring. Náklady boli maximálne na 60 000 mariek. Voľba padla na sochárov Franza Dorrenbacha a Heinricha Stockamana. Socha bola dokončená v roku 1903.[136]

Obrazové znázornenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Augusta používala vizuálne reprezentácie ako za prostriedok propagandy. Na rozdiel od od buržoáznych hodnôt sa však zvyčajne nenechala vykresliť ako manželka Viliama I. Namiesto toho sa prejavila ako nezávislá panovníčka a nasledovala tak tradičný obraz panovníka. Zároveň sa dištancovala od vtedajšieho militarizmu.[138] Podľa Wagnera-Kyora je v tomto smere typická drevorytina z roku 1871, ktorú nechala kopírovať. Na obrázku je s brošňou Červeného kríža v medailóne. Dvaja zranení vojaci ich sprevádzajú. Pod medailónom môžete vidieť symbol Červeného kríža a anjela s barlami. Na jednej strane obrázok zvýrazňuje Augustinu podporu starostlivosti o vojnových zranených. Znaky Nemeckej ríše, Alsaska a Lotrinska v hornej časti odkazujú aj na novovytvorený cisársky štát Alsasko-Lotrinsko, Augusta sa tak javí ako víťaz.[139] Adolf Menzel zobrazil Augustu ako pacifistu vo svojom obraze Odchod kráľa Wilhelma I. do armády, 31. júla 1870. Keď sa začne francúzsko-pruská vojna, smútočne si vtlačí do tváre bielu vreckovku. Je v nápadnom kontraste s davom, ktorý vo veľkej miere fandí vojne.[140] Príznačné, hovorí Wagner-Kyora, na obraze možno vidieť zástavy Červeného kríža, ktoré neboli prítomné v skutočnej historickej situácii, ale zdôrazňujú Augustin pacifistický postoj.[141]

Výstavy a podujatia

[upraviť | upraviť zdroj]

V posledných rokoch bolo životu a dielu Augusty venovaných niekoľko špeciálnych výstav:

  • Prvá augustová výstava sa konala v roku 1911 v priestoroch dnešnej knižnice vojvodkyne Anny Amálie vo Weimare, pri príležitosti 100. narodenín cisárovnej. Knihovník Paul von Bojanowski napísal sprievodný životopis s názvom „Weimar a cisárovná Augusta.“ V knihe, ktorá je zároveň katalógom k výstave, sa Bojanowski zameriava predovšetkým na kultúrny vplyv weimarského dvora na Augustu.[142]
  • V roku 2011 Klassik Stiftung Weimar predstavila výstavu v zámku Weimar s názvom "Cisárovná z Weimara. Augusta Saxe-Weimar a Eisenach". Príležitosťou na to boli 200. narodeniny cisárovnej. Hlavnou témou bolo detstvo a mladosť vtedajšej princeznej, teda jej pôsobenie na weimarskom dvore. Bolo vystavených 34 exponátov vrátane poznámok od Augustiných dvorných vychovávateľov a kresieb samotnej princeznej.[143]
  • V roku 2015 Pruská nadácia palácov a záhrad Berlin-Brandenburg predstavila špeciálnu výstavu „Záležitosť žien v zámku Charlottenburg. Ako sa Brandenbursko stalo Pruskom“. Prezentácia sa zaoberala aj Augustou spolu s ďalšími pruskými panovníkmi. Cisárovná bola vykreslená ako neúspešná liberálna oponentka kancelára Bismarcka.[144]
  • V roku 2017 bola na zámku Babelsberg prezentovaná výstava „Pückler. Babelsberg. Zelený princ a cisárovná.“ Výstava bola zameraná na priateľský vzťah princa von Pücklera s Augustou. Od roku 1842 princ von Pückler prerábal park Babelsberg v mene Augusty a Viliama.[145]
  • Špeciálna výstava „Augusta Pruská – Kráľovná ako hosť v Branitzi“ sa v roku 2017 zamerala aj na vzťah budúcej nemeckej cisárovnej a princa von Pücklera. Hlavnou témou bol Augustin pobyt na zámku Branitz 25. júla 1864.[146] Pückler nechal pre jedinú Augustinu návštevu prerobiť izby vo svojom zámku a pri stole podával desať chodov.[147]

Od roku 2006 sa v Koblenz Rheinanlagen každý rok na Deň svetového dedičstva UNESCO, prvú nedeľu v júni, koná Festival cisárovnej Augusty. Podujatie otvára herečka oblečená ako cisárovná Augusta.[148]

Výskum

[upraviť | upraviť zdroj]

Na Augustu sa výskum intenzívnejšie zameral až v posledných dvoch desaťročiach. Dovtedy sa v Bismarckom zamýšľanom obraze cisárovnej väčšinou pokračovalo. Napriek rôznym publikáciám stále chýba všeobecne uznávaný vedecký životopis. Najmä odborné eseje založené na zdrojoch teraz spochybňujú Bismarckov príbeh o cisárovnej. Historička Monika Wienfortová v roku 2018 usúdila, že „Augustin výskum“ dodnes takmer neexistuje.[6] Podľa historičky Birgit Aschmannovej sú „ústredné časti jej života výskumným desiderátom“, stále neexistuje „vedecky uspokojivá biografia“.[55] Podľa Caroline Galmovej boli doteraz k dispozícii „len malé, vedecky podložené štúdie“, napríklad od historikov Davida E. Barclaya, Alexa Geisthövela, Georga Wagnera-Kyora, Franka Lorenza Müllera a Susanne Bauerovej. Augustovým životopisom z čias Nemeckej ríše chýbal „akýkoľvek pramenný základ a – v závislosti od politického zázemia autora – hodnotili cisárovnú buď harmonizujúcim, panegyrickým alebo hrubo negatívnym spôsobom“. K tejto reprezentačnej tradícii sa podľa Galma držali aj životopisy z 30. a 40. rokov 20. storočia, a to aj preto, že ochranné lehoty znemožňovali zhodnotenie archívneho materiálu. Najnovšie publikované životopisy spisovateľa Helmuta H. Schulza v roku 1996 a historičky Karin Feuerstein-Praßer z roku 2011 tiež nepriniesli žiadne nové poznatky a naďalej sa na cisárovnú pozerali ako na „vizionárku bez moci.“ Najneskôr od Bismarckovho vymenovania za pruského premiéra v roku 1862 však bola zbavená akejkoľvek možnosti zúčastňovať sa na politike. Výsledkom bolo, že jej jedinou možnosťou bolo podporovať charitatívnu starostlivosť.[149] Historiografia sa tak naďalej riadila Bismarckovým hodnotením Augusty. Úloha cisárovnej, podobne ako úloha cisára Viliama I., zostala historiograficky do značnej miery nepreskúmaná v prospech perspektívy, ktorá uprednostňovala Bismarcka.[150] Ako povedal Ulrich Lappenküper na konferencii v roku 2018, Augusta je niekedy stále prezentovaná ako „drobný politik“, o ktorom sa „hovorí, že vždy plánoval proti berlínskej politike.“[151]

Hodnotenie jej politických činností

[upraviť | upraviť zdroj]

Ťažiskom výskumu v 21. storočí je Augustin priestor a jej sebaobraz ako manželky panovníka v 19. storočí.[152] Výskum Augusty podľa Aschamannovej zaujíma najmä to, že bola v rozpore s „bežnými vzormi, rodovými očakávaniami a politickými preferenciami tej doby, v neposlednom rade nacionalisticko - militaristickým mainstreamom.“[55] Galmová poukazuje na to, že v 19. storočí nebola manželke panovníka právne a normatívne priznaná žiadna politická sloboda konania. V praxi však určite Augusta mala možnosti politickej participácie. Jej manželstvo už bolo motivované zahraničnou politikou. Musela si plniť aj reprezentačné úlohy, podieľala sa na výchove detí a mohla pôsobiť ako politická poradkyňa a tiež si nadviazala veľa kontaktov.[153] Podľa historika Jana Markerta nebol Augustin politický vplyv právne definovaný ani pruskými ústavami z roku 1848 - 1850 a dynastickým právom. K Viliamovi I. však bola blízko kvôli jej dynastickej pozícii a jej rodinným kontaktom. Z tohto dôvodu podľa Markerta mohla poskytnúť určitým skupinám ľudí prístup ku kráľovi ale ovplyvniť Viliama prostredníctvom rozhovorov a korešpondencie. Markert usudzuje, že Augusta celkovo nedokázala „presvedčiť Williama o myšlienkach, ktoré sú v rozpore s jeho osobným monarchickým vnímaním reality.“[150] Panovník ich teda len konzultoval, aby konkretizoval svoj politický program. V čase pruského ústavného konfliktu sa ich názory natoľko rozchádzali, že ich diskusie neboli možné. Zatiaľ čo Augusta nasledovala liberálne myšlienky, Viliam bol konzervatívnejší. Okrem toho kráľ neinformoval svoju manželku o všetkých problémoch.[151]

Georg Wagner-Kyora prikladá Augustovým „hovorom o Viliamovej zahraničnej a domácej politike“ malý význam. Napriek tomu pri spoločných raňajkách často rozoberali politické správy v dennej tlači. Augusta a Viliam spolu trávili čas aj pri večeri.[154] Frank Lorenz Müller vidí Augustin politický vplyv obmedzený len na dve oblasti, výchovu následníka trónu Fridricha Viliama a jeho manželstvo s členkou liberálnej britskej kráľovskej rodiny. Augusta v tomto smere určite zožala úspech. Fridrich Viliam bol politicky bližšie k svojej matke ako Viliam, ktorý bol vo Veľkej Británii verejne uznávaný. Avšak skorá smrť cisára Fridricha III. na rakovinu už po 99 dňoch v úrade spôsobila, že Augustina misia bola menej efektívna.[155]

Výskum jej epištolárnej korešpondencie

[upraviť | upraviť zdroj]
Prvá strana listu Augusty Ernestovi Curtiusovi z roku 1846.

Augustina epištolárna korešpondencia sa považuje za najdôležitejší zdroj.[152] Historička Susanne Bauerová zistila, že Augusta si písala so 486 ľuďmi. Doteraz je známych 22 086 listov. Väčšina z nich je zameraná na kniežatá, s ktorými bola Augusta príbuzná. Augusta si vymieňala rodinné a politické názory. Listy využívala na získavanie informácii a na ovplyvňovanie ľudí okolo seba.[156] Bauerová vníma listy ako jediný významný nástroj, prostredníctvom ktorého sa Augusta mohla zúčastňovať na politickom dianí.[157] Dochovaná písomná korešpondencia medzi Viliamom a Augustou obsahuje približne 5 800 listov a považuje sa za dôležitý zdroj vzťahu medzi panovníckym párom.[151] Augusta okrem iných kniežat komunikovala aj so štátnikmi, dôstojníkmi, vedcami a spisovateľmi.[158] Na rozbore korešpondencie sa okrem Bauerovej podieľa aj Caroline Galmová. Zaujíma ma sa najmä o korešpondenciu medzi Viliamom a Augustou. Galmová by tak chcela zistiť, „či medzi oboma manželmi existovala politická spolupráca, a ak áno, ako to vyzeralo.“ V sieti politických listov Augusta podľa Galmovej zohrávala dôležitú úlohu aj korešpondencia s „politicky podobnými triednymi príslušníkmi“. Rozhodujúcou otázkou je, či ju politickí hráči ako kráľovná Viktória a Fridrich II. Bádenský brali ako dôležitú politickú osobu, alebo ju vnímali len ako sprostredkovateľa medzi nimi a nemeckým cisárom.[159]

Vyznamenania

[upraviť | upraviť zdroj]

Deti

[upraviť | upraviť zdroj]

Rodokmeň

[upraviť | upraviť zdroj]
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ernest August II. Sasko-weimarsko-eisenašský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol August Sasko-weimarsko-eisenašský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Anna Amália Brunšvicko-Wolfenbüttelská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol Frederik Sasko-weimarsko-eisenašský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít IX. Hesensko-Darmstadský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Lujza Augusta Hesensko-Darmstadská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karolína Falcko-Zweibrückenská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Augusta Sasko-weimarsko-eisenašská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Peter III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Pavol I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Katarína II.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Pavlovna Ruská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Fridrich II. Eugen Württemberský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Fiodorovna
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Frederika Brandenbursko-Schvedtská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Jena 2007 , s. 166.
  2. ↑ a b Jena 2013, s. 128.
  3. ↑ Jena 2013 , s. 169–170.
  4. ↑ Gall 1980 , s. 185.
  5. ↑ a b c Kulturgeschichte Preußens - Colloquien 7 Andrea Micke-Serin Augusta und der Badische Hof [online]. [Cit. 2024-03-20]. Dostupné online.
  6. ↑ a b c d e f WIENTFORT, Monika. Familie, Hof, Staat: Königin Augusta von Preußen [online]. [Cit. 2024-04-05]. Dostupné online.
  7. ↑ Gall 1980 , s. 185–186.
  8. ↑ Engelberg 1990 , s. 514.
  9. ↑ Engelberg 1990 , s. 513.
  10. ↑ a b Micke-Serin 2017, s. 59.
  11. ↑ SCHEDEWIE, Franziska. Die Ernestiner und die russische Heirat. v: Siegrid Westphal, Hans-Werner Hahn, Georg Schmidt (ed.): Die Welt der Ernestiner. Weimar : [s.n.], 2016. ISBN 978-3-412-50522-6. S. 268.
  12. ↑ a b Angelow 2006, s. 248.
  13. ↑ Schönpflug 2013 , s. 86–88.
  14. ↑ Feuerstein-Praßer 2011 , s. 41 a 44.
  15. ↑ Schönpflug 2013 , s. 97–99.
  16. ↑ SCHULZE-WEGENER, Guntram. Wilhelm I. Deutscher Kaiser, König von Preußen, Nationaler Mythos. Bonn : Mittler, 2015. ISBN 978-3-8132-0964-8. S. 148.
  17. ↑ Fischer 2020 , s. 64–65.
  18. ↑ a b Fischer 2020, s. 65.
  19. ↑ a b Aschmann 2020, s. 273.
  20. ↑ Aschmann 2020 , s. 274.
  21. ↑ Müller 2011 , s. 12.
  22. ↑ Müller 2011 , s. 65–66.
  23. ↑ Klaus 2021 , s. 45.
  24. ↑ a b Fischer 2020, s. 68.
  25. ↑ Heinrich 1984, s. 392.
  26. ↑ Feuerstein-Praßer 2011 , s. 99.
  27. ↑ a b BOHLE-HEINTZENBERG, Sabine. Ludwig Persius. Architekt des Königs. Berlín : Mann, 1993. S. 21.
  28. ↑ Aschmann 2020 , s. 276–277.
  29. ↑ Feuerstein-Praßer 2011 , s. 103–104.
  30. ↑ Klaus 2021 , s. 55.
  31. ↑ Aschmann 2020 , s. 279.
  32. ↑ Galm 2022 , s. 59–60.
  33. ↑ Galm 2022 , s. 56.
  34. ↑ Galm 2020 , s. 31–32.
  35. ↑ Aschmann 2020 , s. 277.
  36. ↑ Galm 2022 , s. 64.
  37. ↑ Galm 2022 , s. 62.
  38. ↑ Heinrich 1984 , s. 393.
  39. ↑ a b Müller 2015, s. 255.
  40. ↑ Müller 2015 , s. 255–257.
  41. ↑ STREIDT, Gert; NEUHÄUSER, Simone. Augusta von Preußen. Die Königin zu Gast in Branitz [online]. [Cit. 2023-07-07]. Dostupné online.
  42. ↑ STREIDT, Gert. Augusta von Preußen. Die Königin zu Gast v Branitz. Ausstellungskatalog der Stiftung Fürst-Pückler-Museum Park und Schloss Branitz.. [s.l.] : [s.n.], 2017.
  43. ↑ Feuerstein-Praßer 2011 , s. 100.
  44. ↑ Gohrenz, Kotzian & Neuhäuser 2017 , s. 34–35.
  45. ↑ JENA, Detlef. Weimars Augusta und der "Kartätschenprinz" [online]. 2020-03-03, [cit. 2023-02-24]. Dostupné online.
  46. ↑ Galm 2020 , s. 32.
  47. ↑ Micke-Serin 2017 , s. 60.
  48. ↑ Nonn 2015 , s. 54.
  49. ↑ Rose, 2018 .
  50. ↑ Kolb 2014 , s. 33.
  51. ↑ Barclay 2004 , s. 79.
  52. ↑ MARKERT, Jan. Der vekannte Monarch. Wilhelm I. und die Herausforderungen wissenschaftlicher Biographik.. [s.l.] : [s.n.], 2021. S. 239 - 240.
  53. ↑ WEHLER, Hans-Ulrich. Deutsche Gesellschaftsgeschichte. Mníchov : Beck, 2006. ISBN 978-3-406-32263-1. S. 225.
  54. ↑ Aschmann 2020 , s. 271.
  55. ↑ a b c Aschmann 2020, s. 272.
  56. ↑ Barclay 2004 , s. 78.
  57. ↑ a b Barclay 2004, s. 80.
  58. ↑ DENZER, Heinrich. Kulturben. Štutgart : Theiss, 1993. ISBN 3-8062-1036-5. S. 491.
  59. ↑ HAMMER, Georg-Hinrich. Frauen als karitative Avantgarde im 19. Jahrhundert. Štutgart : Kohlhammer, 2022. ISBN 978-3-17-042216-2. S. 212 - 213.
  60. ↑ Aschmann 2020 , s. 276.
  61. ↑ a b Pakula 2002, s. 73.
  62. ↑ VON HESSEN, Rainer. Victoria Kaiserin Friedrich (1840–1901). Mission und Schicksal einer englischen Prinzessin in Deutschland. Frankfurt nad Mohanom : Campus, 2002. ISBN 978-3-593-38407-8. S. 19 - 20.
  63. ↑ WIENTFORT, Monika. Geschlechterfragen und Partizipationsdebatten. Frauen und Männer im Kaiserreich. Frankfurt nad Mohanom : Campus. ISBN 978-3-593-51508-3. S. 174 - 175.
  64. ↑ DENZER, Heinrich. Eine katholische Stadt im protestantischen Preußen. Štutgart : Theiss, 1993. ISBN 3-8062-1036-5. S. 262.
  65. ↑ Aschmann 2020 , s. 281.
  66. ↑ Peiffer 2012 , s. 43–44.
  67. ↑ Peiffer 2012 , s. 57.
  68. ↑ Aschmann 2020 , s. 281–282.
  69. ↑ Pflanze 1997 , s. 86.
  70. ↑ Aschmann 2020 , s. 282–283
  71. ↑ SCHWENGELBECK, Matthias. Die Politik des Zeremoniells. Huldigungsfeiern im langen 19. Jahrhundert. Frankfurt nad Mohanom : Campus, 2007. ISBN 978-3-593-38336-1. S. 261 - 263.
  72. ↑ POMPETZKI, Carola. Mit Samt und Seide Status zeigen [online]. 2015-04-26, [cit. 2024-02-27]. Dostupné online.
  73. ↑ RÖHL, JOHN. Wilhelm II. Die Jugend des Kaisers 1859-1888.. 3.. vyd. Mníchov : Beck, 1993. ISBN 978-3-406-70015-6. S. 110 - 111.
  74. ↑ Galm 2020 , s. 39.
  75. ↑ Steinberg 2012 , s. 249.
  76. ↑ Micke-Serin 2017 , s. 67.
  77. ↑ Kolb 2014 , s. 69.
  78. ↑ Müller 2015, s. 40.
  79. ↑ Wagner-Kyora 2007 , s. 347–348.
  80. ↑ Aschmann 2020 , s. 284.
  81. ↑ Pflanze 2008 , s. 86–87.
  82. ↑ Pflanze 2008 , s. 333.
  83. ↑ Feuerstein-Praßer 1997 , s. 74–76.
  84. ↑ Aschmann 2020 , s. 285.
  85. ↑ Rose 2018 , s. 14.
  86. ↑ Kolb 2014 , s. 92.
  87. ↑ DROMI, Shai. Above the Fray [online]. [Cit. 2024-02-25]. Dostupné online.
  88. ↑ Special Funds [online]. [Cit. 2020-06-12]. Dostupné online.
  89. ↑ a b WATTANABE O'KELLY, Helen. Projektovanie imperiálnej moci. Noví cisári devätnásteho storočia a verejná sféra. Oxford : Oxford Univesity Press, 2021. ISBN 978-0-19-880247-1. S. 108.
  90. ↑ FÖRSTER, BIRTE. Der Königin Luise-Mythos. Mediengeschichte des "Idealbilds deutscher Weiblichkeit". Göttingen : V&R Unipress, 2011. ISBN 978-3-89971-810-2. S. 79 - 80.
  91. ↑ Aschmann 2020 , s. 286–288.
  92. ↑ Rose 2018 , s. 14–15.
  93. ↑ Geisthövel 2005 , s. 87.
  94. ↑ Geisthövel 2005 , s. 88.
  95. ↑ Geisthövel 2005 , s. 97–98.
  96. ↑ Aschmann 2020 , s. 288.
  97. ↑ BAUER, Susanne. Wilhelm I., Augusta und die Kaiserfrage 1870/71. [s.l.] : [s.n.], 2021. S. 73-75.
  98. ↑ Galm 2020 , s. 32 a 34.
  99. ↑ BECKER, Winfried. Der Kulturkampf in Preußen und Bayern. Eine vergleichende Betrachtung. Mníchov : [s.n.], 2010. ISBN 978-3-8316-4021-8. S. 56.
  100. ↑ Galm 2020 , s. 43–44.
  101. ↑ PAKULA, Hannah. Neobyčajná žena. [s.l.] : Simon and Schuster, 1997. ISBN 978-0-684-84216-5.
  102. ↑ Galm 2020 , s. 45.
  103. ↑ Micke-Serin 2017 , s. 68.
  104. ↑ Kolb 2014 , s. 120–121.
  105. ↑ Nonn 2015 , s. 213.
  106. ↑ STEINBERG, Jonathan. Bismarck. Život. Oxford : Oxford University Press, 2011. ISBN 978-0-19-959901-1. S. 469.
  107. ↑ Steinberg 2012 , s. 645.
  108. ↑ Rose 2018 , s. 21–22.
  109. ↑ Feuerstein-Praßer 1997 , s. 87–90.
  110. ↑ RÖHL, JOHN. Wilhelm II. Die Jugend des Kaisers, 1859 – 1888. Mníchov : [s.n.], 2017. ISBN 978-3-406-70015-6. S. 264 - 265.
  111. ↑ Geisthövel 2005 , s. 86–87.
  112. ↑ Feuerstein-Praßer 2011 , s. 278.
  113. ↑ Galm 2020 , s. 48.
  114. ↑ Klaus 2021 , s. 208–209.
  115. ↑ KREUZER, Ralph. Erstaunliche Daten: Gab es vor 100 Jahren eine Corona-Pandemie? [online]. 2022-12-08, [cit. 2024-05-05]. Dostupné online.
  116. ↑ Klaus 2021 , s. 211–212.
  117. ↑ a b Barclay 2004, s. 77.
  118. ↑ Rose 2018 , s. 3.
  119. ↑ Wilhelmy 1989 , s. 245.
  120. ↑ Wilhelmy 1989 , s. 246.
  121. ↑ Müller 2015, s. 41.
  122. ↑ Geisthövel 2005 , s. 82 a 85.
  123. ↑ Geisthövel 2005 , s. 85–86.
  124. ↑ Feuerstein-Praßer 2011 , s. 226–227.
  125. ↑ Wagner-Kyora 2007 , s. 347 a 349.
  126. ↑ Zerwas 2015 , s. 109.
  127. ↑ OTTO, Kirsten. Berlins verschwundene Denkmäler. Eine Verlustanalyse von 1918 bis heute. Berlín : Lucas, 2020. ISBN 978-3-86732-357-4. S. 100.
  128. ↑ Geisthövel 2005 , s. 84.
  129. ↑ Rausch 2006 , s. 650
  130. ↑ Die Kunst unserer Zeit [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  131. ↑ Rausch 2006 , s. 650-651.
  132. ↑ VON SIMSON, Jutta. Fritz Schaper. 1841–1919. Mníchov : Prestel, 1976. ISBN 3-7913-0090-3.
  133. ↑ BEYER, C.. Das Kaiserin-Augusta-Denkmal in Baden-Baden [online]. [Cit. 2024-02-02]. S. 105. Dostupné online.
  134. ↑ Zerwas 2015 , s. 89.
  135. ↑ YEATS, Johanna. Bruno Schmitz (1858–1916). Kolín nad Rýnom : [s.n.], 2020. ISBN 978-3-7458-7010-7. S. 310.
  136. ↑ BENNER, Iris. Kölner Denkmäler 1871 - 1918. Aspekte bürgerlicher Kultur zwischen Kunst und Politik. Kolín nad Rýnom : [s.n.], 2003. ISBN 978-3-927396-92-0.
  137. ↑ Digitálna kópia novín [online]. [Cit. 2024-02-02]. Dostupné online.
  138. ↑ Wagner-Kyora 2007 , s. 350 a 354.
  139. ↑ Wagner-Kyora 2007 , s. 349–350.
  140. ↑ Feuerstein-Praßer 2011 , s. 248.
  141. ↑ Wagner-Kyora 2007 , s. 351.
  142. ↑ VON BOJANOVSKI, Paul. Deutsche Rundschau [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  143. ↑ Die Kaiserin, die es sogar mit Bismarck aufnahm [online]. [Cit. 2024-02-27]. Dostupné online.
  144. ↑ KUHN, Nicola. "Frauensache" im Schloss Charlottenburg: Das klügere Geschlecht [online]. 2015-04-23, [cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  145. ↑ ANKER, Jens. Schloss Babelsberg: Der Zauberer und die Kaiserin [online]. 2017-06-17, [cit. 2023-02-08]. Dostupné online.
  146. ↑ Ausstellungen – Fürst Pückler bekommt Besuch von Königin Augusta [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online. Archivované 2023-03-28 z originálu.
  147. ↑ NAUSCHÜTZ SILKE. Der Gourmet im Schloss Branitz [online]. 2022-05-27, [cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  148. ↑ SCHOLZ, Winfried. Majestät im Regen: Augusta feiert in Koblenz auch ohne Kaiserwetter [online]. 2022-06-06, [cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  149. ↑ Galm 2018, s. 6
  150. ↑ a b Markert 2022, s. 133, 135.
  151. ↑ a b c Markert 2022, s. 134–135.
  152. ↑ a b Galm 2018.
  153. ↑ Galm 2020 , s. 29-30.
  154. ↑ Wagner-Kyora 2007 , s. 347.
  155. ↑ Müller 2015b , s. 42–44.
  156. ↑ MARLOW, Ulrike. Fürstliche Korrespondenzen des 19. und 20. Jahrhunderts [online]. 2022-11-17, [cit. 2024-03-17]. Dostupné online.
  157. ↑ HILPERT, Alexander. Neuere Forschungen zur Geschichte des 19. Jahrhunderts [online]. 2020-03-18, [cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  158. ↑ Die Briefkommunikation der Kaiserin Augusta (1811 – 1890) [online]. [Cit. 2024-03-18]. Dostupné online.
  159. ↑ Galm 2018 , s. 7–8.
  160. ↑ a b Staatshandbuch für das Großherzogtum Sachsen / Sachsen-Weimar-Eisenach(1885), "Genealógia"s. 6
  161. ↑ Schwarzer Adler-orden [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  162. ↑ Königlich preussische Ordensliste 1877 pt.3. [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  163. ↑ Alamach de la Cour, 1817
  164. ↑ Orden Reina Maria Luisa [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  165. ↑ Soberanas y princesas condecoradas con la Gran Cruz de San Carlos el 10 de Abril de 1865 [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  166. ↑ Sachsen 1873

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ANGELOW, Jürgen. Preußens Herrscher. Von den ersten Hohenzollern bis Wilhelm II. und Wilhelm I. (1861–1888). Mníchov : Beck, 2006. ISBN 978-3-406-54129-2.
  • ASCHMANN, Birgit. Karrieren in Preußen – Frauen in Männerdomänen. Königin Augusta als "political player". Berlín : Duncker & Humblot, 2020. ISBN 978-3-428-18035-6.
  • BARCLAY, David E.. Ihre Kaiserliche Hoheit" Maria Pawlowna – Zarentochter am Weimarer Hof. Großherzogliche Mutter und kaiserliche Tochter im Spannungsfeld der deutschen Politik. Maria Pawlowna, Augusta und der Weimarer Einfluß auf Preußen (1811–1890). Mníchov : Deutscher Kunstverlag, 2004. ISBN 3-422-06516-4.
  • ENGLEBERG, Ernst. Bismarck. Das Reich in der Mitte Europas. Berlín : Siedler, 2011. ISBN 3-88680-385-6.
  • FEUERSTEIN-PRASSER, Karin. Augusta. Kaiserin und Preußin. Mníchov : Piper, 2011. ISBN 978-3-492-26456-3.
  • FEUERSTEIN-PRASSER, Karin. Die deutschen Kaiserinnen 1871–1918. Regensburg : Pustet, 1997. ISBN 3-7917-1545-3.
  • FISCHER, Robert-Tarek. Wilhelm I. Vom preußischen König zum ersten Deutschen Kaiser. Kolín nad Rýnom : Böhlau, 2020. ISBN 978-3-412-51926-1.
  • GALL, Lothar. Bismarck. Der weiße Revolutionär. Frankfurt nad Mohanom : Propyläen, 1980. ISBN 3-549-07397-6.
  • GALM, Caroline. Anmerkungen zum politischen Handlungs- und Gestaltungsraum der Königin. Das Beispiel Augusta von Preußen. [s.l.] : Forschungen zur Brandenburgischen und Preußischen Geschichte, 2022.
  • GALM, Caroline. Integrative "Beziehungsarbeit". Augusta von Preußen und ihr politischer Umgang mit der katholischen Bevölkerung. [s.l.] : Historisch-politische Mitteilungen, 2020. ISBN 978-3-412-52147-9.
  • GALM, Caroline. Augusta – "Visionärin ohne Macht"? Eine politische Biografie der ersten deutschen Kaiserin. [s.l.] : Research Center Sanssouci für Wissen und Gesellschaft, 2018.
  • GEISTHÖVEL, Alexa. Ute Frevert, Heinz-Gerhard Haupt: Neue Politikgeschichte. Perspektiven einer historischen Politikforschung. Augusta-Erlebnisse: Repräsentation der preußischen Königin 1870. Frankfurt nad Mohanom : Campus, 2005. ISBN 978-3-593-37735-3.
  • GOHRENZ, Beate. "Dieser für mich so reiche Glückstag". Der Besuch Augustas am 25. Juli 1864. | Augusta von Preußen. Die Königin zu Gast in Branitz. Ausstellungskatalog der Stiftung Fürst-Pückler-Museum Park und Schloss Branitz. [s.l.] : Branitz.
  • HEINRICH, Gerd. Geschichte Preußens. Staat und Dynastie. Frankfurt nad Mohanom : Ullstein, 1984. ISBN 978-3-548-34216-0.
  • JENA, Detlef. Das Weimarer Quartett. Die Fürstinnen Anna Amalia, Louise, Maria Pawlowna, Sophie. Regensburg : Pustet, 2007. ISBN 978-3-7917-2520-8.
  • KLAUS, Monica. Sophie von Erlach. Eine Schweizerin und Preußin. Göttingen : Vandenhoeck & Ruprecht, 2021. ISBN 978-3-412-52255-1.
  • KOLB, Eberhard. Otto von Bismarck. Eine Biographie. Mníchov : Beck, 2014. ISBN 978-3-406-66774-9.
  • MARKERT, Jan. "Ein System von Bismarcks Gnaden? Kaiser Wilhelm I. und seine Umgebung – Plädoyer für eine Neubewertung monarchischer Herrschaft in Preußen und Deutschland vor 1888". Baden-Baden : Nomos, 2022. ISBN 978-3-8487-8577-3.
  • MICKE-SERIN, Andrea. Der politische Horizont droht und die Erfahrung predigt tauben Ohren. Augusta und die Politik. | Augusta von Preußen. Die Königin zu Gast in Branitz. Ausstellungskatalog der Stiftung Fürst-Pückler-Museum Park und Schloss Branitz. Branitz : Edition Branitz, 2017.
  • MÜLLER, Franz Lorenz. Our Fritz. Emperor Frederick III and the Political Culture of Imperial Germany. Cambridge : Harvard University Press, 2015. ISBN 978-0-674-06269-6.
  • MÜLLER, Franz Lorenz. "Frauenpolitik". Augusta, Vicky und die liberale Mission. | Ausstellungskatalog Frauensache. Wie Brandenburg Preußen wurde. Drážďany : Sandstein, 2015. ISBN 978-3-95498-142-7.
  • MÜLLER, Franz Lorenz. Augusta und Victoria. Zwei Kaiserinnen auf liberaler Mission. Drážďany : [s.n.], 2015. ISBN 978-3-406-67589-8.
  • NONN, Christoph. Bismarck. Ein Preuße und sein Jahrhundert. Mníchov : Beck, 2015. ISBN 978-3-406-67589-8.
  • PAKULA, Hannah. Victoria in Deutschland: Politische Zielvorstellungen der jungen Kronprinzessin. Victoria Kaiserin Friedrich: Mission und Schicksal einer englischen Prinzessin in Deutschland. Frankfurt nad Mohanom : Campus, 2002. ISBN 978-3-593-38407-8.
  • PEIFFER, Bastian. Alexander von Schleinitz und die preußische Außenpolitik 1858–1861. Frankfurt nad Mohanom : Peter Lang Verlag, 2012. ISBN 978-3-631-62354-1.
  • PFLANZE, Otto. Bismarck. Der Reichsgründer. Mníchov : Beck, 1997. ISBN 3-406-42725-1.
  • PFLANZE, Otto. Bismarck. Der Reichsgründer. Mníchov : Beck, 2008. ISBN 978-3-406-54823-9.
  • ROSE, Andreas. Die Welt verbessern: Augusta von Preußen und Fürst Pückler-Muskau. [s.l.] : Kulturgeschichte Preußens, 2018.
  • RAUSCH, Helke. Kultfigur und Nation. Öffentliche Denkmäler in Paris, Berlin und London 1848-1914. Paríž : Pariser Historische Studien, 2006. ISBN 978-3-486-57579-8.
  • SCHÖNPFLUG, Daniel. Die Heiraten der Hohenzollern. Verwandtschaft, Politik und Ritual in Europa 1640–1918 (Kritische Studien zur Geschichtswissenschaft). Göttingen : Vandenhoeck & Ruprecht, 2013. ISBN 978-3-525-37030-8.
  • STEINBERG, Jonathan. Bismarck. Magier der Macht. Berlín : Propyläen, 2012. ISBN 978-3-549-07416-9.
  • WAGNER-KYORA, Georg. Beruf Kaiserin. Die mediale Repräsentation der preußisch-deutschen Kaiserinnen 1871–1918. [s.l.] : [s.n.], 2007.
  • WILHELMY, Petra. Der Berliner Salon im 19. Jahrhundert (1780–1914). Münster : University of Münster, 1989. ISBN 3-11-011891-2.
  • ZERWAS, Marco. Lernort 'Deutsches Eck'. Zur Variabilität geschichtskultureller Deutungsmuster Geschichtsdidaktische Studien. Berlín : Logos, 2015. ISBN 978-3-8325-3856-9.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Augusta Saxe-Weimar-Eisenach na anglickej Wikipédii.


Augusta Sasko-weimarsko-eisenašská
Narodenie: 30. september 1811 Úmrtie: 7. január 1890
Vladárske tituly
Predchodca
Alžbeta Ludovika Bavorská 		Pruská kráľovná
2. január 1861 – 9. marec 1888 		Nástupca
Viktória Sasko-cobursko-gothajská
Predchodca
- 		Nemecká cisárovná
18. január 1871 – 9. marec 1888 		Nástupca
Viktória Sasko-cobursko-gothajská
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Augusta_Sasko-Weimarsko-Eisenašská&oldid=7918020“