General Dynamics F-16 Fighting Falcon

F-16 Fighting Falcon
F-16C Fighting Falcon v službách amerického letectva
Typ	viacúčelové stíhacie lietadlo, stíhač na vybojovanie vzdušnej nadvlády
Výrobca	General Dynamics (1974 – 1993) Lockheed Corporation (1993 – 1995) Lockheed Martin (od 1995)
Prvý let	20. januára 1974 (neplánovaný) 2. februára 1974 (oficiálny)
Zavedený	17. augusta 1978
Charakter	v službe
Hlavný používateľ	United States Air Force +25 ostatných používateľov
Výroba	1973 – 2017 2019 – súčasnosť
Vyrobených	4 604 (jún 2018)[1]
Varianty	General Dynamics X-62 VISTA
Letecký portál

General Dynamics (teraz Lockheed Martin) F-16 Fighting Falcon je jednomotorové viacúčelové stíhacie lietadlo, ktoré je určené na letecké súboje a útoky na pozemné ciele. Ide o pomerne lacnú, ale veľmi účinnú zbraň, ktorá nahradila lietadlá F-4 Phantom II a iné typy (v niektorých európskych letectvách, napríklad F-104 Starfighter).

Vo vzdušných súbojoch prevyšuje F-16 svojou obratnosťou a bojovým doletom (t. j. vzdialenosťou potrebnou na prílet na miesto boja, súboj a návrat) všetky lietadlá potencionálneho protivníka. Jeho vybavenie umožňuje útoky na ciele bez ohľadu na dennú, či nočnú dobu alebo počasie. Konštruktéri F-16 vychádzali z najnovších vedomostí aerodynamiky aj z predchádzajúcich typov, ako F-15 alebo F-111. Zníženie veľkosti a hmotnosti stroja, jeho kúpnej ceny a ceny príslušenstva neviedla nijako k redukcii jeho sily. F-16 znesie preťaženie až 9 g pri plnej palivovej nádrži, čím predčí spôsobilosti iných existujúcich stíhačov. Avionika lietadla obsahuje vysoko presný inerciálny navigačný systém, počítač odovzdávajúci informácie pilotovi, rádiá UHF aj VHF a systém pristátia. Pilot má tiež k dispozícii radarový varovný systém (RWR) a elektronické rušenie prieskumných aj zbraňových systémov nepriateľa. Lietadlo je okrem iného vybavené aj elektroimpulzným riadením (fly-by-wire) s ovládaním joystickom na pravej strane kabíny pilota.

Prototyp lietadla F-16 prvýkrát vzlietol v roku 1974. Výroba týchto veľmi rozšírených bojových strojov pokračuje (od roku 1993) pod novou hlavičkou výrobcu ako Lockheed Martin F-16 Fighting Falcon aj potom, čo zbrojársky gigant Lockheed Martin kúpil firmu General Dynamics. Od roku 2019 sú F-16 vyrábané v leteckom závode v meste Greenville v Južnej Karolíne, kam sa výrobná linka presunula z texaského Fort Worth.

Skúsenosti z vietnamskej vojny poukázali na potrebu vyššej odbornej prípravy stíhacích pilotov a taktiež lepšieho stíhacieho lietadla, schopného získať vo vzduchu prevahu nad protivníkmi. Na základe svojich skúseností z kórejskej vojny vytvoril začiatkom šesťdesiatych rokov plukovník John Boyd s matematikom Thomasom Christie „teóriu energie a manévrovateľnosti“. Výsledky Boydovej práce zdôrazňovali, že americké letectvo bude potrebovať malé a ľahké lietadlo. Malo byť skonštruované tak, aby mohlo manévrovať s minimálnou stratou energie, a aby malo zvýšený pomer ťahu k hmotnosti stroja. Koncom šesťdesiatych rokov Boyd zhromaždil okolo seba skupinu rovnako zmýšľajúcich inovátorov, ktorí sa stali známi ako „fighter mafia“. V roku 1969 skupina zabezpečila prostredníctvom ministerstva obrany financovanie projektov General Dynamics a Northrop, založených na Boydovej teórii. Ľudia vo vedení amerického letectva si uvedomovali, že armádny rozpočet im neumožní nákup dostatočného množstva drahých F-15, a preto návrhy „fighter mafie“ získali ich podporu.^[2]

Požiadavky na novú ľahkú stíhačku boli predložené v roku 1972 a zdôrazňovali potrebu stroja s hmotnosťou do 9 100 kg, s dobrým polomerom zatáčania, s lepším zrýchlením a doletom. Lietadlo malo byť optimalizované pre boj pri rýchlosti Mach 0,6 až 1,6 vo výškach 9 100 až 12 000 m. Z piatich spoločností, ktoré sa prihlásili do súťaže, boli vybrané dve – General Dynamics a Northrop. Spoločnosť General Dynamics predstavila 13. decembra 1973 svoj prototyp s označením YF-16, ktorý 20. januára 1974 na Edwardsovej leteckej základni zalietal Phil Oestricher. Prvý let oficiálny let lietadla YF-16 sa uskutočnil 2. februára 1974 a trval 90 minút, pričom lietadlo dosiahlo rýchlosť 740,8 km/h a výšku 9 144 m.^[3] Prototyp firmy Northrop s označením YF-17 po prvýkrát vzlietol o štyri mesiace neskôr, dňa 9. júna 1974.^[4] Hoci sa pôvodne predpokladalo, že súťaž bude veľmi tesná, vývoj YF-16 nakoniec napredoval výrazne rýchlejšie a lietadlo bolo tiež jednoznačnou voľbou pre pilotov, lietajúcich na oboch prototypoch.

Dňa 13. januára 1975 bola firma General Dynamics so svojím strojom YF-16 vyhlásená za víťaza súťaže. Hlavnými dôvodmi boli nižšie prevádzkové náklady, väčší dolet a výrazne lepšie schopnosti manévrovania, najmä pri nadzvukových rýchlostiach. Ďalšou výhodou YF-16 bolo použitie motora Pratt & Whitney F100, t. j. rovnakej pohonnej jednotky, aká bola integrovaná v lietadle F-15. Fakt, že pre oba programy budú použité rovnaké motory, sľuboval do budúcnosti nižšie náklady na ich obstaranie.

Spoločnosť Northrop však naďalej pracovala na vývoji svojho prototypu a 2. mája 1975 bol YF-17 vybraný americkým námorníctvom. Práca Northropu tak nevyšla na zmar a vyústila v lietadlo, ktoré dnes poznáme ako McDonnell Douglas F/A-18 Hornet.^[5]

Kompletizácia prvého sériového lietadla F-16 (75-0747) sa začala v decembri 1975. Dĺžka trupu bola predĺžená o 254 mm, nosná plocha vzrástla o 1,85 m² a k motoru F100 bol pridaný prúdový štartér. Tretí vyrobený stroj prvýkrát vzlietol 3. mája 1977 a bol už vybavený kompletnou avionikou a systémom riadenia streľby.

Už v roku 1975 bolo rozhodnuté o európskej výrobe F-16 pre členské štáty NATO. Boli zriadené montážne linky lietadiel u spoločnosti SABCA v Gosselies v Belgicku a Fokker v Schiphol-Oost v Holandsku. Belgická firma SONACA bola kontraktovaná pre stavbu zadnej časti trupu, konštrukcia kýlovej plochy a pylóny podvesov pod krídlom vyrábala v Dánsku spoločnosť Per Udsen. Podvozok vyrábala spoločnosť DAF v Holandsku, kolesá potom firma Raufoss v Nórsku. Európskou montážou pohonnej jednotky F100 bola poverená belgická Fabrique Nationale. Do februára 1978 bola otvorená belgická výrobná linka, ktorú v apríli nasledovala holandská. Prvý let európskej F-16 sa uskutočnil 11. decembra 1978. Išlo o dvojmiestnu verziu F-16B, ktorú v Gosselies zalietali Neil Anderson a Serge Martin.

F-16A je jednomiestne viacúčelové stíhacie lietadlo, určené hlavne na vybojovanie vzdušnej nadvlády. F-16B je jeho dvojmiestna cvičná verzia, kde počas výcviku sedí žiak v prednej časti kabíny a inštruktor vzadu. Aby vzniklo v kokpite miesto pre inštruktora, musel byť v prednej časti trupu lietadla zredukovaný priestor pre avioniku a palivovú nádrž.^[6]

Jednodielny „bublinový“ kryt kabíny poskytuje pilotovi vynikajúci výhľad do všetkých strán. Taktické informácie sú zobrazované na prehľadovom displeji od firmy GEC Marconi Avionics. Pilot sedí v kokpite na vystreľovacom sedadle ACES II, ktoré mu umožňuje katapultovať sa aj v nulovej výške a pri nulovej rýchlosti.^[7] Sedadlo nebolo navrhnuté tak, aby jeho operadlo zvieralo uhol 13^o, ako bolo v tom čase obvyklé, ale až 30^o. Táto úprava zvýšila komfort pilota a taktiež mu umožnila lepšie znášať vysoké preťaženia pri manévrovaní. Pilot ovláda lietadlo pomocou elektroimpulzného systému riadenia (fly-by-wire). Na rozdiel od predchádzajúcich lietadiel, ktoré majú riadiacu páku v strede kabíny (medzi nohami pilota), došlo v F-16 k zmene ergonómie. Kvôli ľahšiemu a presnejšiemu riadeniu lietadla aj pri manévroch s vysokým preťažením je riadiaca páka umiestnená na pravej strane.^[8] Už prvé verzie F-16A/B boli vybavené systémom automatického priblíženia k dráhe (ILS), ktorý umožňuje automatické pristátie.

Lietadlo je dlhé 14,52 m a vysoké 5,01 m. Hmotnosť prázdneho stroja je 7 387 kg a maximálna vzletová hmotnosť 17 010 kg. Typická vzletová hmotnosť pri bojovom nasadení však dosahuje asi 11 500 kg. F-16 je strednoplošník so šípovitosťou nábežnej hrany 40 stupňov. Krídlo s pretiahnutou nábežnou hranou prechádza plynule do trupu, čo zvyšuje vztlak lietadla.^[9] Krídla s rozpätím 9,45 m majú tri závesné body v podkrídelnej časti a jeden na špičke. Ďalší závesník sa nachádza pod trupom lietadla a ich celkový počet je teda 9. Tri z týchto pylónov slúžia na zavesenie externých palivových nádrží, čím sa dá predĺžiť dolet z 925 km na 2 027 km.^[10] Jedna nádrž s objemom 1 135 litrov môže byť zavesená pod trupom lietadla a ďalšie dve s objemom 1 400 litrov na vnútorných podkrídelných závesníkoch.

F-16A/B je poháňaná jedným dvojprúdovým motorom Pratt & Whitney F100-PW-200 so suchým ťahom 65,2 kN a ťahom s prídavným spaľovaním 106 kN. Charakteristický oválny prívod vzduchu sa nachádza pod trupom lietadla, asi na úrovni kokpitu. Stíhačka dosahuje vo výške 12 200 m maximálnu rýchlosť Mach 2,05 (2 531 km/h). Jej maximálny dostup je 16 764 m, pričom jej počiatočná rýchlosť stúpania dosahuje 315 m/s.^[11] F-16 je navrhnutá ako prirodzene nestabilná pre dosiahnutie čo najvyššej obratnosti. S plnými vnútornými palivovými nádržami dokáže lietadlo zniesť preťaženie 9 g. Samozrejme s množstvom nesenej výzbroje sa táto schopnosť znižuje.

Prvé verzie F-16A/B boli vybavené pulzným dopplerovským rádiolokátorom Westinghouse AN/APG-66. Ten pracoval primárne v režime „look-down“, v ktorom dokázal detegovať stíhačku z výšky na pozadí zemského povrchu až na vzdialenosť 55,6 km. Okrem toho mohol pilot využiť ďalšie štyri bojové režimy typu vzduch-vzduch.^[12] Navigáciu zabezpečoval inerciálny systém Singer-Kearfott SKN-2400. Pre vlastnú ochranu stíhačky a pilota slúžil radarový výstražný systém Dalmo Victor AN/ALR-69.

F-16A/B boli spočiatku vyzbrojené protilietadlovými raketami AIM-9L Sidewinder s tepelným navádzaním. Až neskôr k nim pribudli strely stredného doletu s poloaktívnym a aktívnym radarovým navádzaním. Doplnkovú výzbroj predstavuje jeden šesťhlavňový kanón M61A1 Vulcan kalibru 20 mm so zásobou 515 nábojov.

Táto prvá produkčná verzia má na rozdiel od všetkých neskorších F-16 na čierno natretý radom. F-16 Block 1, podobne ako Block 5 a Block 10, mali pôvodne menšiu horizontálnu chvostovú plochu a jedinú UHF anténu, umiestnenú pod prívodom vzduchu.

Piloti verzie Block 1 sa sťažovali, že pri simulovaných vzdušných súbojoch sú ich stroje ľahko vizuálne identifikované „nepriateľom“, a to kvôli výraznému čiernemu radomu. Z toho dôvodu boli všetky F-16 Block 5 vyrobené už so šedým radomom, čo sa stalo štandardom aj pre neskoršie verzie.

Block 10 predstavoval oproti Blocku 5 niekoľko drobných vnútorných úprav, bez zjavných vonkajších odlišností. Dvadsaťštyri lietadiel F-16A/B Block 10 bolo upravených tak, aby mohli niesť kontajner s kanónom GPU-5/A kalibru 30 mm. Táto úprava sa však počas operácie Púštna búrka neosvedčila, a tak boli všetky stroje vrátené do pôvodnej podoby.

Block 15 predstavuje prvú významne modifikovanú verziu F-16A/B, ktorá získala spôsobilosti pre útoky na pozemné ciele.

Jednou z hlavných úprav bolo pridanie dvoch závesníkov (5L a 5R) pod prívod vzduchu do motora. Aby sa vyrovnal posun ťažiska, ku ktorému týmto zásahom došlo, museli byť horizontálne chvostové plochy zväčšené o 30%. Nové chvostové plochy poskytli stroju lepšiu stabilitu a umožnili stabilný let aj pri vysokých uhloch nábehu.

AN/APG-66 vybavený novým režimom, v ktorom je radar schopný sledovať cieľ a zároveň prehľadávať vzdušný priestor, čím si pilot neustále udržuje dobré situačné povedomie.

Na trupe lietadla došlo k štrukturálnemu spevneniu, aby mohlo niesť o 450 kg viac arzenálu. Zároveň bola uskutočnená modifikácia, umožňujúca použitie striel s poloaktívnym radarovým navádzaním AIM-7 Sparrow.

Ďalším vylepšením bol klimatizovaný kokpit, čím sa dosiahol vyšší komfort pilota počas misie.

Koncom roku 1987 bolo modernizovaných 214 lietadiel verzie Block 15. V rámci programu OCU (Operational Capability Upgrade) boli stíhačky vybavené spoľahlivejším motorom F100-PW-220. Modernizácia zahŕňala pridanie novej výzbroje – integráciu nórskych protilodných striel Penguin Mk.3 (s americkým označením AGM-119), riadených striel vzduch-zem AGM-65 Maverick a prípravu pre strely AIM-120 AMRAAM. Ďalej získali radarový výškomer, jednotku na prenos dát, širokouhlý prehľadový displej (HUD), identifikačný systém vlastný-cudzí AN/APX-101, výmetnice klamných cieľov Tracor AN/ALE-40 a modifikáciu potrebnú pre použitie systému elektronických protiopatrení AN/ALQ-131. Tieto zmeny zvýšili maximálnu vzletovú hmotnosť na 17 010 kg.

Stopäťdesiat stíhačiek F-16A/B Block 15 OCU, určených pre Vzdušné sily Čínskej republiky, bolo prerobených do štandardu MLU a dostalo označenie Block 20. Lietadlá boli vybavené výkonnejšími počítačmi, farebnými displejmi a mali integrované protilodné riadené strely AGM-84 Harpoon.^[13]

Lietadlá F-16C a F-16D sú v podstate jednomiestne a dvojmiestne náprotivky stíhačiek F-16A a F-16B, ktoré disponujú oproti svojim predchodcom viacerými vylepšeniami.

Produkcia týchto strojov začala verziou, známou ako Block 25. Americké letectvo dostalo prvé lietadlá v tomto variante v apríli 1986, pričom stíhačky dosiahli plnú operačnú spôsobilosť v októbri 1988.

F-16C/D Block 25 boli pôvodne všetky poháňané motorom Pratt & Whitney F100-PW-200, ale neskôr boli modernizované na štandard F100-PW-220E. S týmto pohonom dosahujú maximálnu rýchlosť Mach 2,02 (2 494 km/h) vo výške 12 192 m. Maximálna udržateľná rýchlosť v tejto výške je však Mach 1,89 (2 334 km/h). Bojový rádius stíhačiek je 580 km, pričom maximálne sú stroje schopné preletieť s prídavnými palivovými nádržami až 3 940 km.

Ďalším významným vylepšením je modernejší rádiolokátor AN/APG-68(V), ktorý má väčší dosah, lepšie rozlíšenie a väčší počet prevádzkových režimov. Najpoužívanejším režimom vzduch-vzduch je „Range While Search“, ktorý sa používa na detekciu viacerých cieľov na väčšiu vzdialenosť. Rýchlo sa pohybujúce objekty dokáže radar detegovať na veľkú vzdialenosť aj pomocou režimu „Velocity Search“. Ten zároveň dokáže určiť, ktorý z cieľov sa približuje najrýchlejšie. Režim „Single Target Track“ umožňuje presné sledovanie jediného cieľa a jeho smeru letu. Poskytuje pilotovi informácie o maximálnej a minimálnej vzdialenosti, na ktorú môže použiť radarom navádzanú raketu. Tento režim je ideálny na stredné vzdialenosti, ale po zničení cieľa je potrebné rýchlo prepnúť do režimu „Track While Scan“. Ten zobrazuje na displeji až 10 sledovaných cieľov. Pilot tak získava informácie o polohe cieľov, smere a rýchlosti letu, výške a v neposlednom rade dáta pre navedenie rakety na vybraný cieľ. APG-68 disponuje taktiež režimom „Raid Cluster Resolution“, ktorý umožňuje pilotovi na dlhú vzdialenosť rozlíšiť individuálne lietadlo, letiace v tesnej formácii s inými strojmi. V režime „High Pulse Repetitive Frequency“ ožaruje radar nepretržite vybraný cieľ a umožňuje tak navedenie strely s poloaktívnym radarovým navádzaním AIM-7 Sparrow. Radar APG-68 má taktiež celú škálu režimov vzduch-zem, umožňujúcich mapovanie terénu, ničenie námorných cieľov, pozemných statických alebo mobilných cieľov.

Popri novom motore a rádiolokátore došlo u lietadiel F-16C/D aj k modernizácii kabíny pilota. Analógové prístroje boli nahradené dvomi viacúčelovými displejmi od spoločnosti GEC Marconi Avionics a starší HUD bol nahradený širokouhlým holografickým prehľadovým displejom. Nová dátová zbernica MIL STD-1760 umožňuje použitie riadených striel vzduch-zem AGM-65D Maverick a protilietadlových rakiet stredného doletu AIM-120 AMRAAM (i keď tie boli zavedené do výzbroje až v roku 1991). K posledným vylepšeniam patrí aj radarový výškomer a UHF rádio, ktoré je odolné voči rušeniu.^[14]

V roku 1984 sa americké letectvo rozhodlo vybaviť časť nových F-16 alternatívnym pohonom od spoločnosti General Electric. Hlavným cieľom rozdelenia dodávok motorov medzi firmy Pratt & Whitney a General Electric bolo, aby toto konkurenčné prostredie vytvorilo tlak na zníženie ceny. Zároveň mal druhý dodávateľ pomôcť zabezpečiť nepretržitý prísun pohonných jednotiek pre nové lietadlá. F-16 poháňané motorom General Electric F110-GE-100 mali o 22,2 kN väčší ťah a dostali označenie Block 30. Pohon zvyšnej časti vyrobených stíhačiek zabezpečuje Pratt & Whitney F100-PW-220 a sú známe pod označením F-16C/D Block 32. Dodávky F-16 v tejto verzii začali v júli 1987 a ich produkcia bola ukončená v roku 1989.

Lietadlá verzie Block 30/32 boli vybavené zabezpečeným hlasovým komunikačným systémom Seek Talk.

Integráciou protirádiolokačných rakiet AGM-45 Shrike a AGM-88 HARM získali F-16 nové spôsobilosti na potlačenie protivníkovej protivzdušnej obrany. Lietadlá určené pre grécke a turecké letectvo mali integrované aj modernejšie verzie poloaktívnych protilietadlových striel AIM-7 Sparrow – išlo o verzie 7F a 7M.^[15]

Prvé stíhačky verzie Block 40/42 F-16 boli dodané americkému letectvu v decembri 1988 a produkcia bola ukončená v roku 1995. Výrobná linka však bola znovu spustená v roku 1999 kvôli egyptskej objednávke 21 lietadiel F-16. Pohon Blocku 40 zabezpečuje F110-GE-100, zatiaľ čo u Blocku 42 je to F100-PW-220.

K najdôležitejším vylepšeniam Blocku 40/42 patrí rádiolokátor APG-68V(5), ktorý je spoľahlivejší a dokáže detegovať vzdušné ciele na väčšiu vzdialenosť ako jeho predchodca. Ďalej je to navigačný a zameriavací systém LANTIRN, GPS prijímač a výmetnice klamných cieľov ALE-47. LANTIRN pozostáva z dvoch samostatných kontajnerov, ktoré sú zavesené pod prívodom vzduchu motora. Navigačný kontajner AAQ-13 je umiestnený na ľavej strane, zatiaľ čo zameriavací AAQ-14 sa nachádza na pravej strane. AAQ-14 sa skladá z infračervenej kamery a laserového značkovača.

Aby vznikol dostatočný priestor pre kontajnery systému LANTIRN, museli byť podvozkové nohy predĺžené a spevnené.

Výzbroj Blocku 40/42 bola rozšírená o novú verziu protirádiolokačnej strely AGM-88 HARM II, kĺzavú bombu GBU-15, ako aj laserom navádzané bomby GBU-10 Paveway II, GBU-12 Paveway II a GBU-24 Paveway III.^[16]

Podobne ako v predchádzajúcich verziách sú F-16C/D Block 50/52 poháňané dvomi typmi motorov. Pohonnou jednotkou Blocku 50 je F110-GE-129, zatiaľ čo Block 52 je vybavený konkurenčným F100-PW-229. Oba motory majú rovnaký maximálny ťah – 129 kN. Prvé lietadlá Blocku 50/52 začali schádzať z výrobnej linky dňa 31. októbra 1991 a ich dodávky boli realizované hneď od nasledujúceho mesiaca.

Prvá várka týchto stíhačiek bola vybavená rádiolokátorom AN/APG-68V(5), pričom neskôr vyrobené lietadlá získali modernizované rádiolokátory verzie V(7) a V(8) s väčším dosahom.

Do výzbroje stroje dostali nový kanón PGU-28/B kalibru 20 mm, modernejšie strely vzduch-zem AGM-65G Maverick a majú plne integrované protilietadlové strely AIM-120 AMRAAM. Neskôr k nim pribudli riadené bomby JDAM a kĺzavé bomby AGM-154A/B JSOW. Block 50/52 bol prvou verziou F-16, ktorá mala integrované protilodné strely AGM-84 Harpoon.

Navigáciu lietadla zabezpečuje inerciálny systém Honeywell H-423 a družicový systém GPS. Pre vlastnú ochranu lietadla slúži radarový výstražný prijímač AN/ALR-56M, ktorým sú vybavené aj bojové lietadlá AC-130J.^[17]

Stíhačky F-16 v tejto verzii sú poháňané výkonnejším motorom F110-GE-132, ktorého maximálny ťah s prídavným spaľovaním je 144,5 kN. Block 60 má v porovnaní so staršími verziami väčší dolet, a to vďaka konformným palivovým nádržiam, ktoré sú pripevnené nad krídlami k hornej časti trupu.

Ďalším vylepšením je interný infračervený zameriavací systém AN/ASQ-28, ktorý nahradil závesný kontajner. Nový systém elektronického boja ALQ-165 je sofistikovaným a vysokovýkonným rušiacim zariadením. V kabíne sú tri nové farebné displeje s rozmerom 12,7 – 17,8 cm. Najdôležitejším prvkom avioniky, ktorým sa Block 60 odlišuje od starších verzií, je radar s aktívnym vychyľovaním lúča AN/APG-80.^[18]

Je v súčasnosti najmodernejšia verzia stíhačky F-16. Označenie „Block 70“ značí aj (okrem toho, že ide o najmodernejší variant F-16) použitie motorov General Electric F110. Stroje s motormi Pratt & Whitney F100 sa označujú ako „Block 72“. Označenie F-16V Viper („Vretenica“) sa používa pri modernizáciách existujúcich F-16 starších verzií, pričom označenie F-16C/D Block 70/72 sa používa na novovyrobené kusy.

Najdôležitejší prvok modernizácie je osadenie nového radara 5. generácie radarom s agilným zväzkom SABR (Scalable Agile Beam Radar) APG-83 s aktívnym elektronickým snímaním AESA (Active Electronically Scanned Array) od firmy Northrop Grumman. APG-83 má veľa súčastí z radara APG-77 (F-22 Raptor) a APG-81 (F-35 Lightning II).

Medzi ďalšie dôležité zmeny F-16C/D Block 70/72 patrí upravená kabína s dvojicou menších bočných farebných displejov a s jedným veľkým ústredným displejom. F-16C/D Block 70/72 je vybavená aj novým hlavným palubným počítačom a aj automatickým protizrážkovým systémom Auto-GCAS (Automatic Ground Collision Avoidance System). Auto-GCAS monitoruje zemský povrch (vyhodnocuje údaje zo snímačov), a v prípade kritickej situácie, kde hrozí lietadlu zrážka, sa automaticky spustí autopilot a vykoná s lietadlom úhybný obrat, ktorý dostane lietadlo a pilota z hroziaceho nebezpečenstva.

Hlavný cieľ Auto-GCAS je zabrániť situáciám, ktoré sa v leteckom žargóne nazývajú ako riadený let do terénu (Controlled flight into terrain). Ide o situáciu, keď pilot lietadlo neúmyselne navedie do zeme, vrchu, či inej prekážky. S novým systémom Auto-GCAS by už nemalo dochádzať k haváriám lietadiel v dôsledku chyby pilota.

Ďalšie prvky sú nové systémy elektronického boja, výkonnejšia vnútorná dátová sieť a nový datalink (Link 16) s možnosťou prenášať dáta prostredníctvom družice.^[19]

Historicky prvý zostrel vzdušného cieľa zaznamenali lietadlá F-16 izraelských vzdušných síl, keď 28. apríla 1981 nad údolím Bikáa zostrelili dva vrtuľníky Mi-8 sýrskych arabských vzdušných síl.^[20] Absolútne prvý zostrel stíhacieho lietadla si pripísali opäť izraelské F-16, keď 14. júla 1981 zostrelili sýrsky MiG-21.

Cieľom operácie Opera bolo zničenie irackej jadrovej elektrárne Osirak, ktorá sa nachádzala v nukleárnom centre Al Tuwaitha, asi 19 km juhovýchodne od Bagdadu. Dôvodom boli obavy Izraela, že Francúzmi postavený reaktor by mohol Iraku slúžiť na výrobu štiepneho materiálu pre jadrové zbrane.

Výcvik prebiehal v Negeve, kde bola postavená maketa jadrovej elektrárne. Izraelskí piloti zrealizovali proti tomuto zariadeniu najmenej dva cvičné útoky, ktoré boli simulované v auguste a septembri 1980. Po ukončení výcviku bol stanovený termín útoku, ktorý bol nakoniec zrušený. Podobne boli zrušené ešte ďalšie dva plánované termíny, jeden z nich z dôvodu rizika usmrtenia francúzskych zamestnancov, ktorí sa mohli v čase útoku v elektrárni nachádzať.

K spusteniu operácie nakoniec došlo dňa 7. júna 1981, keď z leteckej základne Ecion vzlietlo osem stíhačiek F-16, sprevádzaných šiestimi strojmi F-15. Do vzduchu bolo poslané taktiež lietadlo včasnej výstrahy E-2C Hawkeye a v blízkosti hranice lietalo niekoľko záchranných vrtuľníkov CH-53.

Stíhačky F-16 boli vyzbrojené dvomi 907 kg bombami Mark 84 a pre svoju vlastnú ochranu si niesli dvojicu protilietadlových striel AIM-9J Sidewinder. Pod každým krídlom mali zavesenú jednu prídavnú palivovú nádrž s objemom 1 400 litrov a pod trupom ešte jednu s objemom 1 136 litrov.

Izraelské stíhačky leteli asi 1 000 km nad územím troch potenciálne nepriateľských krajín, kým sa dostali k svojmu cieľu. Najskôr lietadlá preleteli severnou časťou Saudskej Arábie, kde prevažnú časť územia pokrývajú púšte. Trasa cez Irak bola plánovaná tak, aby sa stroje vyhli radarovému pokrytiu, pričom F-16 leteli v nadmorskej výške 45−90 m.

O 17:35 sa stíhačky priblížili k svojmu cieľu a zhruba 20 km od jadrovej elektrárne vystúpali do výšky 2 440 m. Následne sa rýchlosťou 1 100 km/h pustili do strmhlavého letu a vo výške asi 1 000 m nad zemou odhodili bomby Mark 84. Nálet sa uskutočnil v dvoch vlnách. Aj keď dve bomby minuli cieľ, zvyšné zásahy boli presné a podarilo sa nimi poškodiť reaktor spolu s niekoľkými ďalšími zariadeniami. Izraelské lietadlá strávili nad elektrárňou menej ako dve minúty a jediný odpor, s ktorým sa stretli, bola neefektívna iracká protivzdušná obrana.

Cestou späť vystúpili stroje F-16 do výšky 12 000 m, aby ušetrili čo najviac paliva. Do Izraela preleteli tou najkratšou možnou trasou, a to priamo cez Jordánsko, ktoré však proti nim vôbec nezasiahlo. Celá operácia trvala 3 hodiny a izraelské letectvo pri nej nestratilo ani jedno lietadlo.^[22]

V roku 1982 počas operácie Mier pre Galileu izraelské lietadlá F-16 zostrelili 44 strojov MiG-21 a MiG-23.

Do odvetnej akcie voči Iraku, ktorý obsadil Kuvajt, sa v roku 1991 zapojilo 249 amerických F-16. Počas 13 340 misií zničili množstvo pozícií irackej protivzdušnej obrany a jednotiek republikánskych gárd. Zvyčajnú bojovú konfiguráciu tvorilo 6 bômb Mark 82, niekoľko kazetových a laserom navádzaných bômb. O navigáciu a navádzanie bômb sa staral kontajner LANTIRN. Počas celej operácie stratilo americké letectvo celkovo sedem F-16, z toho jedna bola zostrelená raketou zem-vzduch SA-6, jedna raketou SA-3 a jedna raketou zo systému Igla.

Od konca operácie Púštna búrka až po začiatok ďalšej americkej intervencie v Iraku v roku 2003 sa lietadlá F-16 podieľali na udržiavaní bezletovej zóny. Počas týchto misií dosiahlo americké letectvo významný míľnik, keď 27. decembra 1992 jedno z lietadiel F-16D zostrelilo iracký MiG-25. Išlo o prvý zostrel nepriateľskej stíhačky americkou F-16 a taktiež o prvý zostrel radarom navádzanou raketou AIM-120 AMRAAM. Dňa 17. januára 1993 zostrelila americká F-16C iracký MiG-23 a opäť to bolo strelou AIM-120 AMRAAM.

V rokoch 1994 – 1995 boli americké F-16 nasadené na ničenie pozemných cieľov a udržiavanie bezletovej zóny nad Bosnou a Hercegovinou. K prvému incidentu došlo 28. februára 1994, keď štyri lietadlá J-21 Jastreb, dve IJ-21 Jastreb a dve J-22 Orao narušili bezletovú zónu, aby bombardovali Novi Travnik. Dvaja piloti J-22 si všimli americké F-16, letiace nad nimi. Ihneď opustili oblasť a prízemným letom sa dostali do Chorvátska, kam ich americkí piloti nemohli prenasledovať. Na zvyšok skupiny lietadlá F-16C zaútočili a všetky štyri stroje sa im podarilo zostreliť. Tri zostrely boli zrealizované za pomoci tepelne navádzaných rakiet Sidewinder a na jednom sa podieľala strela AMRAAM. Dňa 2. júna 1995 bola jedna F-16C zostrelená srbským protilietadlovým systémom 2K12 Kub. Dňa 2. mája 1999 bola zostrelená ďalšia americká F-16C pomocou rakety systému S-125 Neva. Dňa 4. mája 1999 sa jeden osamelý juhoslovanský MiG-29 pokúsil prenasledovať veľkú formáciu lietadiel NATO, ktoré sa práve vracali z bombardovania mesta Valjevo. Na pilota v MiGu zaútočila dvojica amerických F-16C, ktorým sa ho podarilo zostreliť raketou AIM-120 AMRAAM.

Počas jedného z útokov na srbské pozície v Bosne a Hercegovine sa podaril jeden zostrel srbského MiGu-29 aj holandskému pilotovi F-16.

Dňa 8. októbra 1996, po narušení gréckeho vzdušného priestoru, vystrelil grécky pilot stíhačky Mirage 2000 raketu R.550 Magic a zostrelil tureckú F-16D Block 40.

F-16A/B

Jednomiestna F-16A a dvojmiestna F-16B predstavujú počiatočné produkčné varianty. Tieto varianty zahŕňajú verzie, označované ako Blok 1, 5, 10 a 20. Blok 15 bola prvá výrazná modernizácia F-16 s väčšími horizontálnymi stabilizátormi.

F-16C/D

Sériová výroba jednomiestnej F-16C a dvojmiestnej F-16D sa začala v roku 1984. Prvou verziou F-16C/D bol Block 25 s vylepšenou avionikou. Nový radar AN/APG-68 s protilietadlovými raketami stredného doletu AIM-120 AMRAAM umožňovali F-16 aj boj mimo vizuálny dosah. Došlo tiež k rozšíreniu sortimentu navádzanej protipozemnej výzbroje. Neskoršie modernizácie predstavoval Block 30/32, 40/42 a 50/52.

F-16E/F

Jednomiestna F-16E a dvojmiestna F-16F predstavujú variant, založený na F-16C/D Block 50/52. Ide o špeciálnu produkciu pre Spojené arabské emiráty, v ktorej je integrovaný nový AESA radar AN/APG-80 a silnejší motor GE F110-132.

F-16IQ

Ide v podstate o variant F-16C/D Block 52, vyrobený pre iracké letectvo. Iracké F-16 sú vyzbrojené staršími protilietadlovými strelami typu vzduch-vzduch, ako sú AIM-9L/M Sidewinder a AIM-7M Sparrow. Z munície na ničenie pozemných cieľov ide o laserom navádzané bomby série Paveway a strely AGM-65 Maverick.

F-16N

F-16N boli lietadlá postavené na platforme F-16C/D Blok 30 a prevádzkované americkým námorníctvom. Pohonnou jednotkou bol motor F110-GE-100 a krídlo lietadla bolo na rozdiel od F-16C/D mierne zosilnené. Hoci stroje F-16N vychádzali z platformy Block 30, boli vybavené slabším rádiolokátorom APG-66 z variantu F-16A/B. Celkovo bolo vyrobených 26 kusov, ktoré boli zaradené do prevádzky v rokoch 1988 až 1998. Už v tom čase ale boli v konštrukcii objavené trhliny a keďže námorníctvo nemalo dostatok prostriedkov, lietadlá boli nakoniec vyradené z používania.

F-16V

V súčasnosti ide o najmodernejší variant F-16, ktorý bol vyvinutý hlavne pre potreby Vzdušných síl Čínskej republiky. F-16V je vybavená AESA rádiolokátorom APG-83, ktorý obsahuje množstvo komponentov z radarov APG-77 (F-22 Raptor) a APG-81 (F-35 Lightning II). V rámci modernizácie je kabína pilota vybavená jedným centrálnym a dvomi postrannými farebnými displejmi. K dôležitým vylepšeniam patrí nový palubný počítač a automatický antikolízny systém, ktorý automaticky uskutoční úhybný manéver, ak lietadlu hrozí zrážka. Prvý let variantu F-16V sa uskutočnil 16. októbra 2015 zo základne Fort Worth v Texase.^[23]

QF-16

Predstavujú staršie varianty F-16C Block 30, ktoré sa americké letectvo rozhodlo v roku 2012 prestavať na bezpilotné lietajúce terče. Dňa 19. septembra 2013 skúšali Boeing a americké letectvo bezpilotnú F-16 s dvoma pilotmi od letectva, ktorí ovládali lietadlo zo zeme, pričom letelo z Tyndallovej leteckej základne ponad Mexický záliv.^[24][25]

F-16A/B Block 15 ADF

F-16A/B Air Defense Fighter (stíhačka protivzdušnej obrany) bol špeciálny variant optimalizovaný pre nasadenie u jednotiek Národnej leteckej gardy. Úpravy, týkajúce sa 270 strojov, zahŕňali nové elektronické vybavenie pre identifikáciu vlastný-cudzí (IFF) a možnosť nesenia striel vzduch-vzduch AIM-7 Sparrow.

F-16A/B Block 15 OCU

F-16A/B Block 15 Operational Capability Upgrade (modernizácia operačných schopností) bolo označenie pre stroje Blocku 15 dodávané od januára 1988 a vybavené novým širokouhlým prehľadovým displejom rovnakého typu ako u F-16C/D Block 25, motorom verzie F100-PW-220 a možnosťou výzbroje protipozemnými riadenými strelami AGM-65 Maverick, protilodnými AGM-119 Penguin Mk.3 a protileteckými AIM-120 AMRAAM.

F-16AM/BM Block 20 MLU

Program Mid-Life Update (modernizácia v strednej dobe životnosti) určený predovšetkým pre európskych užívateľov prvej generácie stroja, začal v 90. rokoch 20. storočia, a jeho výsledkom je modernizácia kokpitu a avioniky na úroveň F-16C/D Block 50/52, vrátane možnosti použitia striel vzduch-vzduch AIM-120 AMRAAM a množstva typov navádzanej protipozemnej munície. Stroje modernizované v rámci tohto programu sú označované ako F-16AM a F-16BM. Podľa aplikovaného softvéru sa rozlišuje niekoľko generácií programu, označených M1 – M5. Od roku 2003 lietadlá paralelne prechádzajú aj programom štrukturálnej renovácie Falcon STAR („STructural Augmentation Roadmap“).

Bahrajn

• Bahrajnské kráľovské letectvo prevádzkovalo v lete 2024 celkovo 17 F-16C a 4 F-16D. Ďalších 16 kusov nových F-16C/D Block 70 má objednaných.^[26]

Belgicko

• Belgické vzdušné sily mali v lete 2024 v službe 44 F-16AM a 8 F-16BM.^[26]

Čile

• Čilské vzdušné sily mali v lete 2024 k dispozícii 35 F-16A/C a 11 F-16B/D.^[26]

Dánsko

• Dánske kráľovské letectvo prevádzkovalo v lete 2024 celkovo 30 F-16AM a 11 F-16BM.^[26]

Egypt

• Egyptské vzdušné sily mali v lete 2024 v službe 32 F-16A, 8 F-16B, 136 F-16C a 42 F-16D.^[26]

Grécko

• Grécke vzdušné sily prevádzkovali v lete 2024 flotilu 113 F-16C a 39 F-16D.^[26]

Indonézia

• Indonézske vzdušné sily prevádzkovali v lete 2024 celkovo 2 F-16A/B, 8 F-16AM/BM a 23 F-16C/D.^[26]

Irak

• Iracké vzdušné sily mali v lete 2024 v službe 24 F-16C/IQ a 8 F-16D/IQ.^[26]

Izrael

• Izraelské vzdušné sily prevádzkovali v lete 2024 flotilu 175 F-16C/I a 49 F-16D.^[26]

Jordánsko

• Jordánske kráľovské letectvo malo v lete 2024 v službe 44 F-16AM a 15 F-16BM. Ďalších 12 nových F-16C/D Block 72 má objednaných.^[26]

Kórejská republika

• Vzdušné sily Kórejskej republiky prevádzkovali v lete 2024 flotilu 118 KF-16C/U a 49 KF-16D/U.^[26]

Maroko

• Marocké kráľovské letectvo prevádzkovalo v lete 2024 celkovo 15 F-16C a 8 F-16D. Ďalších 25 nových F-16C/D Block 72 má objednaných.^[26]

Omán

• Kráľovské vzdušné sily Ománu mali v lete 2024 v službe 16 F-16C a 6 F-16D.^[26]

Pakistan

• Pakistanské vzdušné sily prevádzkovali v lete 2024 flotilu 31 F-16AM, 23 F-16BM, 9 F-16A, 4 F-16B, 12 F-16C a 6 F-16D.^[26]

Poľsko

• Vzdušné sily Poľskej republiky prevádzkovali v lete 2024 celkovo 36 F-16C a 12 F-16D.^[26]

Portugalsko

• Portugalské vzdušné sily mali k dispozícii v lete 2024 celkovo 24 F-16AM a 4 F-16BM.^[26]

Rumunsko

• Rumunské vzdušné sily mali v lete 2024 v službe 21 F-16AM a 5 F-16BM. Ďalších 23 F-16AM/BM majú získať od Nórskeho kráľovského letectva, ktoré ich v roku 2022 vyradilo.^[26]

Singapur

• Singapurské vzdušné sily prevádzkovali v lete 2024 celkovo 59 F-16C/D.^[26]

Slovensko

• Vzdušné sily Slovenskej republiky zaviedli do služby prvé dve F-16C Block 70 dňa 22. júla 2024. O nákupe 14 lietadiel F-16C/D Block 70 rozhodla vláda SR na rokovaní vlády 11. júla 2018.^[27]

Spojené arabské emiráty

• Vzdušné sily Spojených arabských emirátov mali v lete 2024 v službe 56 F-16E a 22 F-16F.^[26]

Spojené štáty

• United States Air Force prevádzkovali v lete 2024 celkovo 738 F-16C a 137 F-16D.^[26]
• United States Navy malo v lete 2024 k dispozícii 22 F-16A/B na výcvikové účely.^[26]
• NASA prevádzkuje varianty F-16XL a F-16A AFTI slúžiace na výskum pokročilých technológií, ktoré sa dajú použiť nielen v F-16, ale aj iných lietadlách. Okrem toho má NASA aj niekoľko štandardných F-16 na účely „chase“, čo sú sprievodné lety a testovania motorov.

Taiwan

• Vzdušné sily Čínskej republiky prevádzkovali v lete 2024 celkovo 114 F-16A a 26 F-16B. Ďalších 66 nových F-16C/D Block 70 majú objednaných.^[26]

Thajsko

• Thajské kráľovské letectvo malo v lete 2024 v službe 25 F-16A, 12 F-16AM, 8 F-16B a 6 F-16BM.^[26]

Turecko

• Turecké vzdušné sily mali v lete 2024 v službe celkovo 148 F-16C a 86 F-16D.^[26]

Ukrajina

• Vzdušné sily Ozbrojených síl Ukrajiny zaviedli do služby prvých šesť F-16AM dňa 31. júla 2024, ktoré boli dodané z Holandska. Celkovo bolo Ukrajine prisľúbených 79 F-16 z Belgicka, Dánska, Nórska a Holandska.^[28]

Venezuela

• Venezuelské vzdušné sily prevádzkovali v lete 2024 celkovo 16 F-16A a 4 F-16B.^[26]

Argentína

• Argentínske vzdušné sily budú prevádzkovať 24 F-16AM/BM, ktoré Argentína kúpila v roku 2024 od Dánska namiesto stíhačiek JF-17 ponúkaných Čínou.^[29][30]

Bulharsko

• Bulharské vzdušné sily budú prevádzkovať 12 nových F-16C Block 70 a 4 F-16D Block 70. Dňa 16. januára 2019 bulharský parlament schválil vládny plán na otvorenie rokovaní so Spojenými štátmi o nákupe ôsmich stíhačiek F-16, ktoré nahradia ich staré sovietske MiGy-29 a vojenské letectvo tak zosúladia so štandardmi NATO. Dňa 4. novembra 2022 bulharský parlament schválil nákup ďalších 8 lietadiel F-16C/D Block 70.^[31][32]

Holandsko

• Holandské kráľovské letectvo malo pred oznámením o darovaní svojich F-16 Ukrajine v rámci holandského balíka pomoci k dispozícii 42 kusov F-16AM.

Nórsko

• Nórske kráľovské letectvo dňa 6. januára 2022 oznámilo, že vyradilo zo služby všetky svoje F-16AM/BM.^[33]

Taliansko

• Talianske vzdušné sily si v rokoch 2001 až 2012 prenajímali od amerického letectva 30 F-16A/B a 4 F-16B na náhradné diely.

Údaje z USAF sheet,^[8] International Directory of Military Aircraft

• Posádka: 1
• Dĺžka: 15,06 m
• Rozpätie: 9,96 m
• Výška: 4,88 m
• Nosná plocha: 27,87 m²
• Profil krídla: NACA 64A204 u koreňa aj na konci krídla
• Hmotnosť prázdneho lietadla: 8 570 kg
• Vzletová hmotnosť: 12 000 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 19 200 kg
• Pohonná jednotka: 1 × dvojprúdový motor General Electric F110-GE-129 (pre verzie F-16C/D Block 30, 40, 50) alebo Pratt & Whitney F100-PW-220/220E s prídavným spaľovaním
  • Ťah bez prídavného spaľovania: 76,3 kN
  • Ťah s prídavným spaľovaním: 127 kN

• Maximálna rýchlosť:
  • Na úrovni hladiny mora: 1 470 km/h
  • V letovej hladine: 1 930 km/h (v čistej konfigurácii)
• Akčný rádius: 550 km (so štyrmi bombami s hmotnosťou 450 kg)
• Preletový dolet: 4 220 km (s prídavnými palivovými nádržami)
• Dostup: 15 240+ m
• Stúpavosť: 254 m/s
• Plošné zaťaženie: 431 kg/m²
• Pomer ťah/hmotnosť: 1,095 (1,24 so vzletovou hmotnosťou a 50% zásobami paliva vo vnútorných nádržiach)
• Maximálne preťaženie: +9,0 g

• Hlavňová: 1× šesťhlavňový kanón M61A1 Vulcan kalibru 20 mm so zásobou 511 nábojov
• Neriadené rakety:
  • 4× raketnice LAU-61/LAU-68 (každá s 19/7 raketami Hydra 70/APKWS kalibru 70 mm)
  • 4× raketnice LAU-5003 (každá s 19 raketami CRV7 kalibru 70 mm)
  • 4× raketnice LAU-10 (každá so 4 raketami Zuni kalibru 127 mm)
• Riadené strely:
  • Rakety vzduch-vzduch:
    • 2× AIM-7 Sparrow
    • 6× AIM-9 Sidewinder
    • 6× AIM-120 AMRAAM
    • 6× IRIS-T
    • 6× Python-4
    • 6× Python-5
  • Rakety vzduch-zem:
    • 6× AGM-65 Maverick
    • 4× AGM-88 HARM
    • AGM-158 JASSM
  • Protilodné strely:
    • 2× AGM-84 Harpoon
    • 4× AGM-119 Penguin
• Bomby:
  • • 8× kontajnerová bomba CBU-87 Combined Effects Munition
    • 8× CBU-89 GATOR – kontajnerová bomba s mínami
    • 8× CBU-97 Sensor Fuzed Weapon
    • 4× klasické „železné“ bomby Mark 84
    • 8× klasické „železné“ bomby Mark 83
    • 12× klasické „železné“ bomby Mark 82
    • 8× GBU-39 Small Diameter Bomb (SDB)
    • 4× GBU-10 Paveway II
    • 6× GBU-12 Paveway II
    • 4× GBU-24 Paveway III
    • 4× GBU-27 Paveway III
    • 4× Joint Direct Attack Munition (JDAM)
    • 4× AGM-154 Joint Standoff Weapon (JSOW)
    • Wind Corrected Munitions Dispenser (WCMD)
    • jadrová bomba B61
    • jadrová bomba B63
• Ostatné:
  • SUU-42A/A (výmetnice klamných infračervených a rádiolokačných cieľov) alebo
  • AN/ALQ-131 a AN/ALQ-184 (systém elektronických protiopatrení) alebo
  • LANTIRN, Lockheed Martin Sniper XR a LITENING (navigačný a zameriavací systém) alebo
  • až 3× 1 136/1 249/1 401/2 271 litrové prídavné palivové nádrže Sargent Fletcher alebo
  • UTC Aerospace DB-110 (systém s elektrooptickým/infračerveným senzorom dlhého dosahu)

• radar AN/APG-68
• dátová zbernica MIL-STD-1553

• Dassault Rafale
• Eurofighter Typhoon
• McDonnell Douglas F/A-18 Hornet
• Saab JAS 39 Gripen

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému General Dynamics F-16 Fighting Falcon

• F-16 na stránkach lockheedmartin.com (po anglicky)
• F-16 USAF fact sheet (po anglicky)
• F-16.net (po anglicky)
• F-16 Fighting Falcon na stránkach technika.specwar.info (po česky)

Letecký portál