Kultúra Liang-ču

Svetové dedičstvo UNESCO
Svetové dedičstvo UNESCO
Archaeological Ruins of Liangzhu City*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Kultúra Liang-ču
Štát Čína Čína
Typ kultúrna pamiatka
Kritériá iii, iv
Identifikačné č. 1592
Región** Ázia a Pacifik
Súradnice 30°23′44″S 119°59′27″V / 30,39556°S 119,990833°V / 30.39556; 119.990833Súradnice: 30°23′44″S 119°59′27″V / 30,39556°S 119,990833°V / 30.39556; 119.990833
História zápisu
Zápis 2019  (43. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva.
** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Kultúra alebo civilizácia Liang-ču (čín. 良渚文化, pchin-jin: Liángzhǔ Wénhuà, 3300 – 2300 pred Kr.) bola posledná čínska neolitická nefritová kultúra v delte rieky Jang-c’-ťiang.[1] Kultúra bola vysoko stratifikovaná, keďže artefakty z nefritu, hodvábu, slonoviny a laku sa nachádzali výlučne v elitných pohrebiskách, zatiaľ čo keramika sa častejšie nachádzala na pohrebiskách chudobnejších ľudí. Toto rozdelenie tried naznačuje, že obdobie Liang-ču bolo raným štátom, symbolizovaným jasným rozdielom medzi sociálnymi triedami v pohrebných štruktúrach. Nadregionálne mestské centrum sa objavilo v lokalite Liang-ču v severozápadnej časti dnešného mesta Chang-čou, provincia Če-ťiang, a elitné skupiny z tejto lokality predsedali miestnym centrám. Kultúra Liang-ču bola mimoriadne vplyvná a jej sféra vplyvu siahala až na sever do Šan-si a na juh do Kuang-tungu. Primárna lokalita Liang-ču pravdepodobne patrila medzi najstaršie neolitické lokality vo východnej Ázii, ktoré by sa dali považovať za štátnu spoločnosť.[2] Typové miesto v Liang-ču bolo objavené v okrese Jü-chang, Če-ťiang a pôvodne ho vykopal Š' Sin-keng v roku 1936.[3]

Dňa 6. júla 2019 bolo Liang-ču zapísané do svetového dedičstva UNESCO.[4]

Zánik

[upraviť | upraviť zdroj]
Neskoré neolitické kultúry v Číne. Liang-ču je číslo 7.

Kultúra Liang-ču prekvitala okolo roku 2500 pred Kristom, ale z oblasti jazera Tchaj-chu zmizla po roku 2300 pred Kristom. Z nasledujúcich rokov sa na tomto území nenašli takmer žiadne stopy kultúry.[3]

Najnovšie výskumy ukázali, že stúpajúce vody v tejto oblasti niekoľkokrát prerušili rozvoj ľudských sídiel. To viedlo výskumníkov k záveru, že zánik kultúry Liang-ču bol spôsobený extrémnymi environmentálnymi zmenami, ako sú povodne, pretože kultúrne vrstvy sú zvyčajne prerušované bahnitými alebo bažinatými a piesočnato-štrkovými vrstvami so zasypanými paleo stromami.[5] Alternatívny scenár tvrdí, že extrémne silné monzúnové dažde počas tohto obdobia viedli k masívnym záplavám, ktoré zničili priehrady a osady.[6] Táto teória bola podporená štúdiou z roku 2021, ktorá naznačuje, že desaťročia trvajúce obdobie vysokých zrážok (medzi 4345 ± 32 rokmi a 4324 ± 30 rokmi BP), pravdepodobne spôsobené zvýšenou frekvenciou fenoménu El Niño, sa zhodovalo so zánikom kultúry. Výskumníci uviedli, že "masívne zrážky na celom strednom a dolnom toku údolia rieky Jang-c'-ťiang mohli vyvolať fluviálne záplavy a/alebo morské záplavy v delte rieky Jang-c'-ťiang, a tak zamedzilo habitáciu a pestovanie ryže. Masívne záplavy a potopa v dôsledkú slabého odvodňovania v nízko položenej krajine mohlo prinútiť ľudí z Liang-ču opustiť svoje hlavné mesto a obydlia na rovine v okolí Tchaj-chu, čo v konečnom dôsledku viedlo ku kolapsu celej civilizácie Liang-ču."[7][8] Toto všetko sa mohlo udiať počas obdobia globálneho sucha okolo roku 2200 pred n.l., ktorému sa pripisuje zánik väčšiny prvej generácie ľudských civilizácií, vrátane tých v údolí Indu, Egypte Starého kráľovstva a Akkadskej ríše v Sumeri.

Budovanie miest a poľnohospodárstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Model mesta Liang-ču
Cchung z bieleho nefritu v Šanghajskom múzeu
Nefritový cchung v Čínskom národnom múzeu v Pekingu

Kultúra Liang-ču ovládala pokročilé poľnohospodárstvo, vrátane zavlažovania, výstavby ryžových polí a akvakultúry. Domy boli často postavené na koloch, na riekach alebo brehoch, vďaka čomu sa kultúre niekedy hovorí "neolitické Benátky východu."[8]

Provinčná vláda Če-ťiangu oznámila 29. novembra 2007 nový objav pozostatkov základov starých mestských hradieb. Dospelo sa k záveru, že toto miesto bolo centrom kultúry Liang-ču. Nové Múzeum kultúry Liang-ču bolo dokončené a otvorené v roku 2008.

Staroveké mesto Liang-ču sa nachádza v mokraďovom prostredí v spleti riek medzi horou Ta-siung a horou Ta-če v pohorí Tchien-mu. Jeho vnútorná plocha je 290 hektárov, obohnatá hlinenými hradbami, ktoré mali šesť mestských brán. Dve brány sa nachádzali v severnej, východnej a južnej hradobnej stene. V strede mesta sa nachádzal palácový areál s rozlohou 30 hektárov a existuje aj evidencia o umelo vybudovanej protipovodňovej ochrane v meste. Obe tieto stavby sú údajne indikátormi sociálnej zložitosti, ktorá sa v tom čase rozvíjala v Liang-ču. Na mieste mohla byť sýpka, ktorá obsahovala až 15 000 kg ryžových zŕn.

Do vodných ciest, ktoré mesto spájali s okolitými riečnymi sieťami, existovalo viacero prístupov. Mimo opevneného územia sa nachádzajú pozostatky na ďalších 700 hektároch, o sídlach sa predpokladá, že boli postavené systémom mestského plánovania. 8 kilometrov na sever boli nájdené rôzne miesta podobné priehradám, o ktorých sa špekuluje, že ide o staroveký protipovodňový systém. Vo vnútri aj mimo mesta je tiež objavené veľké množstvo náčinia na výrobu, bývanie, vojenské a rituálne účely, ktoré predstavuje množstvo jemných nefritových výrobkov; pozostatky vrátane mestských hradieb, základov veľkých stavieb, hrobiek, oltárov, rezidencií, dokov a dielní. Predpokladá sa, že mesto Liang-ču bolo osídlené a vyvinuté s konkrétnym účelom, pretože táto oblasť má len veľmi málo nálezov, ktoré možno vysledovať späť do skorších období.[9]

Typická komunita kultúry Liang-ču, ktorých je doteraz nájdených viac ako 300, žila v blízkosti riek. Boli nájdené člny a veslá, ktoré poukazujú na znalosť člnov a plavidiel. Lokality kultúry Liang-ču majú pozostatky dreveného móla a hrádze, o ktorých sa predpokladá, že slúžili na ochranu pred povodňami. Domy boli postavené na dreve aj na pomoc proti povodniam, hoci obydlia vo vyšších polohách zahŕňali polozakopané domy so slamenými strechami. Technológia studní v lokalite Miao-čchien počas tohto obdobia bola podobná technológii zo skoršieho obdobia Che-mu-tu. O kultúre Liang-ču sa predpokladá, že bola sociálne rozvinutejšia a komplexnejšia ako severnejšie položené kultúry v údolí rieky Chan.

Artefakty a technológie

[upraviť | upraviť zdroj]

Obyvatelia lokalít kultúry Liang-ču používali artefaktové vzory na rukovätiach teslíc v tvare „ohnutého kolena“, kamenné teslice, umelecké štýly zdôrazňujúce použitie špirál a kruhov, šnúrovú keramiku, hrnčiarske podstavce s vyrezávanými dekoráciami, vretenové prasleny z pálenej hliny, nože na zber bridlice a hroty oštepov. Keramika sa často zdobila červeným náterom. Tieto artefakty sú bežné aj v neskorších neolitických kultúrach juhovýchodnej Ázie a technologické a ekonomické nástroje týchto spoločností sa pravdepodobne vyvinuli v neolitickej oblasti rieky Jang-c’-ťiang. Niektoré keramiky z Liang-ču pripomínajú čierny štýl „vaječnej škrupiny“ Lungšanskej kultúry v severnej Číne, väčšina sa však líšila a mala jemne vypálenú sivú farbu s čiernym alebo červeným náterom. Existujú aj dôkazy o tom, že častice tremolitu sa používali ako prísada na výrobu časti čiernej keramiky „vaječných škrupín“. Bolo potvrdené, že čierna farba keramiky je výsledkom podobných pokrokov v procesoch karburizácie a vypaľovania. Boli zaznamenané podobnosti medzi procesom výroby keramiky v lokalite Liang-čcheng-čen, najväčšom mieste kultúry Ta-wen-kchou, a procesom kultúry Liang-ču, čo viedlo výskumníkov k presvedčeniu, že medzi týmito dvoma kultúrami existovala komunikácia. Miesto Kuang-fu-lin ukazovalo vplyv zo severnejších kultúr, ale malo aj keramické postupy veľmi podobné typickým miestam kultúry Liang-ču.[10]

Výskumníci zistili, že niektoré zo sekier v lokalitách kultúry Liang-ču boli vyrobené pomocou diamantových nástrojov. Obyvatelia Liang-ču pomocou týchto nástrojov opracovávali korund do obradných sekier. O sekerách sa hovorilo, že „boli vyleštené do zrkadlového lesku“. Techniky, ktoré použili, generovali výsledky, o ktorých sa hovorí, že je ťažké ich replikovať aj pomocou moderných technológií. Ide o najskoršie známe použitie diamantových nástrojov na svete, o tisíce rokov skôr, ako je známe jeho použitie kdekoľvek inde. Vedci tiež poznamenávajú, že ide o jedinú prehistorickú kultúru, o ktorej je známe, že pracovala so zafírom.[11]

Nefritové predmety

[upraviť | upraviť zdroj]
Nefritové pi z kultúry Liang-ču. Rituálny predmet je symbolom bohatstva a vojenskej sily.
Nefritový hrebeň z kultúry Liang-ču

Nefrit z tejto kultúry sa vyznačuje jemne opracovanými veľkými rituálnymi kameňmi, ktoré sú obyčajne vrúbkované motívom tchao-tchie. Najpríkladnejšími artefaktmi z kultúry boli trubice cchung. Najväčší objavený cchung vážil 3,5 kg. Našli sa aj nefritové disky pi, obradné sekery jüe a nefritové prívesky s vyrytými vyobrazeniami malých vtákov, korytnačiek a rýb. Mnohé artefakty z nefritu v kultúre Liang-ču mali vzhľad pripomínajúci bielu mliečnu kosť v dôsledku pôvodu tremolitovej horniny a vplyvu tekutín na báze vody na pohrebiskách, hoci bežne sa našiel aj nefrit vyrobený z aktinolitu a serpentínu. Väčšina kultúr na území Číny, ktoré existovali paralelne s Liang-ču, používala nefrity, ale 90 percent všetkých nájdených cchungov a pi z nefritu pochádza z lokalít v Liang-ču, a zároveň sú zďaleka najkvalitnejšie.[12]:285 Nefritové artefakty objavené v lokalitách kultúry Liang-ču údajne ovplyvnili vývoj iných neolitických kultúr v Číne: „Účinné dedičstvo kultúry Liang-ču je vidieť v Lung-šane v Šan-tungu, Tchao-s' v Šan-si, Čchi-ťia v Kan-čchingu a mnohých ďalších miestach v severnom Šen-si, kde boli objavené cchungové trubice, disky pi a iné nefritové predmety pripomínajúce kultúru Liang-ču."[9] O práci s nefritom v Liang-ču sa tiež predpokladá, že mala trvalý vplyv na rituálne predmety v neskorších obdobiach čínskej kultúry.

Disky pi môžu mať rôzne veľkosti, kultúra Liang-ču

„Staroveké mesto“ Liang-ču alebo komplex lokality Liang-ču ovládal najlepšie produkty z nefritu, ale v menej dôležitých centrách kvitli iné vyspelé remeslá, čo vedie výskumníkov k presvedčeniu, že kultúra Liang-ču nebola jednoduchou pyramídovou štruktúrou spoločnosti z hľadiska úrovne postavenia. Navyše mali mnohé menšie centrá prístup k vlastnému nefritu. Avšak elity starovekého mesta Liang-ču komunikovali a obchodovali s elitami z iných oblastí kultúry Liang-ču (a tiež v iných regiónoch Číny z obdobia Lung-šan) a stanovili kritériá, ako by mal nefrit vyzerať. Nezdalo sa, že by v Liang-ču boli dovozcami nefritu, aj keď ho vo veľkom vyvážali.

Náboženstvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Náboženské predstavy kultúry Liang-ču môžeme rekonštruovať na základe archeologických nálezov, ako aj na základe neskorších prameňov. Konfuciánske kompendium troch kníh obradov (San-li) zostavené v období bojujúcich štátov interpretuje tuby cchung a disky pi ako šamanské nástroje na uctievanie Neba a Zeme, respektíve ako prostriedok, ktorý umožňuje šamanom výstup na nebesia. Teriomorfné motívy na nefritových objektoch sa spájajú s fantastickými cestami šamanov. Časté vyobrazenia vtákov sú spájané so slnečným kultom, ktorý bol v tej dobe rozšírený. Archeologické nálezy síce ukazujú hierarchickú spoločnosť, ale nenašli sa dôkazy o kulte predkov, ktorý je výrazný prítomný v čínskej kultúre. Na rozdiel do severne položených kultúr sa taktiež nenašli žiadne veštecké kosti, ktoré sú úzko späté s kultom predkov. Rituály kultúry Liang-ču sa zdajú byť orientované na prírodné božstvá, podobne ako ďalšie kultúry v južnej Číne, preto sú bližšie praktikám opísaným v básnickej zbierke Piesne z Čchu.[13]

Neolitický oltár z kultúry Liang-ču, vykopaný v Jao-šane v Če-ťiangu, bol pokročilo spracovaný, vyrobený zo starostlivo umiestnených hromád kameňov a skalných stien: to naznačuje, že náboženstvo malo značný význam. Oltár má tri úrovne, z ktorých najvyššia je plošina z udupanej zeme. Tri ďalšie platformy boli vydláždené dlažobnými kockami. Nachádzajú sa tam aj zvyšky kamenného múru. Na oltári je dvanásť hrobov v dvoch radoch.[14] Niektorí vedci tvrdia, že súčasťou tradície Liang-ču bolo rituálne obetovanie otrokov.[12]:286

Genetické štúdie

[upraviť | upraviť zdroj]

Analýza DNA získanej z ľudských pozostatkov z roku 2007 na archeologických náleziskách prehistorických národov pozdĺž rieky Jang-c’-ťiang ukazuje vysoké frekvencie haploskupiny O1-M119 (Y-DNA) na miestach kultúry Liang-ču v Ma-čchiao a Sin-ti-li, čo ich spája s austronézskymi a tajsko-kadajskými národy. Kultúra Liang-ču existovala v pobrežných oblastiach okolo ústia Jang-c’-ťiang. Haploskupina O1-M119 chýbala na iných archeologických lokalitách vo vnútrozemí. Autori štúdie naznačujú, že to môže byť dôkaz dvoch rôznych migračných ciest počas osídlenia východnej Ázie, jednej pobrežnej a druhej vo vnútrozemí, s malým genetickým tokom medzi nimi.[15]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ LIŠČÁK, Vladimír. Čína - stručná historie států. Praha : Libri, 2002. 224 s. ISBN 978-80-727-7109-7. S. 30.
  2. ↑ SOOKE, Alastair. The mysterious ancient figure challenging China’s history [online]. BBC, 2019-10-10, [cit. 2023-12-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. ↑ a b ROBSON, David. Liangzhu: the 5,000-year-old Chinese civilisation that time forgot [online]. SCMP, 2020-04-18, [cit. 2023-12-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. ↑ UNESCO World Heritage Centre. Archaeological Ruins of Liangzhu City [online]. [Cit. 2023-12-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ Li, Wu (2014), „Holocene environmental change and its impacts on human settlement in the Shanghai Area, East China“, CATENA 114: 78-89, https://doi.org/10.1016/j.catena.2013.10.012 
  6. ↑ SCHLOTT, Karin. China: Steinzeit-Venedig ging im Starkregen unter [online]. spektrum.de, 2021-11-25, [cit. 2023-12-16]. Dostupné online. (po nemecky)
  7. ↑ Zhang, Haiwei (2021), „Collapse of the Liangzhu and other Neolithic cultures in the lower Yangtze region in response to climate change“, Science Advances 7 (48), https://www.science.org/doi/10.1126/sciadv.abi9275 
  8. ↑ a b DOCKRILL, Peter. Mysterious Vanishing of Advanced Chinese Civilization 4,000 Years Ago Finally Solved [online]. sciencealert.com, 2021-11-29, [cit. 2023-12-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. ↑ a b LIU, Bin. Searching for a Lost Civilization: New Findings from the Liangzhu Archaic City [online]. Institute of Archaeology at the Chinese Academy of Social Sciences, 2013-08-30, [cit. 2023-12-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. ↑ Lu, Xiaoke (2013), „Analysis of the potteries from ancient Liangzhu city-site“, Science China Technological Sciences (56): 945–951, https://doi.org/10.1007/s11431-013-5134-4 
  11. ↑ BRADT, Steve. The Harvard Gazette, 2005-02-17, [cit. 2023-12-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. ↑ a b MAISEL, Charles Keith. Early Civilizations of the Old World: The Formative Histories of Egypt, the Levant, Mesopotamia, India and China. London : Psychology Press, 1999. 479 s. ISBN 978-0-4151-0975-8.
  13. ↑ MARŠÁLEK, Jakub. Duchovní představy v rané Číně. In: ČERNÁ, Zlata. Z myšlenek a představ Žluté země. Brno : Moravské zemské muzeum, 2002. ISBN 80-7028-180-4. S. 41.
  14. ↑ LUI, Xujie. Chinese Architecture -- The Three Kingdoms, Western and Eastern Jin, and Northern and Southern Dynasties. New Haven : Yale University Press, 2002. ISBN 0-300-09559-7. S. 16-17.
  15. ↑ CARVALHO, Marie. New paths to old worlds [online]. the.honoluluadvertiser.com, 2007-02-23, [cit. 2023-12-16]. Dostupné online. (po anglicky)

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Liangzhu culture na anglickej Wikipédii.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Kultúra_Liang-ču&oldid=7760098“