Grécky folklór

Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Grécky folklór je pomenovanie pre ľudové zvyky a hudbu moderných Grékov. Nezahrňuje iba Grécko, ale aj krajiny kde Gréci žijú, alebo žili do 20. storočia (Anatólia, Egypt, Taliansko, Cyprus, Bulharsko, Ukrajina). Moderný grécky folklór má korene v byzantskej dobe, hoci niektoré prvky majú pôvod až v antike. Ľudová hudba a tance sa líšia podľa krajov. Tradičným gréckym tancom je tanec syrtos, ktorý sa tancuje vo všetkých Grékmi osídlených oblastiach. Je to tanec do kruhu, ktorý existuje už od staroveku.

Macedónsky grécky folklór má mnoho spoločného so starovekým gréckymi hudobnými nástrojmi a tancami. Tradičný mužský macedónsky kroj pozostáva z čiapky (niekedy turbanu alebo šatky) a suknice (fusta). Tradičné ľudové nástroje sú gaida (gajdy), menej sa používa klarina (klarinet). Známe tance sú baiduska, pusnitsa, dimitrula, samarinas, leventikos, syrtos, antikristos, mikri eleni či akritikos. Niektoré tieto tance sú starovekého pôvodu. Známa je pieseň Zaiko kukuraiko, Troiro, či hymna gréckej Macedónie, na ktorú sa tiež tancuje staroveký tanec.

V gréckej Trákii sú podobné zvyky, ako ako v Bulharsku. Používajú sa tu rovnaké nástroje a veľmi podobné kroje. V Trákii sú usadení aj Gréci z Bulharska, ktorí sem prišli počas Grécko-bulharskej výmeny obyvateľstva. Ich zvyky sú však skoro rovnaké ako zvyky tráckych Grékov. V Trákii žije aj turecká menšina, ktorí sem priniesli anatólsky tanec Chalai. Známe trácke tance sú Zonaradikos, Baiduska, Tripati, Kotsek, či Sfarlis. Známe piesne sú Kulyriastos, Randile či Kardia mu klitomeni. Hudobný nástroj je tu populárny trácky klarinet (klarina) a lýra, ktorá je podobná husliam, až na to, že sa na ňu hrá zvislo.

V Ipire je grécky folklór podobný ako albánsky. Najčastejším hudobným nástrojom je klarinet (klarina), v pozadí piesní znejú aj brnkacie nástroje. Spev tohto kraja je v rámci Európy ojedinelý. Ide o pomalý ťahavý spev, charakteristický snáď pre Blízky východ, aj keď sa od neho ipirský štýl odlišuje. Piesne sa začínajú tradične, povzdychom aide... Podobný štýl v Európe možno nájsť ešte v Sardínii. Sú tu populárne aj tzv. kleftika tragoudia (zbojnícke piesne). V Ipire žijú aj Sarakacani, etnická skupina horských Grékov, ktorí sú charakteristickí svojim čiernym krojom. Známe tance sú tu Katsa, Karaguna, Zagorisios, Tsamikos, Sta dyo či Sta tria. Známa je pieseň Despo a Pame sta klarina. Zaujímavé sú aj piesne románskych Valachov z tejto oblasti.

V Tesálii je folklór podobný tomu v Ipire. Aj tu žijú Sarakacani. Piesne sa spievajú pomaly, niekedy orientálnym tónom v sprievode klarinetu. Známe tance sú Klistos, Tai-tai, Sta tria, Karaguna či Svarniara.

Na Peloponéze boli tiež rozšírené zbojnícke piesne. Používa sa tu klarinet, ale iný typ ako klarinet zo stredného Grécka. Najznámejšie tance sú Kalamatianos Syrtos, Kariatido, Tsamikos či Tsakonikos, ktorý má pôvod v staroveku. Tsakonikos tancuje jazyková skupina cakónskych Grékov. Kroj pozostáva z voľnej bielej sukne (fustanella) a charakteristického fezu, či turbanu. Niektoré dediny na severe Peloponézu majú slovanské pomenovania, ktoré tu ostali od Slovanov žijúcich v tejto oblasti v 6-9. storočí. Síce boli byzantskou mocou presídlení a malá časť pogréčtená, názvy dedín v slovanskom jazyku ostali; napr. dedina Zigovisti, či Zatuna. Na Peloponéze žije aj menšina Arvanitov (grécki Albánci), ktorí majú rovnaký typ folklóru.

Krétsky folklór má v rámci gréckeho folklóru svoje špecifické postavenie. Najčastejším nástrojom je tu sláčiková krétska lýra, ale aj brnkacie nástroje (Kánun, krétske mandolíny-Lauto). Hudba je orientálneho štýlu, ale iná ako v Grécku. Spieva sa pomaly a na konci hudba zrýchli. Kréťania sú známi svojimi divokými tancami Pentozalis, Syganos, Chaniotikos, či tradičným Syrtos. Kréťania spievajú aj tzv. mantinády (mantinádes), rýmované piesne so sprievodom lýry. Mantinády majú pôvod v benátskom období. Za prvú mantinádu sa považuje spievaná verzia gréckeho románu Erotokritos. Známe piesne sú tradičné svadobné krétske piesne, ako O choros tu gambru ke tis nyfis (tanec ženícha a nevesty). Piesne sa často spievajú v krétskej gréčtine.

Tieto ostrovy neboli pod tureckou vládou, patrili Talianom, preto je tu tradičný taliansky štýl folklóru, odlišný od ostatného gréckeho folklóru. Predovšetkým sú to neorientálne kroje a hudba. Taliani sem priniesli tradičnú taliansku mandolínu, husle a gitaru. Na Kerkýre (Korfu) je populárny juhotaliansky hudobný štýl, podobný talianskej Tarantelle.

Folklór egejských ostrovov je podobný ako grécky maloázijský štýl. Preferujú sa husle a brnkacie nástroje (Kánun, Lauto). Ženské kroje sú bohato farebne zdobené. Známe tance sú Syrtos, Pidichtos Rodos, Chiotikos, Ikariotikos. Známe piesne sú od spevákov, ako Jannis Parios, Glykeria či Konitopulos, teda Ela na se pame s´ena meros, Susta, či Eri Eri.

Iónia bol do roku 1923 grécky kraj v Anatólií v Turecku. Zahrňoval západnú časť Anatólie, v ktorom dominovalo grécke obyvateľstvo. Najväčšie mesto tu bola Smyrna (dnes Izmir). Po genocíde a následnej výmene obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom boli títo Gréci presídlení do Grécka. Práve oni do Grécka priniesli tú hudbu, ktorá sa dnes označuje ako tradičná grécka, teda tradičné brnkacie piesne, hrané na brnkací nástroj Buzuki, či hudobný štýl Syrtaki, ktorý sa vyvinul z maloázijských piesní. Hudba anatólskych Grékov pochádza z byzantských čias a je čisto orientálna. Hudobné nástroje sú brnkacie (Kánun, Lauto, Buzuki, Baglamas), ale aj tradičné orientálne klarinety a aj husle. Tancujú sa tance ako Syrtos, Zeimbekiko a Karsilamas. Karsilamas je tanec, ktorý tancuje dvojica muž a žena, pričom sa jeden druhému stále dívajú do tváre. Ženy často tancujú brušné tance, ktoré majú pôvod v antickom Grécku, kedy sa tancovali na oslavu ženských kultov a v antickej Perzii. Kroje žien sú bohato trblietavé, s typickou orientálnou pokrývkou hlavy. V Smyrne, v tej dobe modernom meste, bola začiatkom 20 storočia otvorená grécka kaviareň Kafé áman, kde sa hrali tieto tradičné piesne. V súčasnosti je tento štýl najpopulárnejší hudobný štýl v Grécku. Známe piesne sú Gkiulmpachar, Áman Katerína mu, Jorjitsa či Dimitrula. Najslávnejší speváci týchto piesní sú Petros Jetanos či Domna Samiu.

Pontos bol do roku 1923 grécky autonómny kraj v severovýchodnej Anatólii, pri Čiernom mori, vedľa Arménska a Gruzínska. Po genocíde a spomínanej výmene obyvateľstva sa pontskí Gréci vysťahovali do Grécka a aj do krajín ZSSR. Títo Pontskí Gréci majú svoj vlastný grécky jazyk, (pontčinu) v ktorom spievajú aj svoje tradičné piesne. V rámci gréckeho folklóru majú veľa odlišností. Vo svojich tancoch a niektorých piesňach je vidieť jasné keltské prvky, ktoré starovekí Maloázijskí Gréci prebrali od Keltov. Aj tu sa tancuje do kruhu, no s úplne inými krokmi. Známe tance sú Tik, Chalai, Dipat, Trigonitsa, Akritask, Jerasari, Kots, Omal, Syrtos Pafra či Serra. Najpoužívanejším nástrojom je sláčiková lýra Kemenče, ktorá je iná ako grécke lýry, no aj na ňu sa hrá zvislo. Piesne sú prevažne orientálneho typu, veľmi podobné ako iránske či iracké piesne, ale aj spomínaného keltského typu (napr. pieseň Galatia). Známe piesne sú I kor epijen so parchar, Romana, Binarda, Čambašin, Efklidis či Jorika. Tradičné pontské mužské kroje pozostávajú z turbanu, čiernej košele a nohavíc a nábojnicového opasku, ženy majú ligotavý orientálny kroj.

V Konštantínopole vznikali tradičné byzantské tance a orientálne spevy. Už grécky byzantský filozof Michalis Pselos v 11. stor. zanechal vo svojom diele správu o gréckom folklóre. V tej dobe tu vznikol tradičný konštantinopolský tanec a hudobný štýl Chasapiko, ktorý vymysleli grécki mäsiari a preto sa zvykne označovať aj ako Choros ton makelarion (tanec mäsiarov). Tradičná konštantinopolská hudba bola podobná ako hudba zo Smyrny, bola hraná na kánune, či na iné brnkacie nástroje, ako je lauto a tiež aj na husle. Po výmene obyvateľstva sa stalo chasapiko obľúbeným štýlom Grécka. Aj tu boli obľúbené brušné tanečnice. Túto kultúru prevzali aj Turci a dnes tvorí súčasť gréckeho a tureckého folklóru. Mnohé piesne z Anatólie sú v dvoch verziách, tureckej a gréckej. Konštantinopolské kroje pozostávali z maloázijských orientálnych šiat, hoci sa už v 19. storočí preferoval európsky oblek, síce často s tradičným fezom. Známe piesne sú Chasapiko politiko, Eche jia panaja, Makber, Chasaposerviko či Ada sahili (Matia mu).

Kappadokia bol ďalší grécky kraj v centrálnej Anatólii, kde sa hovorilo kapadóckou gréčtinou. Kultúra a hudba týchto Grékov je podobná pontskému folklóru, čo sa týka krojov aj hudby. Ale výnimkou je, že kappadócke Grékyne na rozdiel od pontských chodia skoro celé zahalené vo farebných orientálnych šatoch s dlhými rukávmi. Na ústach nosia tradičnú hodvábnu šatku. Pri tanci držia v rukách šatku (mandili). Muži chodia oblečení jednoducho, v bielych košeliach a v charakteristických čiapkach, turbanoch či fezoch, niekedy aj vo farebných košeliach. Ženské tance sú pomalé, v orientálnom rytme typickom aj pre Kurdistan, Sýriu či Irán. Ľudové tance sú hrané na klarinete a brnkacích anatólskych nástrojoch (napr. Kanun, Udi a Lauto). Muži tancujú aj tzv. bojové tance, keď predstierajú boj so šabľami. Veľa Grékov bolo z Kappadókie v roku 1923 presídlených do Grécka, kde si udržujú svoje zvyky a jazyk. Potomkovia tých čo zostali sú dnes moslimovia, ktorí sa však postupne poturčujú. Známe tance sú Ai Vasiliatikos, Dipaša, Choros mandilion, Choros lilalum, Sei Tata, Konialis, či Choros Macherion.

Anatólski Gréci sú dnes usadení v Macedónii a južnom Grécku a významne ovplyvnili tradičnú grécku hudbu, ktorú dnes svet pozná hlavne v jej anatólskej podobe.

Ľudová hudba z Cypru je podobná anatólskej hudbe. Tradičné nástroje sú orientálne mandolíny (Lauto), či husle. Známe tance sú mužské Karsilamas, ženské Karsimilas a Zeibekikos. Známa pieseň je Antikristos Kypros.

Gréci žijú v Taliansku už od staroveku. Hoci sa v ranom novoveku väčšina z nich romanizovala, malá menšina sa tu zachovala, predovšetkým v dedinách Getonia, Calinicta či Calimera. Celý juhotaliansky folklór má pôvod v gréckych zvykoch, napríklad známy tanec Tarantella pizzica sa tancuje do kruhu, tradičnom pre Grékov ešte od antiky. Tieto piesne sa hrajú na gitaru, mandolínu, či taliansky klarinet. Spievajú sa v juhotalianskej gréčtine, Griko. Známa grécka pieseň z Talianska je Getonia-Grecia Salentina.

Gréci z Ukrajiny patria pod tzv. pontskú jazykovú skupinu Grékov; hoci niektorí z nich hovoria aj turkotatárskym jazykom, svoju národnosť označujú za grécku. Ich folklór je podobný pontskému, no viac k ukrajinskému ľudovému, ich kroj je tiež podobný s ukrajinským. Títo Gréci žijú predovšetkým v Krymskej oblasti, kam ich predkovia prišli v staroveku. Počas komunizmu boli mnohí asimilovaní a poslovančení, no stále tu žije výrazná menšina. Ich známe tance sú Koc, Trigona a Kočari (ktoré majú aj pontskí Gréci), ďalej sú to Haitarma, Tromachton, Čobanku či Meha jurty. Známe piesne sú Panajir, Hašlama, či Of mana vai.

K tradičnej a neodmysliteľnej súčasti folklóru z pevninského Grécka patrí kilt fustanella. Tento typ kiltu sa pravdepodobne vyvinul zo starogréckej tuniky, ktorá bola pásom zopnutá a tak už v tedy vytvárala dojem kiltu. Nie je presne známe kedy sa fustanella rozšírila do novovekého gréckeho oblečenia. Predpokladá sa, že k tomu došlo na konci byzantskej doby, kedy spomínaný staroveký odev používali byzantskí vojaci. Fustanella sa do ostatného Grécka mohla rozšíriť aj z Epiru. Je tiež súčasťou aj albánskeho kroja, preto Albánci často argumentujú, že tento kilt vymysleli oni a že nemá žiadny staroveký grécky pôvod. Tvrdia tiež, že pochádzajú z Epiru, kde tvorili menšinu, priniesli ostatným Grékom fustanellu a že Peloponézski Gréci od albanofónnych Arvanitov, ktorí sa tu na niektorých miestach usadili, prebrali tento druh oblečenia. Fustanella je väčšinou bielej farby s naškrobenými časťami, Macedónski Gréci a Sarakacani preferujú čierne zafarbenie.

Tsamikos je populárny tanec pevninského Grécka, rozšírený v Epire, Tesálii, Rumélii a na Peloponéze. Svoj pôvod má v Epirskom kraji Paramythia, odkiaľ sa rozšíril do južného Grécka. Tanec môže mať pôvod už v antickom Grécku. Názov tsamikos je odvodený od rieky Tsyamis. Tanec sa tancuje do kruhu, pričom najskúsenejší tanečník na konci kruhu tancuje samotné tsamikos. Predvádza rôzne akrobatické výskoky, napríklad je zavesený za šatku, ktorú v ruke drží vedľajší tanečník a točí sa na zemi. Tsamikos tancujú aj Albánci, ktorí boli z gréckeho Epiru počas Metaxasovej vlády presídlení do Albánska.

Zvláštnu časť gréckej ľudovej hudby tvorí štýl rembetiko. Vznikol až v modernej dobe, v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Svoj pôvod má v Malej Ázií. Je to tzv. grécke blues. Vznikol okolo roku 1922, kedy prišli do Grécka Maloázijskí Gréci po vypálení mesta Smyrna a následnej grécko-tureckej výmene obyvateľstva. Mnoho Grékov zo Smyrny sa usadilo v okolí Atén a v okolitom kraji Atika. Tu mali problémy z prácou, financiami, mnohé rodiny boli často na pokraji úplnej chudoby, preto tu vznikali rôzne kriminálne spolky a kluby kde sa títo ľudia stretávali. Tak vznikol štýl rembetiko. Ľudia tu spievali o sociálnych problémoch, chudobe a drogách, často v ironickom podaní. Časté pointy týchto piesní boli napríklad never nikomu, ani priateľom, nespoliehaj sa, že Ti niekto pomôže alebo vezmi si hašiš a buď šťastný. Rembetiko bolo hrané v maloázijskom grécko-orientálnom štýle, neskôr bola melódia obohatená aj o iné. Týmto spojením vznikla charakteristická melódia rembetika ale aj celkovej modernej gréckej hudby. Najslávnejší rembetis, teda spevák rembetiko bol určite Markos Vamvakaris, rodák z ostrova Syros, ktorí spieval v Pireu a v Aténach. Je autorom celosvetovo známej piesne Frangosyriani (katolícke dievča zo Syrosu). Tradičný hudobný nástroj rembetika je grécky brnkací nástroj buzuki, ktoré je od tejto doby najobľúbenejším nástrojom Grékov, ale aj menšia verzia buzuki, tzv. baglamas. Rembetiko bolo vo vyšších kruhoch odsudzované, dokonca za Metaxasovho režimu v 40. rokoch bolo zákonom zakázané, no ani to nedokázalo šírenie tohto štýlu zastaviť. Rembetiko patrí dnes medzi najpopulárnejšie grécke hudobné štýly. Okrem Vamvakarisa bol neskôr veľmi známy aj spevák Tsitsanis a dnes je to predovšetkým Giorgos Dalaras.

Po spopularizovaní nástroja buzuki vďaka štýlu rembetiko vznikol v Grécku nový hudobný žáner hraný týmto nástrojom. Je ťažké určiť ako štýl laiko (v preklade ľudový) vznikol. Dalo by sa povedať, že sa vyvinul z rembetika. Po páde Metaxasovho režimu sa v 50. rokoch začali prvýkrát piesne rembetika komercializovať. V Grécku vznikli viaceré hudobné vydavateľstvá, vďaka ktorým nastala druhá zlatá éra štýlu rembetiko. Nástroj buzuki sa vďaka tomu spopularizoval u všetkých Grékov. Tak vznikali nové námety, teraz už nie o problémoch ľudí, ale o rôznych iných témach, hlavne o láske a romantike, prípadne o nejakých miestach Grécka (mestá, ostrovy, stavby...). Tak vznikol štýl laiko, ktorý zahŕňal viaceré štýly. Silný vplyv tu má orientálna grécka hudba, s vplyvmi talianskych rytmov z Iónskych ostrovov. Niektoré piesne boli viac, iné menej orientalistické. V 60. rokoch sa tento štýl stal najpopulárnejším a u Grékov zľudovel, preto dostal názov laika tragoudia (ľudové piesne), hoci vznikli iba v modernej dobe. Laika sa spopularizovala aj vďaka slávnemu filmu Grék Zorba, kde slávny grécky skladateľ Mikis Theodorakis zložil pieseň Zorbas a vymyslel nový grécky tanec a hudobný štýl, súčasť štýlu laika, Syrtaki. Syrtaki bolo inšpirované tradičným gréckym kruhovým tancom Syrtos, obohatené o prvky konštantínopolského gréckeho tanca Chasapiko. Veľa piesní, aj pieseň Zorbas, vychádzalo z konštantínopolskej ľudovej piesne Chasapiko politiko, no boli tu potlačené silné orientálne prvky. Laika bol najobľúbenejším žánrom gréckej hudby až do 80. rokov a dodnes sú tieto piesne populárne. Syrtaki a laika sú známe aj ako turistické piesne, lebo hlavne zahraniční turisti si tento druh hudby vďaka filmu Grék Zorba obľúbilo. Najslávnejší skladatelia boli Mikis Theodorakis, Manos Chadzidakis, Giorgos Zambetas, Manolis Chiotis, Stavros Kougioumtzis a Christhos Nikolopoulos. Slávni speváci boli hlavne Giorgos Dalaras, Vassilis Tsitsanis, Grigoris Bithikotsis a Apostolos Nikolaidis.

Grécky orientálny hudobný štýl v sprievode brušných tanečníc-tsifteteli sa do Grécka rozšíril od Maloázijských Grékov po výmene obyvateľstva. Moderné tsifteteli je v Grécku veľmi populárny súčasný hudobný štýl. Vznikol zmodernizovaním tradičného anatólskeho (gréckeho, tureckého, arménskeho) štýlu čiftetel. Piesne sú dnes hrané na buzuki. Známymi skladateľmi sú: Tasos Bougas, ktorý bol populárny hlavne v 80. rokoch, ďalej Giorgos Dalaras, Anna Vissi, Despina Vandi, Notis Sfakianakis a Giannis Parios.

• Grécka hudba