Karlov most

Karlov most
Základné údaje
Štát	Česko
Mesto	Praha
Premosťuje	rieku Vltava
Doprava	peši (v minulosti autá a tramvaj)
Architekt	Majster Otto, Peter Parler
Otvorený	1402
Súradnice	50°05′12″S 14°24′39″V / 50,086551°S 14,410876°V / 50.086551; 14.410876Súradnice: 50°05′12″S 14°24′39″V / 50,086551°S 14,410876°V / 50.086551; 14.410876
Parametre
Materiál	Pieskovec
Dĺžka	515,76 m
Max. rozpätie	23,38 m
Šírka	9,4 – 9,5 m
Výška nad terénom	13 m
Poloha
Poloha v rámci Česka
Commons	Karlov most
Architektonický portál  Český portál

Karlov most^[1] alebo zriedkavo Karolov most^{[pozn 1]} (čes. Karlův most) je najstarší stojaci most cez rieku Vltavu v Prahe a druhý najstarší zachovaný most v Česku.

Most je 516 m dlhý a takmer 10 metrov široký, presnejšie 9,40 až 9,50 m. Výška vozovky je 13 m nad normálnou hladinou.^[11] Tvorí ho 16 oblúkov. Vo svojej dĺžke je trikrát zalomený a proti prúdu je jemne vypuklý.

Mostné piliere, široké 8,5 – 10,5 m, neboli zakotvené, pretože pevná skala ležala príliš hlboko. Stáli na dubových roštoch, zaťažených veľkými mlynskými kameňmi.^[12] Na strane proti prúdu boli čoskoro na ochranu pilierov vyrobené drevené ľadolamy.

Most je ohraničený troma vežami. Na Malej Strane sú to väčšia a menšia Malostranská mostná veža, na strane Staré Mesto potom Staromestská mostná veža. Staromestská mostná veža je často opisovaná ako jedna z najúžasnejších svetských gotických stavieb na svete. Most je ozdobený 30 sochami a súsošiami v dvoch radoch (po každej strane mosta).

Most sa pôvodne nazýval len Kamenný alebo Pražský most. Meno Karlov most získal až v roku 1870. Nahradil predchádzajúci Juditin most, strhnutý na jar v roku 1342 z 2/3 topiacim sa ľadom. Jeho výstavba sa začala v roku 1357 pod záštitou kráľa Karola IV. a bola dokončená v roku 1400. Hneď po otvorení sa most stal živou mestskou tepnou – okrem toho, že spájal oba brehy Vltavy, taktiež sa na ňom živo obchodovalo, prechádzali cez neho korunovačné sprievody a taktiež sa na ňom uskutočňovali rytierske turnaje.

Karlov most bol až do roku 1841 jediným mostom cez Vltavu v Prahe, a bol tiež jediným spojovacím bodom (okrem prievozníkov) medzi Starým Mestom, Pražským hradom a inými štvrťami. Praha sa stala i vďaka kamennému mostu významnou zastávkou na obchodných cestách medzi východnou a západnou Európou.

Počas panovania českého kráľa Jiřího z Poděbrad most zmenil svoju podobu. V roku 1464 bola vznikla vyššia z malostranských veží a vedľa už existujúceho kríža a Božích múk pribudli na moste prvé sochy a súsošia (jazdecká socha Jiřího z Poděbrad a socha Spravodlivosti a plastika českého leva). V 17. a najmä 18. storočí tak most získal svoj osobitý vzhľad, ktorý bol dopĺňaný novými a novými plastikami na mohutných podstavcoch, ktoré však zároveň ovplyvňovali aj statiku mosta.

V roku 1822 zanikli obchodíky na malostranskej strane a v rokoch 1834 – 1835 vznikol chodník pre chodcov z liatinových dosiek a v roku 1844 boli tiež prerobené schody vedúce na most a v rokoch 1874 – 1883 boli počas rekonštrukcie mostných veží položené na most koľajnice pre konskú železnicu. Po povodni v roku 1890 hrozilo, že charakter a vzhľad mostu budú zmenené, no vďaka zásahu architekta Josefa Hlávku sa pri opravách naďalej dbalo na zachovanie pôvodnej podoby mosta.

Na začiatku sa staval na tomto mieste drevený most, ktorý strhla povodeň. Potom dal v rokoch 1160 – 1172 kráľ Vladislav II. vybudovať prvý pražský kamenný most, ktorý dostal meno po kráľovej manželke Judite. Na svoju dobu bol Juditin most jedinečný. V tom čase existovali len mosty v Regensburgu a Drážďanoch. Toto vtedy veľkolepé technické dielo zničila povodeň 3. februára 1342.

Dňa 9. júla 1357 o 5:31 ráno položil Karol IV. základný kameň nového kamenného mosta, ktorý stál asi 5 metrov vyššie proti prúdu od miesta zbúraného Juditinho mosta. Za staviteľa bol dlhú dobu považovaný Petr Parléř zo Švábskeho Gmündu. V roku 2007 však bola publikovaná hypotéza, že projektantom a prvým staviteľom mostu bol kamenár a pražský mešťan Oto, zvaný tiež Otlin.^[13] Most bol dokončený v roku 1402.

Podľa legendy boli pri stavbe do malty pridávané vajcia. V roku 2008 sa pri rozbore pôvodnej malty malo preukázať, že táto legenda je pravdivá. Avšak začiatkom roku 2010 naopak vedci z Vysokej školy chemicko-technologickej oznámili, že vajcia na stavbu použité neboli.^[14] Neskôr sa tiež ukázalo, že sa malta zalievala mliekom a vínom. Dokonca sa do nej (síce nechcene, ale predsa) pridalo pár syrečkov.^[15][16]

V roku 1393 dal Václav IV. do rieky zvrhnúť telo umučeného generálneho vikára Jána Nepomuckého. Na mieste zvrhnutia z mostu sa nachádza v kamennom zábradlí malý kovový krížik.

Bol veľakrát ohrozovaný povodňami, dokonca aj v priebehu stavby. Bolo to v rokoch 1359, 1367, 1370, 1373 a 1374. Veľmi ohrozený bol v roku 1432, kedy bolo zbúraných 5 pilierov. Most potom opravovali až do roku 1503, teda celých 71 rokov! Ďalšie zlé roky pre most boli 1655, 1784, 1845 a 1890 – všetko opäť vinou povodní. Vojny mostu veľmi neublížili.

Najhorší bol pre most rok 1890, kedy boli zbúrané dva piliere a tri klenby a do vody spadli dve sochy zdobiace most, sv. Ignáca z Loyoly a sv. Františka Xaverského od F. M. Brokoffa. Škodu spôsobili drevené klady z horného toku Vltavy, ktoré sa o Karlov most zarazili a ten neskôr ich nápor nevydržal. Jednalo sa o nebývale veľké poškodenie, ktoré predstavovalo problém pre život mesta, lebo most bol dôležitou dopravnou spojnicou.

Po opadnutí vody bol o posúdenie rozsahu škôd a návrh riešenia požiadaný architekt Josef Hlávka.^[17] Ten spoločne s viedenským profesorom Franzom von Ržihom navrhol opravu, ktorá potom bola uskutočnená. Počas dvoch rokov nahrádzala zbúrané časti drevená konštrukcia, ale pri oprave už bola použitá nová metóda – piliere sa zakladali na kesónoch. Obnova zrútenej časti mostu bola dokončená 19. novembra 1892. Utopené sochy však boli z Vltavy vyzdvihnuté pričinením J. Hlávky až v roku 1901.

V ďalších rokoch (1902 – 1904) boli pôvodné piliere spevnené menšími kesónovými vencami, spustenými okolo základov.

Povodeň znamenala, že sa z pôvodnej stavby zachovala pochopiteľne len časť. Úsek nad Kampou a tri oblúky u Staromestskej mostnej veže. Pri každej oprave bola zachovaná zásada dodržať pôvodný vzhľad mostu. Pôvodne bol bez výzdoby. Neskôr bol na neho umiestnený kríž s Ježišom Kristom a od 17. storočia bolo postupne na most umiestnených 30 barokových sôch a súsoší. Tie boli postupne od roku 1965 nahrádzané kópiami.

Na zábradlí mosta je rozmiestených 30 sôch a súsoší, väčšina pochádza z obdobia 1706 – 1714. V 14. storočí tu bol umiestený prvý kríž, do r. 1503 bola postavená tiež socha Bruncvíka (Bruneczwig), z ktorej sa dochoval len podstavec, dnes umiestený v lapidáriu Národného múzea. Najstaršia dodnes stojaca socha v pôvodnej podobe je sv. Ján Nepomucký z roku 1683, posledné bolo umiestené súsošie sv. Cyrila a Metoda v roku 1928.

Väčšina sôch bola aj je z pieskovca, len sv. Filip Benicius je z mramoru a sv. Kríž (Kalvária) a Ján Nepomucký sú z bronzu. Vďaka materiálu sa veľa sôch zničilo, veľa doplatilo aj na pomerne časté povodne, a preto boli takto poškodené sochy reštaurované a nahrádzané kópiami, ktoré vytvorili súčasní umelci. Originály opravených sôch sa potom presťahovali do lapidária Národného múzea alebo do Gorlice na Vyšehrade.

Ľavá strana mosta v smere od Staromestskej mostnej veže na Malú Stranu:

• Sv. Ivo – autor Matyáš Bernard Braun, rok 1711. Vznikla na objednávku právnickej fakulty, keďže jej patrónom je práve sv. Ivo. Súsošie zobrazuje vdovu s deťmi, ktorá pozerá hore na svätca, ktorý sa ich ujal pred súdom. Svätec je vyobrazený ako duchovný sudca, ktorý sa ujíma sociálne slabých proti nespravodlivosti zo strany mocných a bohatých. Za ním stojí starec, po jeho pravici je s mečom a zaviazanými očami Spravodlivosť. Originál je uložený v lapidáriu Národného múzea, na moste je kópia sochy z roku 1908 od Františka Hergesela ml.
• Sv. Barbora, Margaréta a Alžbeta – autor Ján Brokoff s veľkým podielom jeho syna Ferdinanda Maxmiliána, rok 1707. Uprostred súsošia je Barbora, napravo Margaréta, naľavo Alžbeta. Súsošie „svätých panien“ vzniklo na náklad Jána Václava Obyteckého z Obytca (sv. Barbora ho mala chrániť pred náhlou smrťou). Jeho znak je na sokli pod Margarétou, pod Alžbetou je znak jeho manželky. Uprostred, pod sochou svätej Barbory, je nápis: ORATE PRO NOBIS NVNC ET IN HORA MORTIS – Modlite sa za nás teraz i v hodine smrti. Pod pravou nohou svätice je iný nápis: IOAN BROKOFF FECIT – Ján Brokoff vytvoril, hoci podľa úrovne vytvorených sôch sa možno domnievať, že skôr ide o dielo jeho syna Ferdinanda Maxmiliána.
• Pieta (Oplakávanie Krista) – autor Emanuel Max, rok 1859. Ide o klasické zobrazenie – na matkinom lone spočíva Ježiš, napravo je Mária Magdaléna, a obe oplakávajú mŕtveho Krista. Nad nimi je uprostred sv. Ján Evanjelista a nad nimi sa týči prázdny krucifix. Súsošie objednala pražská obec za peniaze z verejnej zbierky. V 15. storočí tu boli „Božie muky“ (kríž alebo krucifix umiestnený na podstavci, ktorý predstavuje vrch Golgotu, po latinsky tiež kalvária), od roku 1695 pieta Jána Brokoffa, ktorá bola zničená streľbou v roku 1848 a v roku 1859 bola premiestnená na nádvorie nemocnice Pod Petřínom. Na podstavci je nápis: O VOS OMNES, QUI TRANSITIS PER VIAM, ATTENDITE ET VIDETE SI EST DOLOR SICUT DOLOR MEUS – Ó vy všetci, ktorí tadiaľto kráčate, postojte a viďte, či je bolesť ako je bolesť moja. Pod Kristom na skale je nápis: Em. Max inv. et fecit 1859 – Em. Max navrhol a vytvoril v Prahe 1859.
• Sv. Jozef s Ježišom – autor Josef Max, rok 1854. Pôvodne tu stála od roku 1706 socha s rovnakým námetom od Jána Brokoffa, ktorá bola zničená streľbou v roku 1848 a neskôr v roku 1859 umiestnená do lapidária Národného múzea. Maxovu sochu objednal veľkoobchodník Josef Bergmann. Socha predstavuje postavu svätca vedúceho malého Krista. Vpravo je vytesaný nápis: JOS. MAX inv. et. fecit – jose. Max navrhol a vytesal. Na podstavci je nemecký, švabachom písaný nápis: Na pamiatku venované Josefom Bergmannom, občanom a obchodníkom pražským.
• Sv. František Xaverský – autor Ferdinand Maxmilián Brokoff, rok 1711. Súsošie vzniklo na náklady teologickej a filozofickej fakulty Karlovej univerzity. Brokoff vytvoril toto súsošie vo svojich 23 rokoch a toto dielo býva považované za najhodnotnejšie súsošie na moste. Na mladíkovi, stojacemu pod svätcovou rukou s krížom, môžeme vidieť, ako mladý Brokof v tej dobe vyzeral, pretože soche vtlačil svoju podobu. Dolnú časť súsošia tvoria postavy z exotických zemí, kde František, významný jezuita, pôsobil ako misionár – Číňan, Tatár, černoch a Ind, ktorí nesú dosku so stojacim sv. Františkom. Pred ním kľačí pohanský knieža, prichystaný prijať krst. Na obrube štítu je nápis: SANCTO FRANCISCO XAVERIO S. I. INDIARVM ET JAPONIAE APOSTOLO THEOSOPHO GEMINAE FACVLTATES THEOLOGICA ET PHILOSOPHICA VNIVERSITATIS PRAGIS POSVERE MDCCXI – Svätému Františkovi Xaverskému z Tovaryšstva Ježišovho, apoštolovi Indov a Japoncov, miláčikovi božiemu, postavila teologická i filozofická fakulta univerzity pražskej 1711. V roku 1890 sa súsošie pri povodni zrútilo i s časťou mosta do vody. Bolo nahradené v roku 1913 kópiou od Jana Vosmíka. Originál bol v rokoch 1892 a 1904 vytiahnuté z rieky a teraz sa nachádza v lapidáriu Národného múzea.
• Sv. Krištof – autor Emanuel Max, rok 1857. Predtým tu stávala strážnica, ktorá sa pri povodni 28. februára 1784 zrútila do Vltavy aj s piatimi strážnikmi. Štyria sa utopili, piaty sa zachytil o pilier mosta, a tak si zachránil život. Silák Krištof pochádzal z Kanánu. Slúžil Bohu tým, že prenášal na ramenách pocestných na druhý breh dravej riečky. Raz takto preniesol samotného Krista, ktorý na sebe vzal podobu malého dieťaťa – tento výjav zobrazuje súsošie (meno Christophoros znamená po grécky „ten, ktorý nesie Krista“). Sv. Krištof je patrónom cestujúcich, lodníkov, plavcov, ochranca proti búrkam a vode. Na čelnej strane podstavca je nápis: UT ILLE NOS PELAGO SAECULI JACTATOS BRACCHIO POTENTI PERDUCAT AD PORTUM SALUTIS QUEM MIRUM INFANTEM FELIX CHRISTOPHORE PIAE PORTASTI PER FLUCTUS TE COELESTEM PERICLINANTIUM IN UNDIS PATRONUM CIVES PRECAMUR PRAGENSES – Kiež by nás, zmietaných v mori vekov, doviedol k prístavu spásy, ktorý si ako podivuhodné dieťa preniesol vlnami. o to ťa, nebeský patrón odvážnych plavcov, prosia mešťania pražskí. Vpravo na podstavci je napísané: ANNO REPARATAE SALUTIS MDCCCLVII DIE FESTA S. CHRISTOPHORI – V roku spásy 1857 na sviatok svätého Krištofa. Vľavo na podstavci je nápis: CLERI PRAGENSIS DUCES ET CULTORES VIRIBUS UNITIS POSUERUNT – Predstavení a ctitelia pražského duchovenstva spoločne postavili. Po pravej strane je ešte jeden nápis: EM. MAX invenit et fecit 1857 – Em. Max navrhol a uskutočnil 1857.
• Sv. František Borgiáš – autor Ferdinand Maxmilián Brokoff, rok 1710. O tomto diele sa traduje, že autor dlho hľadal model, podľa ktorého by vytvoril anjela stojaceho vpravo na podstavci. Jedného dňa zbadal v kostole sv. Tomáša neobyčajne pôvabnú dievčinu s nevinnou tvárou. Dohodol sa s jej rodičmi, že na druhý deň príde a vyhotoví plastiku podľa dievčiny, tá však na druhý deň zomrela. Potom si Brokoff vybral študenta z Jezuitského internátu. No akosi stále nemohol vystihnúť podobu anjela, skôr sa to podobalo diablovi. Tak sa vrátil k pôvodnému náčrtu dievčiny a nakoniec zistil, že vyhotovil svoju tvár. Vraj mu v tom pomohol sv. František Borgiáš – ústredná postava tretieho generálneho rádu Jezuitov, pochádzajúci zo slávnej katalánskej rodiny Borgiovcov. Súsošie je v tvare trojuholníka a má bohato zdobený sokel. Predstavuje Svätého Borgiáša v rádovom rúchu jezuitov. Jeho socha je doplnená dvoma nesúmerne umiestnenými anjelmi po stranách, z ktorých pravý nesie obraz Madony a ľavý obraz svätosti oltárnej. V dolnej časti sokla sú svätcove atribúty: prilba (býval vojakom), koruna (kým sa stal kňazom, bol miestokráľom Valencie) a kardinálsky klobúk. Horná časť podstavca nesie znak kastelána Františka z Colletu.

• Sv. Ľudmila s malým Václavom – presná doba vzniku sochy a darca nie sú známe, predpokladá sa, že ide o dielo z dielne Matyáša Bernarda Brauna z obdobia rokov 1720 – 1730. Sv. Ľudmila má v ľavej ruke závoj, ktorým bola uškrtená, pravou rukou ukazuje do biblie, v ktorej sa učí malý Václav čítať. Na reliéfe podstavca je zobrazená Václavove usmrtenie. Pôvodne tu stávala socha sv. Václava ako víťaza medzi dvoma anjelmi od Ottavia Mosta z rokov 1695 až 1701. Socha mala pôvodne stáť na hradnej rampe, no na most bola umiestnená po tom, čo sa súsošie sv. Václava zrútilo do rozvodnenej rieky. Torzo sochy od Ottavia Mosta sa nachádza v lapidáriu Národného múzea, niektoré jej súčasti boli vylovené z dna Vltavy, naposledy v roku 2004. Tiež originál sv. Ľudmily bol premiestnený do vyšehradskej Gorlice, na moste je kópia od J. Kačera a M. Kačerovej z roku 1999.
• Sv. František Serafínsky – autor Emanuel Max, rok 1855. Predtým tu stála baroková socha toho istého svätca od Františka Preissa, ktorá teraz stojí pred kapucínskym kostolom sv. Jozefa na nám. Republiky. Terajšie súsošie dal zhotoviť František Antonín Kolowrat Libštejnský na pamiatku záchrany cisára Františka Jozefa I. pri atentáte v roku 1853. Sv. František založil žobravý rád františkánov a tiež stál pri zrode tradície stavania betlehemu (uskutočnil to prvý raz na Vianoce roku 1233). Na súsoší je zobrazený v typickom rádovom odeve medzi dvoma anjelmi – serafínmi. Pod sochou Františka je na podstavci nápis: SANCTO FRANCISCO SERAPHICO OB FRANCISCUM IOSEPHVM IMPERATOREM AVGUSTVM MDCCCLIII DIVINITVS SERVATVM D. D. FRANCISCVS ANTONIVS COMES KOLOWRAT LIEBSTEINSKY EQVES AVREI VELLERIS MDCCCLV – Svätý František Serafínsky za zázračnú záchranu cisára Františka Jozefa v roku 1853, František Anton, gróf Kolowrat Liebštejnský, rytier rádu Zlatého rúna 1855. Po stranách sú pod postavami anjelov dva nápisy – vpravo český nápis: ANJELUM SVÝM PŘIKÁZAL O TOBĚ, ABY TĚ OSTŘÍHALI NA VŠECH CESTÁCH TVÝCH. ŽALM 90. 11. Vľavo je ten istý nápis v nemčine.
• Sv. Vincent Ferrer a sv. Prokop – autor Ferdinand Maxmilián Brokoff, rok 1712. Súsošie vzniklo na náklad Romedia Josefa Františka grófa Thuna, pána na Cholticiach. V malebnosti a veľkoleposti prevedenia ide o jedno z najvýznamnejších súsoší mosta. Dominikán Vincent, pochádzajúci z bohatej valencijskej rodiny Ferrero, kriesi nebožtíka v rakve a z posadnutého človeka vyháňa diabla so zdvihnutou rukou. Český patrón, zakladateľ a opát Sázavského kláštora Prokop, odstrkuje barlou satana. Ide o symbol víťazstva viery, pravdy a dobra. Nad znakom je nápis: S. S. VINCENTIO FERRERIO ET PROCOPIO BINIS PATRONIS D. D. D. – Obom patrónom sv. Vincentovi Ferrerovi a sv. Prokopovi: 1712. Na rímse podstavca je nápis: CONVERTIT 100 000 PECCATORES – Obrátil 100 000 hriešnikov; na doštičke na podstavci: TIMETE DEUM ET DATE ILLI HONOREM QVIA VENIT HORA IUDICII EIUS – Bojte sa Boha a ctite ho, pretože nastala hodina jeho súdu. Na podstavci vpravo vzadu potom ešte stojí: OPVS IOANNIS BROKOFF – Dielo Jána Brokoffa. Sokel obsahuje tri karyatídy. Plačúceho démona spútaného sv. Prokopom, poprsie Saracéna a Žida, obrátených sv. Vincentom ku kresťanstvu. Reliéfy zobrazujú Posledný súd a Oranie sv. Prokopa s čertom. Oba títo svätci podľa vatikánskych kníh vraj napravili 100 000 hriešnikov, priviedli ku katolíckej viere tisíce Saracénov a Židov, vzkriesili mnoho mŕtvych a skrotili mnoho čertov. Pod poprsím Turka je nápis: 8 000 SARACENOS AD FIDEM CATHOLICAM – 8 000 pohanov k viere katolíckej; vpravo pod poprsím Satana je nápis: 70 DAEMONES DOMUIT – 70 diablov skrotil; a uprostred pod poprsím Žida je nápis: 2 500 IUDAEOS AD CHRISTUM – 2 500 Židov ku Kristovi. Pod postavou Vincenta v dominikánskom rúchu je rakva s mŕtvym, ktorého vzkriesil, a nápis: RESUSCITAVIT 40 – Vzkriesil 40.
• Bruncvík – autor Ludvík Šimek, rok 1886. Socha nie je umiestená priamo na moste, ale pod ním (pod vyššie uvedeným súsoším), na hrebeni mostného piliera a je teda dobre viditeľná z rieky. Na tomto mieste už zrejme od 14. storočia stála socha vyjadrujúca mužskú postavu, ktorá, takto umiestená, mala vyjadrovať právo Starého Města nad mostom. Autor novú sochu vytesal v kombinácii vlastnej predstavy a podľa fragmentu sochy z 15. storočia na náklady Pražskej obce. Socha symbolizuje rytiera s taseným mečom, s levom pri nohách a s erbom po boku. Pod podstavcom je 11 štítkov so znameniami neznámeho pôvodu. Snáď by mohlo ísť o značky majstrov, ktorí sa podieľali na stavbe mosta. Staročeská legenda o Bruncvíkovi hovorí, že sa vydal do cudzích zemí vydobyť si právo na vylepšený erb s vyobrazením leva miesto dovtedajšej čiernej orlice. Leva na svojich cestách naozaj stretol a podarilo sa mu ho zachrániť – od tej doby ho verne sprevádzal. Bruncvík vlastnil zázračný meč, ktorý podľa povesti na jeho prianie sám zrážal hlavy nepriateľom. Po návrate domov ho zakopal na Karlovom moste – má ho vyzdvihnúť sv. Václav na mieste, kde jeho kôň kopytom rozkopne zem na moste, keď pôjde na pomoc českej zemi. Meč zničí nepriateľa a bude navždy pokoj v Čechách. Pri oprave Karlovho mosta po povodni z roku 1890 bol vraj v moste skutočne objavený veľký hrdzavý meč. Originál sochy bol poškodený počas tridsaťročnej vojny so Švédmi. Torzo a pôvodný podstavec sú uložené v lapidáriu Národného múzea.
• Sv. Mikuláš Tolentínsky – autor Jeroným Kohl, rok 1708. Vedú sa aj špekulácie, že autorom sochy je jeho syn Jan Bedřich, ktorého niektoré pramene uvádzajú ako autora. Táto socha vznikla na objednávku augustiniánov od sv. Tomáša. Na jednoduchom hranole stojí postava svätca – rehoľníka, vedľa neho je postava anjelika s košom chleba, ktorý je atribútom svätca – dobrodinca chudobných. Na podstavci je nápis: FIDELIVM CONSOLATORI MDCCVIII – Utešiteľovi veriacich: 1708; a na doske: DIVO NICOLAO DE TOLENTINO PRODIGIOSA SANGVINIS EMANATIONE PANEQVE BENEDICTO MIRACULA CONTINUA PATRANTI (SACRVM) – Svätému Mikulášovi Tolentínskemu, ktorý zo zázračne vytrysknutej krvi a z požehnaného chleba stále zázraky činil. Tento svätec, žijúci na prelome 13. a 14. storočia, sa preslávil svojimi zázrakmi a uzdravovaním chorých. V 18 rokoch vstúpil do rádu augustiniánov a pôsobil v talianskom meste Tolentino. Od roku 1969 je tu kópia od sochára Jána Jiřikovského. Originál je uložený v Gorlici na Vyšehrade.
• Sv. Luitgarda alebo Sen Sv. Luitgardy – autor Matyáš Bernard Braun, rok 1710. Súsošie z pieskovca a je považované za výtvarne najkvalitnejšie dielo na Karlovom moste^[18][19]; je to sochárova prvá známa práca. Súsošie, ktorého vzorom mohlo byť Berniniho Videnie sv. Terézie, vzniklo na náklady opáta cisterciánskeho kláštora v Plasoch, Eugena Tyttla. Luitgarda žila na prelome 12. a 13. storočia na území dnešného Belgicka, bola členkou cisterciánskeho rádu; mníškou sa stala na základe zjavenia Krista, ktorý ju volal, aby ho nasledovala. Posledných 12 rokov svojho života bola slepá a pred smrťou sa jej zjavil v sne Ježíš na kríži, objal ju a pritisol jej ústa k rane na svojom boku. Túto udalosť zobrazuje aj Braunovo súsošie. Na oválnej doske podstavca súsošia je nápis: S. LUTGARDIS ORDINIS CISTERCIENSIS. – Sv. Luitgarda z rádu cisterciánskeho. Na doske vpravo je ďalší nápis: VIVIFICUM LATUS EXUGIT COR MUTUANS CORDE. EX BREV. CIST. AD XV. IUNII. – Oživený bok vydal srdce, ktoré vymenil za srdce. Z cisterc. breviára ku dňu 15. júna. Na ľavej strane je potom na doske tento nápis: CHRISTI CRUCIFIXI COSTRICTA BRACHIO. – Objatá ramenom ukrižovaného Krista. Konečne vzadu na podstavci je nápis: D. HONORI S. LUTGARDIS POSUIT MONASTERIUM DE PLASS ORD. CISTERC. SVB EVGENIO TYTTL ABBATE ET PRAEPOSITO S. M. MAGD. AD BOH. LIPPAM MDCCX. – Ku cti sv. Luitgardy postavil cisterciánsky kláštor v Plassoch za opáta Eugena Tyttla, prepošta u sv. Márie Magdalény v Českej Lípe 1710. Kópiu súsošia vytvorili v roku 1995 B. Rak a J. Novák. Originál je umiestený v lapidáriu Národného múzea.
• Sv. Vojtech – autor Michal Jan Josef Brokoff, rok 1709. Na soche pravdepodobne spolupracoval autorov starší brat Ferdinand Maximilián. Socha vznikla na náklady radného Markusa Bernarda Joanelliho a znázorňuje svätca, ktorý má bohato riasený plášť a biskupskú barlu, ktorá sa dolu mení na vodné pádlo. Socha stojí na sokli s anjelikmi a znakom staromestského konšela. Dolu, na podstavci, je nápis: MARCVS DE IONNELLI REGIAE ANTIQVAE VRBIS PRAGENAE CONSVLARIS PVBLICO CVLTVI EXPOSVIT – Markus Joanelli, radný Starého Města pražského, verejnej úcte vystavil 1709. Vojtech bol druhým pražským biskupom, zaslúžil sa tiež o založenie benediktínskeho kláštora v Břevnove. Vyvraždenie svojho rodu (Slavníkovci) prežil vďaka tomu, že v tej dobe bol v Ríme. Po návrate sa rozhodol pôsobiť ako misionár medzi pobaltskými Prusmi v Pomořanoch, kde zomrel v roku 997 mučeníckou smrťou. Je svätcom uctievaným v celej strednej Európe. Originál sochy je uložený v Gorlici na Vyšehrade. Autormi kópie z roku 1973 sú sochári Vojtěch Hořínek a Karel Hořínek.

• Sv. Ján z Mathy, Félix z Valois a Ivan – autor Ferdinand Maxmilián Brokoff, rok 1714. Súsošie znázorňuje na skale stojaceho sv. Jána s rozlomenými prútmi, vedľa neho stojí sv. Félix, nižšie pustovník Ivan, ako zástupca zemských patrónov. Dole v skale je zamrežovaná jaskyňa s uväznenými kresťanmi, ktorých stráži Turek a pes. Za Turkom stojí jeleň s krížom medzi parohmi. Pripomína obdobie, kedy obaja zakladatelia rádu rozjímali v lese a zjavil sa im jeleň s červeno-modrým krížom medzi parohmi. Postava Turka je asi druhou najobľúbenejšou sochou na moste, hneď po Bruncvíkovi, a stala sa hlavnou postavou mnohých pražských povestí. Monumentálne súsošie objednal gróf František Josef Thun v mene rádu trinitárov, ktorý založili v 12. storočí sv. Ján a Félix, a ktorého úlohou bolo vykupovať kresťanov z pohanského zajatia. Nad jaskyňou je trojdielna kartuša s anjelom, znakom darcu súsošia a jeho manželky a nápis: IOAN. FRANC. IOS. E. COMITIBVS DE THVN F. F. – Jan František Jos. gróf Thun 1714. V pravej časti podstavca je nápis: LIBERATA A CONTAGIONE PATRIA ET CONCLVSA CVM GALLIS PACE – Keď bola vlasť zbavená moru a uzatvorený mier s Francúzmi 1714. Na pravom boku podstavca je nápis: DIE BRÜCKENSTATUEN WURDEN IN JAHRE 1854 DURCH BÜRGERMEISTER DR. WANKA RESTAURIERT – Sochy mosta boli opravené v roku 1854 za primátora Dr. Wanka. Na podstavci za Turkem je vytesané: OPVS IOAN. BROKOFF – Dielo Jana Brokoffa.
• Sv. Václav – autor Josef Kamil Bohm. Socha vznikla na náklad Pavla Aloiza Klára, syna zakladateľa Klárova, ústavu slepcov, k 25. výročiu jeho založenia. Vznikla podľa nákresu maliara Josefa Führicha. Socha predstavuje postavu svätého Václava, stojaceho na hranolovom podstavci s nápisom: IN MEMORIAM FESTIVITATIS PRIMAE LUSTRI QUINTI POST FUNDATIONEM INSTITUTI COECORUM ADULTORUM IN BOHEMIA CELEBRATAE PRAGAE IV. IN OCTOB. MDCCCLVII – Na pamäť prvej slávnosti štvrťstoročia od založenia ústavu slepých detí v Prahe 4. októbra 1857. V týchto miestach, od domu bývalej colnice až k súsošiu svätého Jána z Mathy, stával do roku 1822 rad obchodíkov.

Pravá strana mosta v smere od Staromestskej mostnej veže na Malú Stranu:

• Madona a sv. Bernard – autor Matěj Václav Jäckel, rok 1709. Súsošie vzniklo na objednávku opáta cisterciánskeho kláštora Benedikta Littweriga. Znázorňuje Pannu Máriu s Jezuliatkom. K nej vzhliada svätý Bernard, ktorý má pred sebou anjela, ktorý drží pokrývku hlavy. V ľavej časti okrem anjelikov sú atribúty Kristovho utrpenia – kríž, klince, kladivo a kliešte, kohút a veraikon – pripomienka na povesť o Veronike, ktorá zmučenému Kristovi podáva šatku na utretie tváre, do ktorej sa zázrakom otlačila jeho tvár. Sv. Bernard bol náboženským mysliteľom v 12. storočí, význačným predstaviteľom rádu cisterciánov a jeho reformátorom. Celý život bol veľkým ctiteľom Panny Márie – napísal báseň Salve Regina (Zdravas kráľovná), o ktorej hovoril Dante, že ju v raji spievajú anjeli. Uprostred podstavca sa nachádza nápis: AD GABRIELIS AVE RESPONDES OPTIMA FIAT – REDDE TUUM FIAT CUM REPETEMUS AVE – DAT BERNARDUS AVE, RESPONDE OPTIMA SALVE – REDDE (TUUM) SALVE, CUM REPETEMUS AVE – Na Gabrielovo Ave Najkrásnejšie odpovedáš Staň sa! – Zošli svoje Staň sa, ak opakujeme Ave! – Na Bernardovo Ave Najkrásnejšie Salve! – zošli svoje Salve, ak zdravíme opäť Ave. Napravo sa nachádza nápis: SI GAABRIEL PROPRIUM VELLET SIBI SUMERE VULTUM HANC BERNARDE TUAM SUMERET EFFIGIEM. PRO GABRIELIS AVE RECIPIS PATER OPTIME SALVE. PRO NOSTRO SALVE REDDE PRECAMUS AVE – Keby si Gabriel dal vziať svoju tvár, prijal by, Bernard, túto tvoju podobu. Za Gabrielovo Ave dostane sa ti, najlepší Otče, „Buď pozdravený“. Za naše „Buď pozdravený“ daj nám, prosíme Ave. Na pravom okraji podstavca je umiestená doska s nápisom: CHRISTO MARIAE ET SANCTO PATRI BERNARDO POSVIT A. D. MDCCIX. FRATER BENEDICTVS MONASTERII OSSECENSIS ABBAS – Kristovi, Márii a svätému Bernardovi postavil otec Benedikt, opát kláštora v Oseku L. P. 1709. Originál súsošia je uložený v Gorlici na Vyšehrade. Kópia z rokov 1978 až 1979 pochádza od M. Vajchra, V. Hlavatého, J. a P. Vitvarových, M. Tomšeja, A. Viškovskej–Altmanovej a J. Wolfa.
• Bradáč – autor neznámy. Nie je to socha, ale plastika umiestená na nábrežnom múre medzi Karlovým mostom a Křížovníckym kláštorom. Pôvodne bola súčasťou Juditinho mostu. Odtiaľ bola pri zaklenutí ramena vyňatá a zamurovaná na nové miesto v rovnakej výške. Ide o jednu z najstarších českých verejných plastík. Slúžila Pražanom na meranie vody. Podľa toho, či voda stúpla do výšky brady, nosa alebo očí poznali, kam až voda v meste dočiahne.

• Madona, sv. Dominik a sv. Tomáš Akvinský – autor Matěj Václav Jäckel, rok 1708. Súsošie znázorňuje dvoch svätcov, zakladateľov dominikánskeho rádu, a Madonu s Ježiškom, od ktorej prijímajú ruženec. Pod Madonou je symbolický pes s pochodňou v tlame; tzv. Domini Canes čo znamená Psy pána, a zemeguľa v oblakoch. Pod Madonou je na stuhe nápis: IESV AC MARIANE DECORI – K ozdobe Ježiša a Márie: 1708. V pravej časti podstavca je svätý Tomáš Akvinský s knihou, na ktorej je nápis: BENE SCRIPSISTI – Dobre si napísal, so stuhou s nápisom: AVE MARIA, brkom, reťazou so žiariacim slnkom a anjelikom držiacim úľ. Uprostred na podstavci je nápis: MEMOR ESTO CONGREGATIONIS TVAE QVAM POSSEDISTI AB INITIO – Pamätaj na svoju kongregáciu, ktorá ti od začiatku patrí. Vpravo sú nápisy: SANCTO THOMAE AQVINATI DOCTORI – Učiteľovi cirkevnému svätému Tomášovi Aquinskému: 1708. POSITVS SVM EGO PREDICATOR ET DOCTOR IN FIDE ET VERITATE – Bol som ustanovený kazateľom a učiteľom viery a pravdy. A vľavo je nápis: SANCTO DOMINICO AVTHORI – Zakladateľovi svätému Dominikovi: 1708. A na tom istom mieste na ľavom boku je nápis: PREDICAMVS CHRISTVM CRVCIFIXVM IVDEIS QVIDEM SCANDALVM – Vyznávame Krista Ukrižovaného, potupu však židov. Na podstavci je ešte jeden nápis: PLANTABAT PRE DICATORVM RELIGIO – Založila rehoľa kazateľská 1708. Pôvodná socha bola vytvorená na objednávku dominikánov od sv. Jiljí, originál je dnes umiestený v lapidáriu Národného múzea. Kópia je z rokov 1958 až 1961. Autormi sú V. Bartůnek a J. Hanzl.

• Kalvária – sv. Kríž – autor Emanuel Max, rok 1861. Ako ozdoba mosta tu stával kríž už od dôb Karola IV.. Do dnešnej doby bol niekoľkokrát vymenený. Pieskovcová socha znázorňuje Pannu Máriu a sv. Jána. Bronzový pozlátený kríž je z roku 1629, bol uliaty v Drážďanoch H. Hillingerom a v roku 1657 zakúpený do Prahy za prispenia K. Škrétyho. Silne zlátený nápis v hebrejčine „Svätý, svätý, svätý je Hospodin zástupov“ (Kadoš, Kadoš, Kadoš, Adošem Cevaot) okolo kríža bol podľa nápisu na podstavci a podľa povesti vyhotovený kráľovským tribunálom v roku 1696 z pokuty Žid, ktorý sa posmieval krížu. Povesť však nie je pravdivá, odsúdený sa stal obeťou lživého udania. Pre židovských občanov a návštevníkov mesta je nápis nepochopiteľný a uráža ich náboženské presvedčenie, preto sem boli 8. marca 2000 umiestnené tri tabuľky s vysväcujúcim nápisom, ktorých autorom je sochár Vlastislav Housa. Na podstavci kríža je český, latinský a nemecký nápis o tomto incidente z roku 1707: Trojnásobne Svätý, Svätý, Svätý, ku cti Krista Ukrižovaného z pokuty proti svätému krížu rúhajúceho sa žida od slávneho Kráľovského Tribunálu Appellationum Založené Léta Páne 1696 dňa 14. septembra. V roku 1672 daroval Karel Adam Lev z Říčan pražskému arcibiskupstvu statky Louňovice a Vodlochovice s podmienkou, že sa bude starať o večné svetlo pod krížom. Ako pamiatka tu bol na obložení umiestený znak pánov z Říčan a nápis: CAROLO ADAMO BARONI DE RZICZAN, QVI PERPETVVM HOC LVMEN ET SACRUM PERPETVVM METROPOLITANO SACELLO DIVI WENCESLAI FVNDAVIT, LEGATO BONO LAVNIOWICZ SEDI ARCHIEPISCOPALI IOANNES FRIDERICVS ARCHI EPISCOPVS PRAGENSIS HOC MONVMENTVM POSVIT A. MDCLXXXI – Karolovi Adamovi, barónovi z Říčan, ktorý toto večné svetlo a stálu omšu v metropolitnej kaplnke svätého Václava zadal, odkázal arcibiskupskému stolcu statok Louňovice, zriadil tento pamätník Jan Bedřich pražský arcibiskup r. 1681. V roku 1861 boli vytvorené sochárom Emanuelom Maxom (1810 – 1881) sochy Panny Márie a Jána Evanjelistu.
• Sv. Anna – autor Matěj Václav Jäckel, rok 1707. Svätica je znázornená v tzv. samotretej podobe, to znamená spolu s Pannou Máriou a vnukom Ježiškom. Na rukách drží Ježiška a druhou rukou objíma Pannu Máriu ako mladé dievča, ktoré jej podáva kyticu ruží. Socha vznikla na náklad Rudolfa grófa z Lisova. Originál je uložený v Gorlici na Vyšehrade. Od roku 1999 je na moste kópia od Vojtěcha Adamca a Martina Pokorného.

• Sv. Cyril a Metod – autor profesor Karel Dvořák, roky 1928 – 1938. Súsošie znázorňuje slovanských apoštolov hlásajúcich Evanjelium a krstiacich pohanských Slovanov. Pôvodne tu stálo súsošie Ignáca z Loyoly od Jana Brokofa, ktoré sa v roku 1890 zrútilo do rozvodnenej Vltavy. Jeho fragmenty sú uložené v lapidáriu Národného múzea. Terajšie súsošie objednalo ministerstvo školstva k výročiu založenia republiky.

• Sv. Ján Krstiteľ – autor Josef Max, rok 1855. Socha je vytvorená v romantickom smere 1. polovice 19. storočia, tzv. nazarénizmu – odlišuje sa od dynamických sôch ťažkopádnou nehybnosťou. Pôvodne tu stálo súsošie Jana Brokofa Kristov krst z roku 1706. Bolo poškodené pri revolúcii v roku 1848, nová socha vznikla na objednávku J. N. Gemericha z Neubergu. Socha predstavuje stojaceho a žehnajúceho svätca, ktorý má pod ľavou nohou nápis: JOS. MAX (INV. ET FECIT) – Jos. Max navrhol a vytvoril.

Medzi touto sochou a ďalším súsoším je do zábradlia mostu vsadená bronzová liata doska s reliéfom svätého Jána Nepomuckého ležiaceho na vlnách. Ide snáď o označenie miesta, kde bol svätec zhodený do Vltavy. Na zábradlí mosta, odkiaľ bol svätec zhodený do vody (medzi sochou Jána Krstiteľa a súsoším českých patrónov), bol upevnený na mramorovej doske neveľký dvojitý arcibiskupský mosadzný kríž, opäť s 5 hviezdami. Ak sa položí ruka na kríž tak, aby sa každý prst dotýkal jednej z hviezd, splní sa vraj tajné prianie.

• Sv. Norbert, Václav a Žigmund – autor Josef Max, rok 1853. Na moste stojí už tretie súsošie. Pôvodne tu stávalo súsošie sv. Norberta (zakladateľa premonštrátskeho rádu) z roku 1708 z brokofovskej dielne, po poškodení pri pruskom ostreľovaní bolo nahradené v roku 1764 súsoším sv. Norberta s anjelmi od Ignáca Františka Platzera, no obe sochy sa stratili a ich podoba je známa len z dobových rytín. Terajšie súsošie na novogotickom podstavci objednal strahovský opát dr. J. Zeidler. Sv. Norbert založil v 12. storočí rád premonštrátov; zásluhou strahovského opáta Kašpara Questenberka boli jeho ostatky prevezené v roku 1627 do Prahy a uložené v kostole Nanebovzatia Panny Márie na Strahove. Na podstavci stoja traja svätci. Uprostred svätý Norbert, na pravej strane svätý Václav držiaci zástavu, naľavo svätý Žigmund. Na podstavci pod nimi sú nápisy: uprostred – HONORI DIVI NORBERTI PATRI ARCHAE SACRI AC CANONICI ORDINIS PRAEMONSTRATENSIS ATQUE PATRONI REGNI BOHEMIAE ANNO SALUTIS MDCCCLIII TERTIO IAM POSUIT VENERENDISSIMI AC MAGNIFICI HIERONYMI ZEIDLER PRAESULIS SIONEI CANONIA STRAHOVENSIS – Sochu svätého Norberta, patriarchu svätého rádu kanonikov premonštrátov a patróna kráľovstva Českého v r. 1853 po tretí raz už postavila a sochy svätých patrónov Václava a Žigmunda pridala za šťastnej záštity najdôstojnejšieho opáta Jeronýma Zeidleta, predstaveného kanonie strahovskej na Sione, vľavo na podstavci stojí: S. VENCESLAVS M. DVX ET PATRONVS BOHEMIAE DECVS SOLAMENQVE PATRIAE – Svätý Václav, mučeník, knieža a patrón český. Ozdoba a útecha vlasti, vpravo je nápis: S. SIGISMVNDVS M. REX BVRGVNDIAE PATRONVS BOHEMIAE REGNI CHRISTI PROPVGNATOR PERENNIS – Svätý Žigmund, mučeník, kráľ burgundský, patrón kráľovstva českého, večný bojovník kráľovstva Kristovho. Pod nohou svätého Norberta stojí: IOS. MAX INV. et FECIT – Jos. Max navrhol a vytvoril.

• Sv. Ján Nepomucký – autor Jan Brokof, rok 1683. Táto socha je najstaršou platikou na moste a stala sa záväzným ikonografickým vzorom, podľa ktorého vznikali a vznikajú ďalšie plastiky v Česku i v zahraničí. Neodlučiteľnými atribútmi sa stali: päť hviezdičiek okolo svätcovej hlavy, rocheta, palma mučeníctva a kríž. Traduje sa, že hviezdičky sa objavili nad hladinou, keď bol Ján Nepomucký zhodený do vody. Symbolizujú 5 písmen slova tacet, čo znamená mlčal som. Drevený model (dnes v kostole sv. Jána na Skalke) vyrezal Jan Brokof podľa hlinenej skice viedenského sochára Matyáša Rauchmüllera. Návrh podľa dreveného modelu vypracoval arch. Jean Baptiste Mathey, baron M. B. Wunschwitz ju dal odliať z bronzu v Norimbergu zvonárom J. W. Heroldtom. Výška sochy je 2,5 metra a cena bola 7 000 zlatých. Socha bola odhalená v roku 1683 k 300. výročiu úmrtia sv. Jána Nepomuckého, ktoré však darca zle vypočítal, pretože Ján Nepomucký bol utopený v roku 1393. Ján Nepomucký bol veľmi populárny u chudobných ľudí, jezuiti ním potláčali pamiatku Jána Husa a Jána Žižku. Socha Jána Nepomuckého je umiestnená na trojdielnom podstavci, v ktorom sú zasadené tri bronzové liate dosky: prvá predstavuje spoveď kráľovnej Žofie, pravá doska znázorňuje svätcovo zhodenie do Vltavy, na prostrednej doske je uvedené latinské meno donátora sochy. Tiež reliéfu na soche sv. Jána Nepomuckého sa ľudia dotýkajú pre šťastie. Pod doskou, znázorňujúcom zhodenie svätca do rieky, je i nápis: BROKOFF FEC. – Vytvoril Brokoff. Pod znakom darcu (donátora) je text: DIVO IOANNI NEPOMVCENO ANNO MCCCLXXXIII EX HOC PONTE DEIECTO EREXIT MATHIAS L. B. DE WUNSCHWITZ ANNO MDCLXXXIII – Svätému Jánovi Nepomuckému, ktorý bol v roku 1383 zhodený z tohto mosta. Postavil v roku 1683 Matej slobodný pán z Wunšvicov. Pod pravou nohou svätca je nápis: ME FECIT WOLFF HIERONIMVS HEROLDT IN NVREMBERG 1683 – Vytvoril ma Wolf Hieronym Herold z Norimbergu 1683.
• Sv. Anton Paduánsky – autor Jan Oldřich Mayer, rok 1707. Pieskovcová socha znázorňuje kazateľa v rádovom rúchu Františkánov s Ježiškom a ľaliou. Pri jeho nohách predtým stával tepaný lampáš. Po stranách sochy stoja dve vázy, na pravej sú zobrazené výjavy z legendy o svätcovi. Na podstavci vľavo a vpravo je rovnaký nápis: DEO INCARNATO ET SANCTO ANTONIO DE PADVA ERIGEBAT ET DICABAT C. M. V. – Vtelenému Bohu a svätému Antonovi Paduánskemu zriadil a zasvätil C. M. V.: 1707. Na prednej strane podstavca je nápis: DEI GLORIAE ZELOTES HOSTES IOSEPHI CAESARIS FERI TIMORE – Tomu, kto horlí pre slávu Božiu zažeň hrôzu nepriateľa cisára Jozefa: 1707. Sv. Anton Paduánsky, člen rádu františkánov, pochádzal z Portugalska. Mal neobyčajné kazateľské nadanie a dar výrečnosti. Veľkú časť života prežil v Assisi, zomrel v roku 1231 v Padove, kde bol neskôr nad jeho hrobom postavený chrám. Socha vznikla na náklady Krištofa Mórica Witthauera.

• Sv. Júda Tadeáš – autor Jan Oldřich Mayer, rok 1708. Socha znázorňuje svätca ako jedného z Kristových apoštolov, držiaceho evanjelium a kyj, ktorým ho zabili pohania. Vznikla na objednávku rytiera Mytrovského – Františka Sezimu. Svätec je ochranca ľudí bez nádeje a zúfajúcich si. Na podstavci je nápis: DEVOTO CHRISTI AMICO – Oddanému priateľovi Kristovmu: 1708.

• Sv. Augustín – autor Jeroným Kohl, rok 1708. Socha znázorňuje svätca v biskupskom rúchu, ktorý šliape po kacírskych knihách. V ruke drží horiace srdce, znázorňujúce, že tak horí plameň lásky v jeho duši k jedinému Pánovi. Pri svätcovej ľavej nohe je postava anjelika s mušľou. Na podstavci je nápis: DOCTORVM PRINCIPI – Kniežaťu učiteľov cirkevných: 1708; na tabuli podstavca stojí: DOCTORVM PRINCIPI MAGNO RELIGIONUM PATRIARCHAE DIVO PATRI AUGUSTINO PIETAS FILIALIS EREXIT – Kniežaťu cirkevných učiteľov, veľkému patriarchovi náboženstva, svätému otcovi Augustínovi synovská úcta vyzdvihla: 1708. Sv. Augustín sa narodil v roku 354 v dnešnom Alžírsku, odmlada sa ľahko učil, ale rád sa tiež zabával. Až pod vplyvom biskupa Ambróza a jeho ohnivých kázní pristúpil ku kresťanstvu, v roku 396 bol sám zvolený za biskupa. Spísal pravidlá rehoľného života, z ktorých neskôr vychádzalo veľa ďalších cirkevných rádov. Na podstavci sochy je znak darcov – augustiniánov. Originál je umiestený v Gorlici na Vyšehrade. Terajšie dielo je z roku 1971 od Duška, Velínskeho, Sopra a Hampla.

• Sv. Kajetán – autor Ferdinand Maxmilián Brokoff, rok 1709. Socha pozostáva z postavy svätca, z ozdôb anjelikov a obláčikov. Za ňou je symbol svätej Trojice – trojhran, na vrchole ktorého je zobrazené srdce. Socha vznikla na objednávku bývalého konventu kajetánov v Prahe. Svätec drží v ruke knihu, na ktorej je nápis: QVAERITE PRIMO REGNVM DEI ET IVSTITIAM EIVS ET HAEC OMNIA ADJICIENTVR VOBIS. MATH. CAP. 6. V. 35. – Hľadajte najskôr kráľovstvo Božie a spravodlivosť jeho a toho všetkého sa vám dostane. Mat. kap. 6. v. 35. Na podstavci je napísané: SANCTVS CAIETANVS THIENAEVS CLERICORVM REGVLARVM FUNDATOR APOSTOLICAE VIVENDI FORMAE IMITATOR – Svätý Kajetán z Thiene, zakladateľ rehole, napodobovateľ spôsobu života apoštolského. Na dolnej strane pyramídy je nápis: IOAN. BROKOFF FECIT ET INVENIT – Jan Brokoff navrhol a vytvoril. Sv. Kajetán v 16. storočí tento kajetánov (theanitov) založil, aby pomáhal ľuďom pri morových epidémiách.

• Sv. Filip Benicius – autor Michal Bernard Mandel, rok 1714. Jediná mramorová socha na moste znázorňuje postavu svätca, držiaceho v ľavej ruke kríž, kvetinovú ratolesť a knihu. Sv. Filip bol tak horlivým kazateľom, že bol menovaný generálnym vikárom rádu; v roku 1268 sa mal stať i pápežom, ale toto poslanie odmietol (pripomína to pápežská tiara za jeho pravou nohou). Socha bola vytvorená na objednávku rádu servitov, a v roku 2000 zreštaurovaná Jiřím Divišom. Okrem iného vyrobil úplne nový podstavec zo štyroch kusov božanovského pieskovca, vážiaceho 3,5 tony. Hlinený model tejto sochy sa nachádza v múzeu v Salzburgu. Na podstavci je nápis: PHILLIPPVS BENITIVS ORDINIS SERVORVM B. V. M. Quintus GENERALIS IN HUMILITATE PACVIT DEO – Svätý Filip Benicius, piaty generál rádu servitov pre skromnosť sa zapáčil Bohu: 1713.
• Sv. Vít – autor Ferdinand Maxmilián Brokoff, rok 1714. Socha vznikla na náklad vyšehradského dekana Mateja Vojtecha z Löwenmachtu a znázorňuje patróna českej krajiny v odeve rímskeho vojaka so stredovekou kniežacou čiapkou na hlave, ako stojí na skale s levmi, ku ktorým bol zvrhnutý, aby ho zabili. Tie si však len ľahli k jeho nohám. Ešte pred zvrhnutím k levom bol namáčaný v kotli s vriacou smolou a vyviazol bez zranení. Nakoniec bol mučený vo väzení tak dlho, pokým nezomrel. Sv. Vít je patrónom Čiech, je tiež ochrancom ľudí trpiacich epilepsiou, tanečníkov, hercov a komikov; knieža Václav získal od cisára Henricha ramennú kosť svätca a zasvätil mu chrám na Pražskom hrade, ktorý dal postaviť; v roku 1355 potom ďalšie jeho ostatky získal Karol IV. a tiež ich uložil do tohto chrámu. Pod svätcovou nohou je nápis: S. VITVS – Svätý Vít. Na skale je tiež nápis: OPVS IOAN. BROKOFF – Dielo Jána Brokoffa.

• Sv. Kozma a Damián so Salvátorom – autor Jan Oldřich Mayer, rok 1709. Súsošie vzniklo na objednávku lekárskej fakulty (sv. Kozma a Damián sú patrónmi lekárov) a znázorňuje dvoch svätcov, oblečených do úboru pražskej univerzity. Držia nádoby s liekmi a mučenícke palmy. Medzi nimi je Ježiš Kristus ako spasiteľ sveta. Na ramenách kríža je vytesané: IN ISTA CRVCE NOSTRI REDEMPTIO – V tomto kríži naše vykúpenie. 1709. Vľavo je nápis: INTER DIVOS HIPPOCRATI COSMAE – Kosmovi, Hippokratovi medzi svätými: 1709. Uprostred je nápis: IESV CHRISTO ORBIS MEDICO – Ježišovi Kristovi, lekárovi sveta: 1709. Napravo je nápis: PIOQVE FRATRI COELI GALENO DAMIANO – A zbožnému bratovi Damiánovi, Galénovi nebies:1709. Kosmas a Damián držia v rukách nádoby, na ktorých je napísané – Kosmova nádobka: SIC MEDICINA POSVIT – Tak stanovilo lekárske umenie a na Damiánovej nádobke: HIC MEDICINA VITAE – Toto jest liek života.

Od roku 1883 do 12. mája 1905 jazdila na moste koňka (konská železnica), ktorú v roku 1905, keď už v ostatných častiach mesta 100 rokov jazdili modernejšie dopravné prostriedky, vystriedala električka. Elektrický prúd bol cez most vedený po špeciálnych koľajniciach, ktoré vymyslel František Křižík. To preto, aby nebol narušený umelecký vzhľad mosta trolejami. Po troch rokoch sa ukázalo, že ťažké električky most dosť porušujú, a tak boli nahradené v roku 1908 autobusmi. Tie sa však tiež neosvedčili, pretože otrasy spôsobované ťažkou dopravou neprospievali mostu. Nasledujúci rok bola autobusová prevádzka zrušená a bola obnovená až v roku 1932 autobusmi na pneumatikách. Verejná doprava tu fungovala až do začiatku 2. svetovej vojny. Automobilová premávka sa skončila v roku 1965 a odvtedy slúži most len pre chodcov.

• Cisár a kráľ Karol IV., ako už bolo uvedené vyššie, položil základný kameň presne 9. júla 1357 o 5:31 ráno. Bolo to z toho dôvodu, že tomuto dátumu práve zodpovedala priaznivá konštelácia hviezd, a ďalej ho určila tiež vtedy uznávaná mágia – v tomto prípade okultizmus. Dátum totiž zodpovedá sledu nepárnych čísiel od jedna do deväť a späť. Teda 1-3-5-7-9-7-5-3-1. Prvé štyri čísla sú vyjadrením letopočtu (1357), ďalšie dve deviateho dňa v mesiaci júl (9. 7.), a posledné tri vyjadrujú čas, teda 5 hodín a 31 minút.

• Zaujímavé sú aj niektoré okolnosti stavby. Karol IV. na stavbu často dozeral a kontroloval, či sa používa naozaj kvalitný materiál. Vápno malo vylepšiť pridanie surových vajec a mlieka. Pražské vajcia ale na stavbu nestačili, a tak sa dovážali tiež z vidieka. V tomto dochádzalo i k nedorozumeniam. Z Unhošťa poslali vajcia varené, aby sa cestou nerozbili. Dovozcovia z Velvár mlieko cestou predávali a potom ho riedili vodou. To už potom samozrejme bolo na stavbu nepoužiteľné, pretože nebolo dostatočne tučné. Tak boli posielané zásielky masla, ktoré vraj občas skončili u richtára.
• Na moste sa v priebehu dejín odohrali aj zlé veci. Václav IV. dal do rieky zvrhnúť zmučené telo generálneho vikára Jána Nepomuckého, pretože mu nechcel vyzradiť spovedné tajomstvo kráľovnej. To je jedna z verzií okolností okolo Jánovej smrti. Na mostnej veži dlhú dobu trčali aj sťaté hlavy vodcov protihabsburského povstania, ktorí boli popravení 21. júna 1621 na Staromestskom námestí v Prahe.

Karlov most bol počas svojej viac než 600 ročnej existencie mnohokrát poškodený povodňami alebo vojnami. Veľkou skúškou prešiel už v roku 1367, teda len 10 rokov od položenia základného kameňa. V tomto roku povodeň zničila ako pilier rozostavaného mostu, tak i provizórne opravený Juditin most. V rokoch 1419 – 1434 prestál mnoho presunov vojsk, ktoré ho silne zaťažovali, a navyše ho v roku 1432 postihla nová povodeň. Strhla most na troch miestach a ťažko poškodila päť pilierov. Oprava mostu po tejto povodni skončila niekedy pred rokom 1436.

Okrem týchto (a nasledujúcich) povodní poškodilo most i iné faktory. V roku 1496 bol most poškodený vďaka tomu, že sa cez neho prevážali stavebné kamene. Ťažké náklady zapríčinili zrútenie tretieho oblúku v smere od Starého Mesta a ďalšie škody vznikli po klesnutí piliera, ktorý pravdepodobne podmyla voda. A aby toho nebolo dosť, tak sa v roku 1501 prihnala ďalšia ničivá povodeň.

Rok 1648 mal pre most asi najhoršiu pohromu, keď na konci tridsaťročnej vojny švédske delostrelectvo poškodilo nielen gotickú sochársku výzdobu, ale i priečelie Staromestskej mostnej veže. Pri opravách mostu zanikla mostná priekopa i drevený zdvíhací most, ktoré neboli znovu obnovené. Ďalšia pohroma sa prihlásila o slovo až v roku 1784, keď sa popod mostom prehnala ďalšia povodeň. Tá poškodila päť pilierov, no našťastie uchránila mostné oblúky, tak stačilo iba takmer úplne zakázať premávku na moste nielen pre všetky dopravné prostriedky, ale i pre chodcov.

Ani pomerne nedávne doby neboli k mostu milosrdnejšie. Povodeň z roku 1845 síce veľké škody mostu nenarobila, podobne ako ani delostrelecké súboje počas revolučného roku 1848, no všetko si to tentoraz odniesla opäť kamenná výzdoba. Viacero sôch a súsoší muselo byť vytvorených nanovo alebo ich nahradili úplne nové diela. V rokoch 1874 – 1883 boli postupne rekonštruované mostné veže, no ich rekonštrukciu si vyžiadal hlavne čas a nie pohromy.

Keď 3. septembra 1890 zazneli rany z diel na Vyšehrade, obyvatelia mesta vedeli, že sa blíži ďalšia katastrofa. Povodeň, ktorá sa prehnala Vltavou, zanechala most v dezolátnom stave. Najväčšiu spúšť napáchali odtrhnuté plte, ktoré zablokovali spolu s naplaveným drevom prietoky vody pod mostnými oblúkmi, až sa vytvorila umelá priehrada, ktorú však most nemohol udržať. Nesmierny tlak vody pretrhol tri mostné oblúky, vyvrátil dva piliere a poškodil niekoľko ďalších. Spolu s mostom sa do vody zrútili i sochy a súsošia, medzi nimi i dve najvzácnejšie – súsošie sv. Ignáca z Loyoly a sv. Františka Xaverského. Celkové škody bolo možné začať počítať až po dvadsiatich dňoch, kedy voda konečne opadla. Po odprataní trosiek bolo postavené drevené provizórne preklenutie medzi zvyšnými piliermi a mostnými oblúkmi, ktoré obchádzalo zničené časti. Tentoraz sa však pražský stavebný úrad s inžinierom Jozefom Janů rozhodli zmeniť systém opráv mostných pilierov. Nové piliere založili nie na drevených roštoch, ako to bolo pri stavbe mostu a jeho dovtedajších opravách, ale na kesónoch spustených 8 metrov pod normálnu hladinu. Oprava mostu bola skončená o dva roky neskôr, v novembri 1892. Oprava mosta však nebola nijako jednoduchá – pozostatky mosta boli totiž tak pevné, že zvyšky zničených pilierov museli vyhodiť do vzduchu dynamitom, aby mohli postaviť na ich mieste piliere nové. V rokoch 1902 – 1904 sa urobilo aj spevnenie ostatných pilierov, ktoré povodeň z roku 1890 ušetrila.

V rokoch 1965 – 1978 bola vykonaná prvá generálna oprava mosta, pri ktorej spolupracovali nielen Štátny ústav pre rekonštrukciu pamiatkových miest a objektov, ale tiež rôzne vedecké inštitúcie, laboratóriá, České vysoké učení technické a Československá akadémia vied. Počas úvodnej prehliadky bolo s uspokojením skonštatované, že piliere sú dokonalo stabilné, sú len poškodzované drobnými, rozrastajúcimi sa trhlinami. Most prešiel mnohými vylepšeniami (napr. dostal izoláciu proti teplotným zmenám a prenikaniu vody), vymenili sa poškodené pieskovcové kvádre a miesto asfaltu dostal most povrch z pásikov šedoružovej a svetlošedej žuly. Na moste bola definitívne zrušená cestná doprava a stal sa pešou zónou.

V roku 1991 vznikol projekt „Veľkých opráv Karlovho mosta“, v rokoch 1992 – 1994 vznikla štúdia, na základe ktorej vznikla projektová dokumentácia pre tzv. „nultú“ (dnes už dokončená oprava schodiska na Kampu) a prvú etapu (12. – 16. mostné pole od Malostranskej mostnej veže po Kampu). Stavebné povolenie bolo vydané v roku 1997 a opravy mali začať rozoberaním dlažby a izolačných vrstiev.

V roku 2002 postihla most nová povodeň, ktorá je zatiaľ aj poslednou, no taktiež bola najmohutnejšou v celej histórii mosta. Most síce odolal náporom vody i naplaveného materiálu, no napriek tomu jeho konštrukcia utrpela na rôznych miestach, aj keď tým nebol nijako ovplyvnený turistický ruch na moste a ani všeobecne jeho využívanie.

V marci 2006 bol uskutočnený grantový projekt o vonkajších vplyvoch na Karlov most a iné kultúrne pamiatky, no nemal takmer žiaden vplyv na pokračovanie „Veľkých opráv Karlovho mosta“. V súčasnosti existujú len uvedené dve etapy opráv a žiaden ďalší projekt nie je známy. V lete roku 2006 prejde (prešiel) most rozsiahlou rekonštrukciou, ktorej schvaľovanie je veľmi prísne. Pred tým, ako samotná rekonštrukcia začne, musí sa urobiť rozbor každého kameňa. Most veľmi trpí poveternostnými vplyvmi, turizmom a tiež veľmi utrpel pri povodni v roku 2002. Jedným z najdôležitejších bodov pred samotným začatím rekonštrukcie je výber najkvalitnejšieho pieskovca.

1. ↑ Podľa S. Czambela (1902) bolo v slovenčine v slove Karol možné zachovať alebo vynechať pohyblivú samohlásku, čiže boli povolené tvary Karolov aj Karlov. Podľa Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1931 bol (podobne ako v češtine) kodifikovaný len tvar bez pohyblivej samohlásky, čiže len tvar Karlov. Od roku 1940 dodnes je síce kodifikovaný len tvar Karolov, ale tento most podľa L. Dvonča spadá pod (ním stanovené) výnimky – poslovenčené české názvy, v ktorých sa zachováva tvar Karlov; slovenský názov mosta teda podľa tejto logiky znie Karlov most.^{[2][3][4][5][6][7][8][9][10]}

1. ↑ Karol IV. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-06-24]. Dostupné online.
2. ↑ CZAMBEL, S. Rukoväť spisovnej reči slovenskej 1902 [1] 48, 314
3. ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 1931, S. 150 [2]
4. ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 1940, S. [3]
5. ↑ Pravidlá slovenského pravopisu 1965 (1953), S. 211
6. ↑ Karol. In: Pravidlá slovenského pravopisu 2013.
7. ↑ Praha. In: Pyramída
8. ↑ DVONČ, L. Karel — Karia, Karlove Vary, Karlova Ves, karlista. In: Slovenská reč č. 2, 1964, S. 122-123
9. ↑ DVONČ, L. Cudzie názvy ulíc v spisovnej slovenčine. In: Slovenská reč č. 1, 1963, S. 46
10. ↑ PECIAR, Š. České vlastné mená v slovenskom kontexte. In: Slovenská reč č. 5, 1959, S. 259-260
11. ↑ FISCHER, Jan; FISCHER, Ondřej. Pražské mosty. Praha : Academia, 1985. (česky)
12. ↑ VELINSKÝ, Frederik. Na čem stojí Karlův most? [online]. RF HOBBY s.r.o., 2005-12-19, [cit. 2009-10-06]. Dostupné online. Archivované 2006-02-14 z originálu. (česky)
13. ↑ KLAPALOVÁ, Martina. Pilířů bylo asi více [online]. Praha: Lidové noviny, 2007-09-10, [cit. 2008-02-08].
14. ↑ Vědci popřeli svůj dřívější výzkum: Stavba Karlova mostu byla bez vajec [online]. 2010-01-18, [cit. 2010-01-18]. Dostupné online.
15. ↑ RAUŠOVÁ, Zuzana. Karlův most se skutečně stavěl z vajec, zjistili vědci [online]. 2008-10-15, [cit. 2008-10-16]. Dostupné online.
16. ↑ Vědci: Karlův most stavěli opravdu z vajec. . S. 12.
17. ↑ HORA-HOŘEJŠ, Petr. Toulky českou minulostí, 11.díl. 1. vyd. Praha : Via Facti, 2007. Kapitola Boháč, který se rozdal, s. 87.
18. ↑ Ekert, s. 284
19. ↑ VLČEK, Pavel, a kol: Umělecké Památky Prahy, Staré město a Josefov, Academia, Praha 1996, S. 59–60

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karlov most

• Info o plánovanej oprave^{[nefunkčný odkaz]}
• Teoretický, laboratórny a terénny výskum Karlovho mosta Archivované 2006-07-01 na Wayback Machine
• Webkamera zameraná na most Archivované 2009-02-01 na Wayback Machine
• heslo v Encyklopedii mostů v Čechách, na Moravě a ve Slezsku od nakladateľstva Libri Archivované 2013-10-23 na Wayback Machine

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Karlův most na českej Wikipédii a Sochy na Karlově mostě na českej Wikipédii.