Litovčina

Litovčina (lietuviškai, lietuvių kalba)
Štáty	Litva
Región	pobaltské štáty
Počet hovoriacich	3,15 milióna
Klasifikácia	indoeurópske jazyky baltské jazyky východobaltské jazyky litovčina
Písmo	latinka
Postavenie
Úradný jazyk	Litva Európska únia Uznaný menšinový jazyk: Poľsko
Regulátor	Komisia litovského jazyka (Valstybinė lietuvių kalbos komisija)
Jazykové kódy
ISO 639-1	lt
ISO 639-2	lit
Wikipédia
Adresa	lt.wikipedia.org
Pomenovanie	Vikipedija - Laisvąją enciklopediją
Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov
Jazykový portál

Litovčina je jazyk z indoeurópskej rodiny z vetvy baltských jazykov. Má dve nárečia – žemajtské (dolnolitovské) a aukštajské (hornolitovské). Základom litovskej abecedy je latinka doplnená o diakritiku.

Je to pre mnohých jazykovedcov zaujímavý jazyk, pretože si zo všetkých iných živých indoeurópskych jazykov zachoval archaické črty vo fonológii a morfológii. Niektoré fakty poukazujú na to, že skupina baltských jazykov existovala oddelene od iných skupín indoeurópskych jazykov už v 10. storočí pred Kr. Vývoj baltských jazykov z indoeurópčiny je nevyjasnený.

Východobaltské jazyky sa oddelili od západobaltských jazykov (hypoteticky nazývaných protobaltské jazyky) medzi rokmi 400 – 600. Diferenciácia medzi litovským a lotyšským jazykom sa začala okolo roku 800, ale ešte dlho po tom boli tieto dva jazyky dialektami jedného litovského jazyka. V 13. – 14. storočí mali veľký vplyv na vývoj lotyšského a litovského jazyka Livónci, ktorí v tomto období obsadili územia okolo rieky Daugavy. Toto územie takmer zhodovalo s územím dnešnej Litovskej republiky. Definitívne zmizli až v 17. storočí.

Najstaršia písomná pamiatka litovského jazyka pochádza z roku 1545. Je to prepis modlitby zo skoršieho originálu napísaný rukou na poslednej strane knihy Tractatus sacerdotalis vytlačenej v Štrasburgu. Text je napísaný v dzukiijskom dialekte. Ale niet pochýb o tom, že cirkevné litovské texty sa rozširovali na území Litvy už skôr – dokonca v 14. storočí. Veď v roku 1387 bolo v Litve oficiálne prijaté kresťanstvo a litovský ľud sa potreboval vzdelať aj v tomto smere. V historických análoch sa píše, že prvé cirkevné texty do litovského jazyka prekladal už Jogail

Súčasný litovský jazyk sa začal formovať v polovici 16. storočia. V roku 1547 v Kaliningrade (po litovsky: Karaliaučus) bola vytlačená prvá litovská kniha – luteránsky katechizmus Martiniasa Mažvidasa – v žemajtskom dialekte. Je to vlastne prvá litovská učebnica čítania a písania, v ktorej autor spomína pojem litovská abeceda a niekoľko ním vymyslených gramatických termínov. Úroveň gramotnosti litovcov na prelome 17. a 18. storočia bola nízka, preto knihy boli všetkým dostupné. Vydaním tejto knihy sa od tohto momentu v Litve datuje vznik spisovného litovského jazyka.

V roku 1620 vyšla prvá Učebnica litovčiny – Dictionarium trium linguarum – od Konstantinasa Sirvindasa, ktorá bola následne ešte päťkrát vydaná. V roku 1653 Danielius Kliainus napísal učebnicu gramatiky litovského jazyka Grammatica Litvanica.

Litovskí jazykovedci sa počnúc 17. storočím začali zaoberať vedeckým výskumom litovského jazyka, ktorý v sa v 19. storočí zintenzívnil. Veľmi veľký význam pre ďalší vývin jazyka mali práce litovského jazykovedca 19. storočia Jonasa Jablonskisa.

V roku 1864 po Januárovom povstaní Michail Nikolajevič Muraviev (generál-gubernátor Litvy) zakázal používať latinskú abecedu a tlačené texty v litovskom jazyku. Tlač litovských kníh však naďalej pokračovala za hranicami krajiny vo Východnom Prusku a v USA. Aj keď sa pod hrozbou smrti tieto knihy do Litvy privážali, pomocou nich totiž vzrastalo národné povedomie Litovcov, zákaz sa v roku 1904 zrušil.

Dnes je litovčina úradným jazykom Litvy. Litovský jazyk však používa aj litovská menšina v Poľsku (5,8 tisíc), Bielorusku a Kaliningradskej oblasti (18 000) a tiež litovskí emigranti v USA (800 000), Rusku, Anglicku, Nemecku, Lotyšsku, Kanade, Austrálii, Brazílii a Argentíne. Celkovo litovským jazykom rozpráva 4 000 000 ľudí vrátane Litovcov v Litve.

Pre zápis litovského jazyka sa od 16. storočia používa mierne upravená latinka. V druhej polovici 60. rokov 19. storočia sa do popredia dostala cyrilika a azbuka, ale v konečnom dôsledku ju Litovci neprijali. V roku 1905 sa uskutočnila pravopisná reforma litovského jazyka, podľa ktorej dnes v súčasnej litovskej abecede existuje 32 písmen:

Pre zápis niektorých zvukov spoluhlások sa používa kombinácia – „ch“.

Litovčina má 12 samohlások. Doplnkami k štandardnej latinke sú písmená „ą“, „ę“, „į“, „ų“, (tzv. nosné), ktoré historicky označovali nosovky (ako v súčasnom poľskom jazyku). Vyslovujú sa ako písmeno „n“ v slove Hanka.

Ďalším typom samohlások sú písmená „ė“ a „ū“, ktoré sa v slovenčine vyslovujú ako dlhé.

V litovčine existuje 20 spoluhlások, ktoré sa píšu latinkou. Navyše sa tu vyskytuje zložka CH ako v slovenčine.

Akcent (prízvuk) v litovskom jazyku je veľmi dôležitý. Málo jazykov totiž má taký prízvuk ako litovský jazyk. Ak je napríklad v anglickom jazyku prízvuk individuálny, v slovenčine a lotyštine je na 1. slabike, v poľštine na predposlednej slabike, vo francúzštine vždy padá na tretiu slabiku, v macedónčine na 3. slabike od konca, v litovčine existuje celý systém pravidiel prízvukov a intonácie vo vetách.

Prízvučná môže byť ktorákoľvek slabika. V priebehu skloňovania (časovania) sa miesto prízvuku mení. Dlhá prízvučná slabika má dodatočnú prozodickú charakteristiku – intonáciu. Rozlišujeme intonáciu klesajúcu („akut“) a intonáciu stúpajúcu („cirkumflex“).

Poloha prízvuku je zásadným faktorom litovského slova a má fonologickú funkciu, tzn. slová sa môžu líšiť polohou prízvuku – prízvuk je v litovčine významotvorný.

• giria (chváli) – giria (les)
• kasa (ryje) – kasa (cop)
• karti (vešať) – karti (horká)

V litovskom jazyku, na rozdiel od lotyšského jazyka, existujú dvojslabičné slová so stúpajúcou a klesajúcou intonáciou (lauki a laukas) a rozličným prízvukom. Lotyština tento jav počas fínskeho vplyvu v krajine stratila a presunula prízvuk na prvú slabiku.

Litovský jazyk sa rozdeľuje na dva dialekty – aukštajský dialekt (po litovsky: aukštaičių tarmės) a žemajtský dialekt (po litovsky: žemaičių tarmės). Pochádzajú z litovských slov vysoký (aukštaičių) a nízky (žemaičių) a ohraničujú územie obyvateľov okolo rieky Nemunas, ktorí nimi hovorili. Tieto dialekty sa ešte delia na tri poddialekty.

Aukštajský dialekt:

• východní Aukštajti
• západní Aukštajti (Suvalkovia)
• južní Aukštajti (Dzukovia)

Žemajtský dialekt:

• zapadní Žemajti (klajpedské nárečie)
• severozápadní Žemajti (telšiajské nárečie)
• južní Žemajti (razsejnícke nárečie)

Súčasný litovský jazyk je založený na dialekte západných Aukštajcov – Suvalkov.

Litovčina je syntetický jazyk. Rozlišuje v základe tri časy – prítomný, minulý a budúci. Zvláštnosťou je tzv. minulý opakovaný čas, ktorý sa v jazyku vyskytuje minimálne. Má jednu formu oznamovacieho spôsobu, ktorá sa v minulom čase môže kombinovať s príčastiami.

Nijaký iný jazyk nemá toľko príčastí ako litovčina! Súčasný litovský jazyk používa obrovské množstvo príčastí a v tomto mu patrí prvenstvo. Pre každý čas existuje v litovčine aktívne a pasívne príčastie, okrem litovskej zvláštnosti – minulého opakovaného času, –  ktorý má len aktívne príčastie. Pomocou týchto príčastí sa vytvárajú formy činného a trpného rodu.

Litovský jazyk má dva gramatické rody – mužský a ženský. Stredný rod sa prakticky nevyskytuje. Má päť vzorov podstatných mien a tri vzory prídavných mien.

Podstatné a prídavné mená sa skloňujú siedmimi pádmi – tými istými ako v slovenčine.

Lokál je však nahradený tzv. miestnym pádom, ktorý je bezpredložkový. Ten sa ešte delí na ďalšie štyri pády:

• inesív – v lese, v lesoch (miške, miškuose)
• illatív – do lesa, do lesov (miškan, miškuosna) (používa sa v hovorovej reči)
• adessív – pri lese, pri lesoch (miškiep, miškuosemp)
• allatív – k lesu, k lesom (miškop, miškump) (používa sa v niektorých stálych slovných spojeniach)

V súčasnosti sa v jazyku zachoval iba inesív. Práve on figuruje v gramatických pádoch podstatných mien pod názvom miestny pád.

Litovčina používa aj produktívny pád vokatív, ktorý sa používa pri oslovení. V množnom čísle má tvar nominatívu.

Litovčina prechyľuje ženské priezviská a to tak, že koncovka priezviska -aitė, -ytė alebo -(i)utė označuje slobodné dievča, koncovka -ienė vydatú ženu.^[1]

Podstatné mená v litovčine sa zaraďujú do piatich skupín skloňovania.

Slovesá môžu mať tieto tvary: neurčitok, prítomný, minulý, budúci čas, frekventatív. Litovčina má bohatý systém príčastí. Tretia osoba jednotného a množného čísla majú vždy rovnaký tvar.

Prítomný čas

Minulý čas

Budúci čas – infinitív bez koncovky -ti + s + koncovka.

Frekventatív (opakovaný dej v minulosti) – infinitív bez koncovky -ti + dav + koncovka.

Podmieňovací spôsob (pracoval by som, chcel by som, čítal by som)

Rozkazovací spôsob

Dni v týždni Litovci počítajú. Doslovný preklad znamená "prvý deň", "druhý deň"...

Zaujímavé je, že keď Litovci chcú povedať, že niečo je v pondelok, nepoužijú lokál jednotného čísla ako my (v kom? v čom?), ale akuzatív jednotného čísla (koho? čo?). To isté platí aj pri mesiacoch. Ak chcú vyjadriť opakovanosť (napr. že niečo sa opakuje každý pondelok alebo žito sa seje vždy v auguste (každý rok)) tak použijú inštrumentál množného čísla.

Názvy litovských mesiacov sú odvodené z etymológie.

Litovčina je gramaticky blízko príbuzná s lotyštinou, ale hovorcovia oboch jazykov si navzájom veľmi nerozumejú. Mnohé slovíčka sú si podobné, časté sú ale prípady, kedy to isté slovo označuje úplne niečo iné. Rozdiely medzi litovčinou a lotyštinou sú v slovnej zásobe oveľa väčšie než medzi slovenčinou a češtinou. Občas pri vzájomnej komunikácii Litovca a Lotyša môže dôjsť k trapasom.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Litovčina
• Wikislovník ponúka heslo Litovčina

• Lingvistika litovčiny Archivované 2005-03-14 na Wayback Machine
• Slovník litovčiny
• Kolektívny slovník litovčiny
• Gramatika litovského jazyka Archivované 2007-10-12 na Wayback Machine