Teória poznania

Teória poznania alebo gnozeológia (z gr. γνώσεισ – gnóseis, "poznanie" + λόγος – lógos, "slovo") alebo epistemológia (z gr. επιστήμη – epistéme, "veda" + λόγος – lógos, "slovo") alebo noetika je filozofická disciplína (súčasť teoretickej filozofie), ktorá sa zaoberá nasledovnými problémami:

• Čo je to poznanie?
• O čo sa poznanie opiera a ako je získavané?
• Aké sú možnosti a medze poznania?

Teória poznania teda skúma poznanie z hľadiska jeho podmienok, možností a hraníc. Stáva sa kľúčovou disciplínou novovekej filozofie.

Termín gnozeológia používala už stredoveká scholastika vo význame scientia cognitionis in genere.^[1] Podľa Jána Letza je súčasťou filozofie ľudského subjektu.^[2]

Slová poznať alebo vedieť používame v rôznych významoch:^[3]

• oboznámenosť s miestom, človekom, vecou a pod. (napr. „Poznám Karola.“ alebo „Poznám Londýn.“)
• identifikácia schopnosti alebo zručnosti (napr. „Viem plávať.“)
• identifikácia informácie (napr. „Viem, že Zem nie je plochá.“)

Tento článok sa zaoberá tretím typom poznania, ktorý vo všeobecnosti môžeme uviesť v tvare: „Viem, že p“, kde p je výrok (angl. proposition), ktorým identifikujeme informáciu.

Tradične sa poznanie definuje ako pravdivé zdôvodnené presvedčenie.^[4] Subjekt S vie, že výrok (propozícia) p je pravdivý vtedy a len vtedy, ak sú splnené nasledovné tri podmienky:

1. p je pravdivé,
2. S verí, že p je pravdivé,
3. viera S o pravdivosti p je zdôvodnená.

Prvá podmienka poukazuje na spätosť pravdy a poznania, ktorú ako prvý definoval Platón.^[5] Ak totiž tvrdíme, že máme o niečom vedomosť a túto vedomosť prezentujeme v tvare „Viem, že p“ („Viem, že včera pršalo.“ alebo „Viem, že Mahátmá Gándhí bol Ind“), zároveň tým hovoríme, že p je pravdivé.

Druhá podmienka vyjadruje to, čo subjektívne vnímame, keď tvrdíme, že o niečom máme vedomosť: veríme tomu.

Tretiu podmienku prijímame preto, aby sme vylúčili prípady, v ktorých subjekt prijíma výrok p a verí mu, napríklad len z toho dôvodu, že sa tak rozhodol. Takýto človek by síce mal pravdivý názor, ale intuitívne správne cítime, že nemôžeme povedať, že by vedel (na rozdiel medzi pravdivým názorom a poznaním zrejme ako prvý medzi filozofmi poukázal Parmenides^[6]).

Ako príklady ďalších definícií poznania môžeme uviesť definíciu od A. J. Ayera (i) p je pravdivé, ii) S si je istý, že p je pravdivé a iii) S má v relevantnom kontexte právo byť si istý, že p je pravdivé^[7]) a K. Lehrera (i) p je pravdivé, ii) S akceptuje, že p je pravdivé, iii) S má úplné zdôvodnenie akceptovať, že p je pravdivé a iv) S má úplné zdôvodnenie akceptovať, že p nezávisle od akéhokoľvek nepravdivého tvrdenia^[8]).

Pozri hlavný článok: Gettierov problém

V roku 1963 Edmund Gettier publikoval prácu, v ktorej spochybnil klasickú definíciu poznania ako pravdivého zdôvodneného presvedčenia.^[9] Na niekoľkých stranách Gettier tvrdil, že existujú situácie, v ktorých presvedčenie človeka môže byť pravdivé a zdôvodnené, predsa však nemôže byť označené ako poznanie. To znamená, že podmienky uvedené vyššie sú nevyhnutné, nie však postačujúce na definovanie poznania.

Podľa Gettiera teda existujú okolnosti, v ktorých človek nemá poznanie, aj keď sú všetky tri podmienky splnené. Pre podporu svojho tvrdenia uviedol dva myšlienkové príklady, ktoré sú protipríkladmi voči klasickej definícii poznania. Jeden z príkladov hovorí o dvoch mužoch (Smith a Jones), ktorí očakávajú výsledky svojho uchádzania sa o určitú pracovnú pozíciu. Každý z nich má vo svojom vrecku desať mincí. Smith má vynikajúce dôvody veriť tomu, že prácu dostane Jones a vie, že Jones má vo vrecku desať mincí (spočítal ich). Z tohoto Smith odvodí, že prácu dostane ten, kto má vo svojom vrecku desať mincí; nie je si však vedomý, že on má takisto desať mincí vo svojom vrecku. Prácu nakoniec dostane Smith.

Hoci má Smith silné dôvody pre to, aby veril, že prácu dostane Jones, mýlil sa. Jeho presvedčenie, že prácu dostane ten, kto má vo svojom vrecku desať mincí je zdôvodnené a aj pravdivé. Podľa Gettiera však Smith nevie, že prácu dostane ten, kto má vo svojom vrecku desať mincí, pretože jeho presvedčenie je „pravdivé vďaka počtu mincí, ktoré má vo svojom vrecku Smith, zatiaľ čo Smith nevie, koľko mincí má vo svojom vrecku a zakladá svoje presvedčenie (...) na množstve mincí v Jonesovom vrecku, o ktorom nesprávne verí, že on bude ten, kto prácu dostane.“ (pozri ^[9] s.122.) V takýchto prípadoch má síce subjekt svoje presvedčenie zdôvodnené, pravdivosť však nadobúda len vďaka šťastiu.

Odozvy na Gettierov problém boli rôzne. Zvyčajne boli pokusmi ponúknuť definíciu poznania inú ako klasickú a to pridaním štvrtej podmienky alebo sa pokúsili vytvoriť úplne novú konštrukciu.

Vyššie uvedený Gettierov príklad možno analyticky zapísať v tvare q vyplýva z p, kde q je výrok „Prácu dostane ten, kto má vo svojom vrecku desať mincí“ a p je konjunkcia dvoch výrokov „Prácu dostane Jones“ a „Jones má vo svojom vrecku desať mincí“. Výrok q nadobúda pravdivosť šťastím, čo znamená, že jeho pravdivostná hodnota nie je určená pravdivostnými hodnotami konjunkcie výrokov p, keďže výrok „Prácu dostane Jones“ je nepravdivý. V definícii poznania teda sformulujeme štvrtú podmienku, podľa ktorej presvedčenie nesmie spočívať na inom nepravdivom presvedčení, ktoré je relevantné v tom zmysle, že určuje pravdivostnú hodnotu odvodeného presvedčenia.

Nová definícia poznania však nie je dobrá, pretože možno vytvoriť protipríklad, v ktorom budú všetky štyri podmienky splnené a človek majúci takéto presvedčenie stále nebude mať poznanie. Uvažujme o nasledovnej situácii: isté hodiny zastali v čase 11:56. O deň na to prechádzam okolo nich a nadobudnem presvedčenie, že práve je 11:56. Je pravda, že je takýto čas, pretože náhodou sa stalo, že práve o takomto čase som sa ocitol pred stojacimi hodinami. Viem, že práve v tejto chvíli je 11:56? Moje presvedčenie je pravdivé a zdôvodnené a vyhovujúc štvrtej podmienke mám presvedčenie, že hodiny zvyčajne ukazujú správny čas (čo je pravda). Teda aj napriek tomu, že systém mojich presvedčení neobsahuje relevantnú nepravdu, je očividné, že stále neviem, aký je čas. Nová definícia poznania je teda nedostatočná alebo nesprávna (príklad s hodinami je v článku od Davida Truncellita^[10]).

Podľa štandardnej definície poznania, zdôvodnenie je nevyhnutnou podmienkou poznania. Teórie zdôvodnenia analyzujú štruktúru zdôvodnenia; rozlišujeme dve základné skupiny: internalistické a externalistické teórie zdôvodnenia.

• fundacionalizmus – v procese zdôvodňovania sa opierame o základné premisy, ktorých podstata je taká, že nepotrebujú byť zdôvodnené ničím iným, ako samé sebou. Na základných premisách alebo presvedčeniach stoja všetky ďalšie presvedčenia, ktoré na to, aby boli zdôvodnené, potrebujú ich oporu. Tradične sa za základné presvedčenia považujú perceptuálne presvedčenia. Fundacionalizmus predpokladá, že povaha zdôvodnenia je lineárna.
• koherentizmus – popiera existenciu základných premís (presvedčení). Podľa koherenčnej teórie je presvedčenie úplne zdôvodnené, ak koheruje so systémom presvedčení subjektu S, pričom takýto systém charakterizuje maximum explanačnej koherencie. Koherentizmus predpokladá, že povaha zdôvodnenia je holistická.

• reliabilizmus

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

• Stanford Encyclopedia of Philosophy