Ezra Pound

Ezra Pound
Ezra Pound v roku 1945
Ezra Pound v roku 1945
Narodenie30. október 1885
Hailey, USA
Úmrtie1. november 1972 (87 rokov)
Benátky, Taliansko
Odkazy
Projekt
Gutenberg
Ezra Pound
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Ezra Pound

Ezra Pound (* 30. október 1885, Hailey, Idaho - † 1. november 1972, Benátky) bol americký básnik, prozaik a kritik, jeden z najvýraznejších predstaviteľov literárnej moderny 20. storočia. Pound bol hybnou silou a popredným predstaviteľom niekoľkých modernistických smerov, a to predovšetkým imagizmu (imažinizmu, imagizmu) (anglo-americký umelecký smer v poézii, kladúci dôraz na presnosť obrazného vyjadrenia a na užívanie jasného, prirodzeného jazyka) a vorticizmu (britský umelecký smer z počiatku 20. storočia, prezentujúci sa najmä vo výtvarnom, ale i literárnom umení; "prekurzormi" smeru boli predovšetkým kubizmus a futurizmus).

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Rané obdobie

[upraviť | upraviť zdroj]

Ezra Pound sa narodil Homerovi Loomisovi a Isabel Weston Poundovej v Hailey, v americkom štáte Idaho. Keď mal osemnásť mesiacov, jeho rodina sa presťahovala na predmestie Philadelphie. Dva roky študoval na Pensylvánskej univerzite, potom prestúpil na Hamilton College, kde v roku 1905 získal titul Ph.B. (Bachelor of Philosophy). Následne sa vrátil na Pensylvánsku univerzitu, kde pokračoval štúdiom románskych jazykov, ktoré ukončil v roku 1906 s titulom M.A. (Master of Arts).

Počas štúdia na Pensylvánskej univerzite sa spriatelil s Williamom Carlosom Williamsom (jeden z ďalších amerických predstaviteľov moderny v poézii) a s H.D. (Hilda Doolittle, taktiež americká spisovateľka a poetka), s ktorou bol istý čas aj zasnúbený. H.D. však v tomto čase nadviazala istý romanticky podfarbený vzťah s Frances Greggovou, s ktorou krátko nato odcestovala do Európy. Pound po skončení štúdia necelý rok učil na Wabash College v Crawfordsville v Indiane, odkiaľ musel napokon v dôsledku menšieho škandálu odísť. V roku 1908 aj on odcestoval do Európy. Po niekoľkých mesiacoch strávených v Benátkach sa napokon usídlil v Londýne.

Pound sa vo svojej ranej poézii nechal inšpirovať predovšetkým čítaním diel preraffaelistov a ďalších básnikov 19. storočia, ako aj stredovekými romancami a neoromantickou a okultnou filozofiou. Po príchode do Londýna sa v snahe o básnický prerod pod vplyvom Forda Madoxa Forda a T. E. Hulma začal postupne oprosťovať od archaizovaného jazyka a foriem.

V Anglicku sa tiež spriatelil s írskym básnikom Williamom Butlerom Yeatsom, ktorého považoval za najväčšieho žijúceho básnika a u ktorého sa zamestnal ako sekretár. Zaujal ho tiež Yeatsov sklon k okultistickým presvedčeniam. Počas vojny žili Pound a Yeats pod jednou strechou v Stone Cottage v anglickom Sussexe, kde sa spoločne venovali štúdiu japonskej drámy, predovšetkým klasickým hrám noh. Zaujímali sa najmä o dielo Ernesta Fenollosu, amerického profesora v Japonsku, ktorého práce o čínskom písme Pound použil pri vytvorení svojej tzv. ideogramickej metódy. Táto metóda umožňuje básnikovi vyjadriť abstraktné obsahy pomocou konkrétnych obrazov.

V roku 1914 sa Pound oženil s umelkyňou Dorothy Shakespearovou, dcérou spisovateľky Olivie Shakespearovej, ktorá mala istý čas ľúbostný vzťah práve s Yeatsom.

V predvojnovom období mal Pound z veľkej časti zásluhu na sformovaní imaginizmu. Okrem toho to bol práve on, kto dal meno vorticizmu (na čele ktorého stál maliar Wyndham Lewis). Vynorenie týchto dvoch smerov možno chápať ako základný pilier pri zrode modernizmu v anglicky hovoriacej sfére. Vďaka nim sa na scéne objavili mená ako James Joyce, Wyndham Lewis, Rabíndranáth Thákur, Robert Frost a mnohé ďalšie. Okrem toho Pound editoval svojmu priateľovi T. S. Eliotovi jeho prelomovú zbierku Pustatina (The Waste Land), ktorá priniesla do povedomia verejnosti novú schopnosť porozumieť poézii.

V roku 1915 Ezra Pound vydal malú zbierku Cathay. Bol to preklad čínskej poézie, predovšetkým diela Li Po. Pound sa pri prekladaní nedržal, na rozdiel od svojich amerických predchodcov, striktných zásad ohľadom zachovania prozódie a strofy, ale rozhodol sa pre voľný verš, ktorý čitateľovi prináša výhody ľahkého prednesu a celkovej prístupnosti. Mnohí kritici sú toho názoru, že básnikov imaginistický profil sa najúspešnejšie vykryštalizoval práve v zbierke Cathay. Či sú však básne hodnotným prekladom, je dodnes otázne. Ani Pound, ani Fellonosa, z ktorého prác čerpal, totiž čínsky jazyk neovládali na profesionálnej úrovni a Poundovi sa neraz vytklo, že v básňach niektoré pasáže vynechával a iné, ktoré sa v pôvodnom texte nenachádzali, pridával. Mnohí však naopak argumentujú, že cieľom zbierky Cathay nemá byť vernosť originálu. Kritik Hugh Kenner napríklad tvrdí, že zbierka je v prvom rade knihou o Prvej svetovej vojne, zamyslením nad priateľstvom a násilnosťou, nie presným prekladom starých východných básní. Dielo tak spadá do kategórie básnických experimentov anglického jazyka.

Vypuknutie vojny otriaslo Poundovou vierou v západnú civilizáciu. Po vydaní básnických skladieb Homage to Sextus Propertius (1919) a Hugh Selwyn Mauberley (1920) básnik Londýn opustil. Ešte počas vojny sa však pre neho začala nová etapa básnického vývoja, zosobnená zbierkou The Cantos – „Spevy“, ktoré začal písať už v roku 1915.

V roku 1920 sa Pound presťahoval do Paríža, kde sa pohyboval v kruhu umelcov, ktorí v tom čase prinášali revolúciu do sveta rôznych oblastí moderného umenia. Boli to predovšetkým predstavitelia surrealizmu a dadaizmu ako Marcel Duchamp, Tristan Tzara či Fernand Leger. Spriatelil sa dokonca aj s Ernestom Hemingwayom (ktorý ho okrem iného učil boxovať). Ďalej pokračoval vo svojom diele Cantos (v tomto období napísal väčšiu časť kľúčovej sekvencie „Malatesta“), ktoré čoraz viac odrážalo jeho záujem o politiku a ekonomiku. Okrem toho v tomto čase písal kritické práce, prekladal a tiež komponoval: s pomocou skladateľa Georga Antheila zložil dve celé opery a niekoľko ďalších husľových skladieb. V Paríži stretol aj huslistku Olgu Rudgovú, s ktorou nadviazal ľúbostný vzťah. Do konca života potom žili spolu s jeho manželkou Dorothy Shakespearovou v akejsi ťažkopádnej milostnej trojici.

Na jeseň roku 1924 Pound natrvalo opustil Paríž a usadil sa v talianskom meste Rapallo. S manželkou žili istý čas aj na Sicílii, ale čoskoro sa vrátili naspäť do Rapalla. Naďalej pokračoval v poskytovaní svojej podpory mladým umelcom. Medzi nimi bol aj sochár Heinz Henghes, ktorý bol v čase stretnutia s Poundom úplne bez prostriedkov. Pound mu zabezpečil ubytovanie i materiál na sochársku prácu. Inšpirovať sa nechal aj básnik James Laughlin. Ten v tomto období založil svoje vydavateľstvo New Directions (Nové smery), v ktorom malo možnosť publikovať svoje práce mnoho nových autorov.

Pound v Rapalle každoročne organizoval sériu koncertov klasickej aj vtedajšej modernej hudby. Podarilo sa mu takto vyniesť na svetlo sveta jedinečné dielo Antonia Vivaldiho, o ktorého prakticky nikto nejavil záujem od čias jeho smrti v roku 1741.

Prvú cestu domov do Spojených štátov podnikol Pound až v roku 1939, v čase, keď sa schyľovalo k vypuknutiu druhej svetovej vojny. Zvažoval, že sa v Amerike usadí natrvalo, ale napokon sa rozhodol pre návrat. Stála za tým jednak jeho podpora Mussoliniho, jednak mal na to osobné dôvody. Jeho starnúci rodičia v tom čase už žili s ním v Taliansku a krehké zdravie im nedovoľovalo, aby podnikli takú náročnú cestu naspäť do vlasti. Okrem toho tu mal svoju dospievajúcu dcéru Mariu, ktorú mu porodila jeho milenka Olga. Maria žila v Taliansku celý svoj život a adaptovanie sa na americké prostredie by jej mohlo spôsobiť nemalé ťažkosti.

Pound teda zotrval v Taliansku aj po vypuknutí vojny, dva roky predtým, než sa do konfliktu zapojili aj Spojené štáty. Stal sa z neho jeden z vedúcich propagandistov štátov osi. Publikoval odborné práce a napísal mnohé články do novín. So vstupom Spojených štátov do vojnového konfliktu nesúhlasil a snažil sa využiť svoje kontakty vo Washingtone, aby k nemu nedošlo. Vystupoval tiež v talianskom rozhlase, kde diskutoval na rôzne kultúrne témy. Ostro kritizoval koncepciu národných (centrálnych) bánk, obviňujúc ich z príživníctva na demokratických vládach prostredníctvom úžery, ktorej výsledkom bolo podľa neho odčerpávanie financií zo štátnych pokladníc súkromnými bankami vo forme vysokých úrokov. Tvrdil dokonca, že možnosť národnej banky vyrábať peniaze „z ničoho“ umožňovala podplácanie amerických a britských médií, ktoré následne šírili propagandu v prospech vojny a bankovníctva. Táto myšlienka nebola nová a Pound rozhodne nebol jediný, kto zastával názor že americká tlač je pod vplyvom medzinárodných bankérov. Veril, že slobodný štát nemôže jestvovať bez ekonomickej slobody. Vo svojich vystúpeniach sa teda nevyhnutne dotkol aj politických otázok a v jeho protivojnových postojoch sa objavovali i antisemitistické myšlienky.

Ťažko povedať, či sa niektoré z Poundových rozhlasových prejavov dostali aj k americkému poslucháčovi, keďže rozhlasová technika v Taliansku umožňovala len slabý a nespoľahlivý prenos. Jeho články v novinách, ako aj niektoré jeho knihy a pamflety, však rozhodne mali istý vplyv na taliansku verejnosť. Spomínané rozhlasové programy boli ostro sledované americkým úradom zaoberajúcim sa informačným materiálom vysielaným v zahraničných médiách (The Foreign Broadcast Intelligence Service of the United States government) a robili sa z nich prepisy. V roku 1943 musel tak Pound následne čeliť obvineniam z vlastizrady.

10. júla 1943 sa vojenské sily Spojencov vylodili na Sicílii a rýchlo začali obsadzovať južnú časť Talianska. Kráľ Viktor Emanuel III. si dal predvolať Mussoliniho a odvolal ho z funkcie premiéra Talianskeho kráľovstva. Mussolini bol zatknutý a poslaný do izolácie v Gran Sasso. Dva mesiace nato ho však oslobodili Nemci, s pomocou ktorých sa mu na severe Talianska podarilo utvoriť novú Republiku Saló, na čele ktorej stál on sám ako prezident. Počas celého trvania republiky sa Pound živo zúčastňoval na kultúrnom i propagandistickom dianí, ktoré v nej prebiehalo. 2. mája 1945 ho zajali talianski partizáni; krátko nato ho však prepustili a Pound sa sám odovzdal do rúk amerických síl. Uväznili ho v trestaneckom tábore neďaleko Pisy, kde bol 25 dní držaný pod holým nebom, kým napokon dostal stan. Je pravdepodobné, že v tom čase utrpel nervové zrútenie. Zároveň však v tábore napísal svoje Pisan Cantos, ktoré predstavovali významný posun v jeho tvorbe. Ústrednou témou týchto „spevov“ bola skaza, ktorá postihla Európu i jeho samého, a tiež zamyslenie sa nad tým, aké je jeho miesto v prirodzenom svete. Pisan Cantos bolo prvé dielo, ktorému roku 1949 Kongresová knižnica udelila ocenenie Bollingen.

Nemocnica sv. Alžbety

[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení vojny Pounda transportovali späť do Spojených štátov, kde ho čakalo súdne konanie kvôli obvineniam z vlastizrady. Tie sa týkali výlučne obdobia, keď boli Spojené štáty oficiálne vo vojne s Talianskym kráľovstvom. Existenciu Mussoliniho republiky Spojené štáty nikdy oficiálne neuznali, čo bol s vysokou pravdepodobnosťou dôvod, prečo Pounda nesúdili aj za „promussolinské“ aktivity tohto obdobia. Zvláštna federálna porota však rozhodla o Poundovej nespôsobilosti čeliť súdnemu konaniu, a tak bol namiesto toho prevezený do washingtonskej Nemocnice sv. Alžbety, kde prežil dvanásť nasledujúcich rokov (1946-1958). Dodnes je otázkou diskusie, na čom sa tvrdenia o jeho duševnej nespôsobilosti zakladali. Jeho aktivity a práce z vojnového obdobia totiž nevyzerajú ako diela duševne narušeného človeka. Za vlastizradu hrozil obvinenej osobe až trest smrti – polemizuje sa teda o tom, či Poundova nespôsobilosť nebola výsledkom snahy zmätených autorít zachrániť život významného umelca.

Keď sa Pounda po prepustení z nemocnice pýtali na jeho postoj k svojej rodnej krajine, odpovedal im slávnym výrokom: „Amerika je blázinec“. Následne sa vrátil späť do Talianska, kde zotrval v exile až do svojej smrti v roku 1972.

Americký psychiater E. Fuller Torrey bol presvedčený, že na základe tajnej spolupráce autorít sa Poundovi dostalo zvláštnej starostlivosti. Riaditeľ nemocnice Winfred Overholser bol údajne obdivovateľom Poundovej poézie a zabezpečil pre neho na klinike súkromnú izbu, kde mohol básnik v pokoji napísať tri knihy, prijímať návštevy rôznych literárnych osobností či dokonca intímne spolunažívať so svojou ženou. Tento názor na Overhoslerovo správanie voči slávnemu básnikovi nezdieľajú všetci. Je ale pravda, že u Sv. Alžbety bol Pound obklopený básnikmi a obdivovateľmi, a že tam pokračoval v práci na diele Cantos a v prekladaní klasickej konfuciánskej literatúry.

Pounda často navštevoval jeho chránenec Eustace Mullins, zamestnanec Kongresovej knižnice. Pound ho poveril napísaním histórie federálnej rezervy. Kniha mala byť písaná detektívnym štýlom. Vyplývalo to z Poundovho presvedčenia, že osoby na čele federálnej rezervy, spolu so zástupcami Bank of England, boli zodpovední za vtiahnutie Spojených štátov amerických do oboch svetových vojnových konfliktov v snahe dostať štát do nezvádnuteľného dlhu. Kniha vyšla pod názvom Secrets Of The Federal Reserve a objavili sa v nej tvrdenia, že bankéri ukrytí za oponou národných bánk využívajú svoj politický vplyv na to, aby vtiahli svoju krajinu do vojny, čo im prináša obrovské zisky vyplývajúce z vojnových dlhov. Pound trval na tom, že by sa malo upustiť od systému, v ktorom sú peniaze produkované súkromným bankovým sektorom. Jeho vízia ekonomickej stability bola postavená na menovom systéme kontrolovanom štátom, ktorý fungoval v Pennsylvánskej kolónii v rokoch 1723 až 1764 a značne sa osvedčil.

V nemocnici sa Pound zoznámil s Hughom Kennerom, ktorého kniha The Poetry of Ezra Pound (1951) zohrávala neskôr veľký význam pri prehodnocovaní Poundovho básnického diela. Ďalší odborníci začali vydávať Pound Newsletter, ktorý napokon vyústil do publikácie Annotated Index to the Cantos of Ezra Pound (1957), čo bol prvý „sprievodca“ dielom Cantos. Pounda chodilo navštevovať mnoho priateľov a obdivovateľov z radov básnikov, napríklad Robert Lowell či Elizabeth Bishopová, ktorá dokonca o návštevách nemocnice napísala báseň („Visits to St. Elizabeth's“). Sheri Martinelli údajne inšpirovala Pounda k ľúbostným motívom v spevoch Cantos XC-XCV. K Sv. Alžbete prichádzali aj William Carlos Williams, Louis Zukofsky, Guy Davenport (ktorý na téme Poundovej poézie dokonca založil svoju harvardskú dizertačnú prácu) a maliar René Laubies, prvý prekladateľ Poundovho diela do francúzštiny. Častým návštevníkom bol aj Charles Olson. Toho však časom tak znechutili Poundove antisemitistické narážky, že s chodením prestal. Po zborovom naliehaní mnohých básnikov a umelcov bol napokon Pound z nemocnice prepustený. Jeho duševná porucha sa považovala za nevyliečiteľnú, nie však za nebezpečnú pre okolie.

K Poundovi často chodieval aj profesor Rudd Fleming, s ktorým spolupracoval na preklade Sofoklofej Elektry. Fleming tvrdil, že keď sa Pounda pýtal na jeho antisemitistický postoj, básnik sa mu priznal, že urobil chybu. Toto tvrdenie dokladajú aj jeho vlastné slová v predslove, ktorý napísal k zbierke svojich prozaických diel (1972). Priznal sa v ňom, že mal vo svojej neopatrnosti zahmlený priezor a „mýlil si príčinu s následkom“.

Po prepustení a návrate do Talianska Pound pokračoval v práci na diele Cantos. Zomrel v roku 1972, dva dni po svojich 87. narodeninách, v Benátkach, kde je aj pochovaný.

Poézia ako hudba

[upraviť | upraviť zdroj]

Názov poetickej skladby Cantos v preklade znamená „piesne“ – nikdy sa tak však neprekladá. Verše, ktoré obsahuje, v sebe nesú melódiu príznačnú pre trubadúrsku tradíciu. Zvukové charakteristiky básne sa tu snúbia s myšlienkou, ktorú vyjadruje. Pound vo svojich esejách tvrdil, že rytmus nemožno len tak „sfalšovať“. Začínajúcim básnikom radil, aby si pomocou prekladateľskej práce cibrili svoj sluch a učili sa, ako správne kombinovať výber slov a ich „pohyb“.

Pound prekladal do angličtiny z 10 rôznych jazykov. Sám však tvrdil, že nie každého autora dokáže „preložiť“ v pravom slova zmysle. Takým bol napríklad François Villon. Ako tvrdil, jediné, čo mohol urobiť s jeho tvorbou, bolo „zhudobniť“ ju, nie však ju preložiť. Pound si mnohokrát rozpisoval rytmy veršov, akoby šlo o melódiu; vlastnú poéziu však nezhudobňoval.

Keď mal 34 rokov, začal sa sám živšie zaujímať o komponovanie. Predstavoval si to ako akúsi vzburu proti impresionistickej hudbe Clauda Debussyho. Pound bol predovšetkým samouk a oficiálnych hodín komponovania absolvoval iba niekoľko. Jeho prác v tejto oblasti teda tiež bolo len málo. Najvýznamnejšie z nich sú dve opery: jedna z nich, Le Testament, na tému rovnomennej básnickej skladby Françoisa Villona, druhá, Cavalcanti, na tému jedenástich básní od talianskeho básnika 13. storočia Guida Cavalcantiho. Notový záznam pre obe opery napísala Agnes Bedfordová, londýnska klaviristka, ktorá Poundovi pomohla pri komponovaní Villona. Jeho žiak Robert Hughes však s istotou tvrdil, že celkový dramatický a zvukový rámec skladieb sú Poundovým dielom.

Počas pobytu v Paríži sa Pound spriatelil s americkým skladateľom a klaviristom Georgom Antheilom, a koncertnou huslistkou Olgou Rudgeovou, ktorá s ním bola na koncertnom turné. Básnik uznával Antheilovu hudbu a požiadal ho o pomoc pri utvorení rytmického systému pre Le Testament, ktorý by lepšie zodpovedal rečovému rytmu villonovskej starofrancúzštiny. Výsledkom bola značne zložitá konštrukcia nepravidelných taktov. (V jednej z kľúčových árií sa napríklad takt mení z 2/8 na 25/32, odtiaľ na 3/8 a 2/4. Pre spevákov je tak mimoriadne ťažké odhadnúť, v akom takte sa hudobný podklad práve hrá a aký bude nasledujúci. Aj Olga Rudgová sa Pounda pokúšala presvedčiť, že rytmický systém skladby je značne nepraktický.)

V opere Le Testament nejestvuje žiadna predvídateľnosť toho, čo bude nasledovať, a tiež žiadne voľnejšie miesta, ktoré by spevákom či poslucháčom dopriali čo i len chvíľkové útočisko. Rytmus skladby je nositeľom emočného náboja. Okrem toho sa na vytvorenie rytmických zvláštností miestami využívajú veľmi zvláštne prostriedky: škrabanie, štikútanie, podivné zvuky „telesného pôvodu“. Celá skladba akoby bola jedným veľkým súbojom melódií a rytmov, utvárajúc spleť polyfónie a polyrytmie, ktorá úplne ignoruje tradičné zákonitosti harmónie. Takýmto spôsobom sa Pound zrejme snažil priblížiť svojmu ideálu „nesfalšovateľného“ absolútneho rytmu – možno až príliš laboratórnym spôsobom. Americký skladateľ Virgil Thomson však Poundovu prácu ocenil – nie až tak ako dielo hudobníka, ale určite ako dielo vynikajúceho básnika.

Opera Cavalcanti, postavená na lyrickej ľúbostnej tvorbe Guida Cavalcantiho, v sebe na druhej strane nesie viac melodických než rytmických zvláštností. Pound na nej pracoval už bez Antheilovej pomoci a zakomponoval do nej prvky príznačné pre tvorbu Verdiho a neoklasicizmus Igora Stravinského. Skladba stavia svoju zvláštnosť na hre s oktávami a využívaní rôznych spádov, vytvárajúc akúsi surrealistickú atmosféru postavenú proti zaužívaným zákonitostiam, a to nie len v oblasti hudobnej kompozície.

Pound tvrdil, že rytmus je „forma vyrezaná do času“. Vo svojej tvorbe bol otvorenejší než Antheil, ktorý ostával verný svojmu konceptu modernej hudobnej kompozície, postavenom na inováciách a prekvapivých zvratoch. Okrem asymetrie a elaborovaných rytmov dával Pound priestor aj tradícii, zakladajúcej sa na symetrii, opakovaní a väčšej uniformite.

Význam a dedičstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Ezra Pound si v 2. polovici 20. storočia vďaka tomu, že podporoval Mussoliniho, odmietal centralizované bankovníctvo a musel čeliť obvineniam z antisemitizmu, vytvoril mnoho nepriateľov. Historici a akademici sa však zhodujú na tom, že ako predstaviteľ moderny zohrával veľmi dôležitú úlohu v literárnej revolúcii v anglicky hovoriacom svete. Túto jeho poprednú pozíciu ocenil v prvom rade kritik Hugh Kenner vo svojej publikácii zaoberajúcej sa modernizmom, ktorú nazval príznačne The Pound Era. Kenner však nebol jediný, kto Poundovi priznal túto ústrednú dôležitosť. Ako básnikovi sa Poundovi ako prvému podarilo efektívne využiť voľný verš v rozsiahlejších skladbách. Jeho imaginistická poézia ovplyvnila okrem iného aj básnikov objektivizmu. Allen Ginsberg, ktorý sa intenzívne zaoberal Poundovým prístupom vo využívaní parataxy, i ďalší príslušníci generácie beatnikov, čerpali inšpiráciu z jeho skladby Cantos rovnako ako z mnohých ďalších jeho básní. Poundovej stopy sa možno dopátrať azda u každého anglicky píšuceho „experimentálneho“ básnika zo začiatku 20. storočia.

Ako kritikovi, redaktorovi a propagátorovi mu patrí uznanie za to, že povytiahol na svetlo sveta niekoľko z najpoprednejších literárnych mien 20. storočia. Stačí spomenúť niekoľko z nich: W. B. Yeats, T. S. Eliot, James Joyce, Wyndham Lewis, Robert Frost, William Carlos Williams, H.D., David Herbert Lawrence a ďalší. Krátko pred vypuknutím Prvej svetovej vojny sa Pound začal zaujímať o umenie a vymyslel názov pre jeden z nových umeleckých smerov – vorticizmus. Okrem toho sa veľmi živo podieľal na propagácii tohto smeru, ktorý sa spolu s menami ako Henri Gaudier-Brzeska či Wyndham Lewis dostal do povedomia verejnosti aj vďaka jeho úsiliu.

Vo svojej prekladateľskej práci bol Pound prínosom pre svoj rodný jazyk v tom, že sprostredkoval kontakt anglicky hovoriaceho čitateľa s čínskou a provensálskou poéziu. Okrem toho rozšíril obzory verejnosti aj v iných oblastiach: predstavil čitateľom mená významných zahraničných básnikov, zoznámil ich s konfuciánskym a japonským literárnym dedičstvom, pomohol udržať pri živote záujem o gréckych, latinských i anglosaských klasikov.

Ďalej sa tento nevšedný básnik zaoberal i hudbou: bol napríklad jedným z prvých, ktorí po dvoch storočiach skutočne ocenili dielo Antonia Vivaldiho, a pomohol na scénu skladateľovi Georgovi Antheilovi, s ktorým spolupracoval na niekoľkých projektoch.

Je známe, že Pound sa zaujímal aj o okultné praktiky a mysticizmus, avšak jeho práce v tejto oblasti doposiaľ neboli dostatočne zdokumentované.

Preklad Poundovej poézie vyšiel v slovenskom jazyku v podobe zbierky Jazerný ostrov[1].

  • A Lume Spento (1908)
  • Personae (1909)
  • Exultations (1909)
  • Provenca (1910)
  • Canzoni (1911)
  • The Lake Isle (1916)
  • Lustra and Other Poems (1917)
  • Quia Pauper Amavi (1919)
  • Umbra: Collected Poems (1920)
  • Cantos I-XVI (1925)
  • Cantos XVII-XXVII (1928)
  • A Draft of XXX Cantos (1930)
  • A Draft of Cantos XXXI-XLI (1934)
  • Homage to Sextus Propertius (1934)
  • The Fifth Decade of Cantos (1937)
  • Cantos LII-LXXI (1940)
  • The Pisan Cantos (1948)
  • Patria Mia (1950)
  • The Cantos (1972)
  • Gaudier Brzeska (1916)
  • Pavannes and Divisions (1918)
  • Instigations (1920)
  • Indiscretions (1923)
  • Antheil and the Treatise on Harmony (1924)
  • Imaginary Letters (1930)
  • How To Read (1931)
  • Prolegomena: Volume I (1932)
  • ABC of Economics (1933)
  • Make It New (1934)
  • The ABC of Reading (1934)
  • Social Credit and Impact (1935)
  • Jefferson and/or Mussolini (1935)
  • Polite Essays (1936)
  • Digest of the Analects (1937)
  • Guide to Kulchur (1938)
  • What is Money For? (1939)
  • The Spirit of Romance (1953)
  • Literary Essays (1954)
  • Selected Prose: 1909-1965 (1973)

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Pound, E: Jazerný ostrov. Prel. J. Buzássy. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1994.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ezra Pound na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Ezra Pound
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ezra Pound