Henrich III. (Anglicko)

Henrich III.
anglický kráľ
Narodenie	1. október 1207 Winchester, Anglicko
Úmrtie	16. november 1272 (65 rokov) Londýn, Anglicko
Odkazy
Commons	Henrich III.
Biografický portál

Henrich III. z rodu Plantagenetovcov (* 1. október 1207, Winchester, Anglicko – † 16. november 1272, Londýn^[1]) bol anglický kráľ v rokoch 1216 – 1272.

Narodil sa na zámku Winchester ako syn Jána I. Bezzemka a Isabely z Angoulême.

V roku 1216, vo veku deviatich rokov, sa stal anglickým kráľom Henrichom III. Jeho dlhovekosť na tróne prekonal až Juraj III. v roku 1816. Za jeho vlády došlo k turbulentným a dramatickým zmenám s barónmi vedenými povstaniami a potvrdením Magny Charty. Aj keď sa o jeho detstve vie len málo, v októbri 1216 zomrel jeho otec, kráľ Ján, priamo uprostred Prvej barónskej vojny. Mladý Henrich zdedil nielen Anglické kráľovstvo, ale aj Škótsko, Wales, Poitou a Gaskonsko. Túto doménu mu zabezpečil jeho starý otec Henrich II., po ktorom dostal meno, a neskôr ju skonsolidovali Richard I. a Ján. Žiaľ, územie, ktorému vládol sa zmenšilo za panovania jeho otca, ktorý postúpil kontrolu nad Normandiou, Bretónskom, Maine a Anjou francúzskemu kráľovi Filipovi II. Rozpadajúce sa Angevinské impérium a odmietnutie kráľa Jána dodržiavať Magnu Chartu z roku 1215 vyvolali občianske nepokoje; keďže budúci panovník Ľudovít VIII. podporoval rebelov, konflikt bol nevyhnutný. Mladý kráľ Henrich zdedil vojnu so všetkým jej chaosom a konfliktmi, ktoré sa šírili z vlády jeho otca. ^[2]

Keďže v čase nástupu na trón ešte nebol plnoletý, bol zverený do opatery jedného z najznámejších rytierov v Anglicku Williama Marshala, ktorý pasoval Henricha za rytiera, zatiaľ čo na jeho korunováciu 28. októbra 1216 v katedrále Gloucester dohliadal kardinál Guala Bicchieri. Jeho druhá korunovácia sa uskutočnila 17. mája 1220 vo Westminsterskom opátstve. William Marshall slúžil ako kráľov ochranca a úspešne porazil povstalcov v bitke pri Lincolne. Bitka sa začala v máji 1217 a slúžila ako bod obratu v Prvej barónskej vojne, keď maršálova víťazná armáda vyplienila mesto. V septembri 1217 si Lambethská zmluva vynútila stiahnutie francúzskeho kráľa Ľudovíta a ukončila Prvú barónsku vojnu. Samotná zmluva obsahovala prvky Veľkej charty, ktorú Henrich znovu vydal v roku 1216. Dokument všeobecnejšie známy ako Magna Charta bol navrhnutý tak, aby urovnal rozdiely medzi rojalistami a rebelmi. V roku 1225 sa Henrich ocitol pri opätovnom vydaní charty v súvislosti s útokom Ľudovíta VIII. na Henrichove provincie Poitou a Gaskonsko. Hoci sa baróni cítili čoraz viac ohrození, rozhodli sa podporiť Henricha iba ak znovu vydá Magna Chartu. Dokument obsahoval takmer rovnaký obsah ako predchádzajúca verzia, čím sa vyriešili spory o deľbe moci a postúpila sa väčšia autorita barónom. Charta sa stále viac zakorenila v anglickom vládnutí a politickom živote, čo pokračovalo aj za vlády Henrichovho syna Eduarda I.

Naďalej sa spoliehal na poradcov, ktorí ho viedli v mladosti. Jednou z takýchto osobností bol Hubert de Burgh, ktorý sa stal veľmi vplyvným na jeho dvore. Avšak len o niekoľko rokov neskôr sa vzťah zhoršil, keď bol de Burgh zbavený úradu a uväznený. Medzitým bol Henrich zaujatý nárokmi svojich predkov na pôdu vo Francúzsku, ktoré definoval ako „obnovenie svojich práv“. Žiaľ, jeho ťaženie na získanie späť týchto krajín sa ukázalo ako chaotické a frustrujúco neúspešné. Henrich čoskoro čelil ďalšej kríze, keď Richard Marshal, syn Henrichovho verného rytiera Williama Marshala, viedol vzburu v roku 1232.

Usiloval sa o získanie sicílskeho kráľovstva pre svojho mladšieho syna Edmunda. Zvyšovanie daní a cudzí (francúzski) radcovia vyvolali veľkú nespokojnosť šľachty, ktorá proti kráľovi povstala. V roku 1264 bol Henrich porazený a zajatý opozíciou vedenou francúzskym šľachticom Simonom z Montfortu v bitke pri Lewes. Povstalci ho prepustili až potom, čo nad nimi zvíťazil kráľov syn Eduard I. v roku 1265 pri Eweshame. Kráľovi spojenci sa potom vzbúrencom kruto pomstili.

Potom bol v Anglicku ustanovený parlament, stredoveké stavovské zastupiteľstvo, zložené zo zástupcov šľachty a miest, ktoré sa stalo protiváhou kráľovskej moci.

Oženil sa s Eleonórou Provensálskou a mali päť detí. Jeho manželstvo bolo relatívne šťastné a hovorilo sa, že svojej manželke zostal verný počas ich spoločných tridsaťšesť rokov. Zabezpečil tiež, aby plnila významnú úlohu kráľovnej, spoliehajúc sa na svoj vplyv v politických záležitostiach a udeľoval jej záštitu, ktorá jej zabezpečila finančnú nezávislosť. Dokonca ju v roku 1253 prinútil vládnuť, keď bol v zahraničí. Okrem podporného a silného vzťahu bol známy aj svojou zbožnosťou, ktorá ovplyvnila jeho charitatívnu prácu. Za jeho vlády bolo Westminsterské opátstvo prestavané; napriek tomu, že mal málo financií, Henrich cítil, že je to pre neho dôležité a dohliadal na jeho dokončenie. Vo vnútornej politike, ako aj v medzinárodnej politike, Henrichove rozhodnutia nemali veľké dôsledky, s výnimkou zavedenia politiky segregácie a diskriminácie vo vzťahu k Židom.

V bitke pri Lewes v máji 1264 sa Henrichove vojenské sily ocitli v zraniteľnej pozícii, boli premožení a porazení. Henrich sám bol zajatý a prinútený podpísať Mier z Lewes, čím svoju moc preniesol na Simona de Montfort. Našťastie pre Henricha sa jeho synovi a nástupcovi Eduardovi podarilo utiecť a o rok neskôr porazil Simona de Montfort v bitke pri Eveshame, čím konečne oslobodil svojho otca. Zomrel v roku 1272 a zanechal svojmu nástupcovi a prvorodenému synovi Eduardovi horúcu politickú a spoločenskú scénu.^[2]

1. ↑ www.mittelalter-genealogie.de
2. ↑ ^{a b} King Henry III [online]. Historic UK, [cit. 2022-09-14]. Dostupné online. (po anglicky)
3. ↑ MCGLYNN, Sean. Mečem a ohněm: Ukrutnosti a zvěrstva středověkého válečnictví. Praha : Mladá fronta, 2010. ISBN 978-80-204-2211-8. S. 63.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Henrich III. (Anglicko)