Mohamed

Súčasť série článkov na tému

Islam

Dejiny islamu

Viera a praktiky

Jedinosť Boha · Vyznanie viery · Modlitba · Pôst · Púť · Almužna · Mešita

Hlavné osobnosti

Mohamed Abú Bakr as-Siddík Umar ibn al-Chattáb Utmán ibn Affán Alí ibn Abí Tálib Mohamedovi súčasníci Členovia Mohamedovej domácnosti Proroci islamu

Texty a zákony

Korán • Sunna • Šaría Zákonodarstvo Životopisy Mohameda

Vetvy islamu

Sunniti (Hanífovská • Málikovská • Šáfiovská • Hanbalovská • Záhirovská) • Šiiti (Ismá'ílíja (Nizáríja (Asasíni) • Mustálíja • drúzovia) • Isná ašaríja (Dža'farovská • Alaviti • Aleviti) • Zajdíja) • Súfizmus (Bektašija • Čištíja • Mawlawíja) • Cháridža (Ibádíja)

Sociopolitické aspekty

Umenie • Architektúra Mestá • Kalendár Veda • Filozofia Náboženskí vodcovia Ženy v islame • Džihád Politický islam • Liberálny islam Ahmadíja • Wahhábizmus

Pozri aj

Slovníček islamských pojmov Zoznam významných mešít Zoznam článkov o islame

z • d • u

Mohamed^[1][2][3] (iné mená: Muhammad^[3][1] [v spisovnej arabčine: محمد - Muhammad], Posol Boží^[1], rasúl Alláh/iný prepis: rasúlu-lláh [t. j. doslova: posol Boží]^[1]; dlhý tvar mena Muhammad pozri nižšie; * asi 570, Mekka – † 8. jún 632, Medina) je zakladateľ a prvý organizátor islamu. Je autorom myšlienok, ktoré jeho žiaci a nasledovníci zosumarizovali v knihách (knihy hadísov). Mohamed je posledný prorok islamu a moslimovia ho považujú za posledný krok zjavovania monoteistického náboženstva. Predchádzali mu okrem iných proroci Adam, Abrahám, Mojžiš a Ježiš.

Predpokladá sa, že Muhammad Ibn Abd Alláh bol obchodníkom, ktorý, vzhľadom na svoju prácu, bol široko scestovaný. Rané moslimské zdroje podávajú správu o tom, že okolo roku 610, keď mal Mohamed približne štyridsať rokov, mal počas meditácie v jaskyni neďaleko Mekky videnie. Sám Mohamed svojim súkmeňovcom opísal svoju skúsenosť ako návštevu Archanjela Gabriela, ktorý mu prikázal zapamätať si a recitovať verše, neskôr usporiadané do Koránu. Gabriel sa mu mal zjaviť, pretože si ho Alah (Boh) vybral ako posledného proroka pre ľudstvo. Neskôr rozvinul svoje poslanie proroka verejným prednášaním o striktnom monoteizme a predvídaním Súdneho dňa pre hriešnikov a neveriacich modloslužobníkov, akými boli napríklad členovia jeho kmeňa a jeho mekkskí susedia. Mohamed bol úspešným náboženským i politickým vodcom. Nezavrhol úplne judaizmus a kresťanstvo – dva ďalšie monoteistické systémy, známe v Arábii už skôr – tvrdil, že bol Bohom poslaný, aby zdokonalil a dokončil ich učenie. Medzi niektorými ľuďmi získal rýchlo svojich stúpencov, napriek tomu, že väčšina jeho učenie spočiatku zamietala, pokladajúc ho za podvodníka a klamára. V roku 622 bol prinútený k úteku z Mekky (takzvaná hidžra) a usadil sa spolu so svojimi stúpencami v meste „Jatrib“ (dnes známom ako Medina), čo mu umožnilo stať sa vodcom prvej otvorenej moslimskej komunity. Nasledovala vojna medzi Mekkou a Medinou, v ktorej nakoniec moslimovia zvíťazili. Vojenská organizácia, ktorá získala skúsenosti z týchto potýčok, sa stala základom k dobytiu ostatných arabských pohanských kmeňov. V čase Mohamedovej smrti už bola Arábia zjednotená novým náboženstvom a prebehlo aj niekoľko výprav na sever, smerom k Sýrii a Palestíne.

Islamská ríša, pod vedením Mohamedových bezprostredných nástupcov, sa rozšírila do Palestíny, Sýrie, Mezopotámie, Perzie, Egypta, Severnej Afriky (Maghreb) a Španielska. Neskoršie výboje, obchodné kontakty moslimov s nemoslimami a misijná činnosť rozšírili islam do veľkej časti sveta.

Nám dostupné zdroje o Mohamedovi sú predovšetkým Korán, biografie zvané síra a zbierky hadít (hadís). Korán síce nie je Mohamedovým životopisom, napriek tomu poskytuje niektoré informácie o jeho živote. Najstaršími zachovanými životopismi sú Život Božieho apoštola od Ibn Isháka (z roku 768), editovaná Ibn Hišámom (833) a Mohamedov životopis od Al-Wákidího z roku 822. Ibn Ishák spísal svoje dielo približne 120 až 130 rokov po Mohamedovej smrti. Posledný zdroj, ktorý predstavujú zbierky hadít, nie sú – rovnako ako Korán – skutočnými životopismi. Sú to príbehy o slovách a činoch Mohameda a jeho spoločníkov.

Niektorí skeptickí bádatelia (Goldhizer, Schacht, Wansbrough, Cook, Crone, Rippin, Berg a ďalší) majú silné pochybnosti o pravdivosti týchto zdrojov, špeciálne zbierok hadít. Ich argumentom je, že v dobe, keď boli zozbierané ústne tradície, boli moslimské komunity roztrieštené na rivalské sekty a rôzne myšlienkové školy. Každá zo siekt a škôl mala svoje vlastné, často protikladné tradície toho, čo Mohamed a jeho spoločníci vykonali a povedali. Počet tradícií narastal a moslimskí učenci vyvinuli značné úsilie za očistenie od príbehov, ktoré považovali za podvrhnuté. Tradicionalisti sa spoliehajú na úspech ich snažení, skeptici usudzujú, že táto otázka musí byť znovu otvorená použitím moderných metód.

Moslimskí a rovnako aj nemoslimskí bádatelia súhlasia, že v zbierkach hadít je veľa neautentických tradícií zameraných na Mohamedov život. (Pravdaže, väčšina týchto tradícií je moslimskými klerikálnymi autoritami považovaná ako „slabá“, iba pár zbierok hadít sa berie ako vierohodné – „sahíh“). Veľmi malá menšina, zvaná koránisti, považuje všetky zbierky hadít za nevierohodné.

Životopisné údaje, uvedené v chronológii, nie sú napriek tomu všeobecne napádané. Tradicionalisti, moslimovia, ale aj nemoslimovia vytvárajú oveľa detailnejší obrázok Mohamedovho života ako je opísané nižšie.

Podľa tradície, Mohamedov pôvod siaha späť až k Adnanovi, ktorého severní Arabi považovali za svojho spoločného predka. Adnan by mal byť zas potomkom Ismáíla (Išmaela), syna Ibráhíma (Abraháma). Mohamedov rodokmeň môže byť vyjadrený aj jeho vlastným, rozšíreným menom, v ktorom arabské slovo ibn znamená syn (v zátvorkách sú uvedené alternatívne mená ľudí s dvomi menami):

Muhammad ibn Abd Alláh ibn Abd al-Muttalib (Šajba) ibn Hášim (Amr) ibn Abd Manáf (al-Mugira) ibn Kusajj (Zajd) ibn Kiláb ibn Murra ibn Ka'b ibn Lu'ajj ibn Gálib ibn Fihr (Kurajš) ibn Málik ibn an-Nadr (Kajs) ibn Kinána ibn Chuzajma ibn Mudrika (Ámir) ibn Iljás ibn Mudar ibn Nizár ibn Ma'add ibn Adnán atď. ^[4]

Mohamedovo priezvisko bolo Abú al-Kásim - „otec Kásima“, po narodení jeho len krátko žijúceho prvého syna.

Mohamed sa narodil do zámožnej rodiny (pochádzajúcej z rodu Hášimovcov, málo významnej vetvy kmeňa Kurajšovcov), usadenej v severoarabskom meste Mekka. Niekto určuje jeho narodenie na 20. apríl 570, šiiti veria, že to bol 26. apríl a niekto posúva rok narodenia až na 571; tradícia ho umiestňuje do Roku slona. Mohamedov otec Abdulláh (Abd Alláh) zomrel ešte pred jeho narodením, takže malý chlapec bol vychovávaný svojím dedom z otcovej strany, Abd al-Muttalibom. Tradícia vraví, že bol ako dieťa odovzdaný beduínskej dojke menom Halíma, pretože sa verilo, že púštny život je pre deti bezpečnejší a zdravší. V šiestich rokoch Mohamed stratil matku menom Ámina a v ôsmich aj svojho deda. Z toho dôvodu Mohamed prešiel do starostlivosti svojho strýka Abú Táliba, nového vodcu Hášimovcov.

Mekka bola prosperujúcim komerčným centrom, z veľkej časti vďaka kamennej svätyni zvanej Kába, ktorá slúžila mnohým rôznym modlám a bôžikom. Obchodníci z najrôznejších kmeňov mohli počas pútnickej sezóny navštevovať Mekku a v bezpečí obchodovať, pretože v tom období boli všetky medzikmeňové konflikty zakázané.

Už ako mladík začal Mohamed sprevádzať svojho strýka na obchodných cestách do Sýrie. Stal sa tak na pomery svojej doby veľmi scestovaným a znalým cudzích pomerov.

Jednou z Mohamedových zamestnávateliek bola Chadídža, zámožná, vtedy štyridsaťročná vdova. Mladý, dvadsaťpäťročný Mohamed na ňu natoľko zapôsobil, že mu roku 595 ponúkla manželstvo. Až touto svadbou sa z neho stal zámožný muž. Podľa arabských zvykov totiž dedili iba prvorodení, preto Mohamed nezískal žiadne dedičstvo ani po svojom otcovi, ani po starom otcovi (dedovi).

Ibn Ishák zaznamenáva, že Chadídža Mohamedovi porodila päť detí – jedného syna a štyri dcéry. Všetky ich deti sa narodili ešte predtým, než Mohamed začal kázať islam. Syn Kásim zomrel ako dvojročný. Mohamedove dcéry sa pravdepodobne volali Zajnab, Rukajja, Umm Kultúm a Fátima. Šiiti tvrdia, že Mohamedova je iba dcéra Fátima, a že ostatné dievčatá sú buď Chadídžine deti z predchádzajúceho manželstva, alebo deti jej dcéry.

Mohamed zvykol veľa premýšľať. Bežne trávil noci meditovaním v jaskyni Hirá blízko Mekky. Okolo roku 610 mal počas meditácie videnie Archanjela Gabriela a počul hlas, ktorý mu, podľa Koránu, oznámil toto: „Prednášaj v mene Pána svojho, ktorý stvoril človeka z kvapky priľnavej! Prednášaj, veď Pán Tvoj je nadmieru štedrý, ten, ktorý naučil perom, naučil človeka, čo ešte nepoznal.“ (Korán 96:1-5).^[5]

Toto prvé zjavenie Mohameda silne rozrušilo, ale jeho žena Chadídža ho uistila, že išlo o pravdivú víziu a stala sa jeho prvým stúpencom. Čoskoro ju nasledoval Mohamedov desaťročný bratranec Alí ibn Abú Tálib a Abú Bakr, ktorého sunniti vyhlasujú za najbližšieho Mohamedovho priateľa.

Až do svojej smrti Mohamed prijímal časté ďalšie zjavenia, jednako len je tu pomerne veľká medzera medzi prvým zjavením a ďalšími. Toto ticho ho znepokojovalo, dokonca sa obával o svoje duševné zdravie, a to až do zjavenia súry 93 (Denný jas),^[6] ktorého slová mu priniesli povzbudenie a uistenie.

Okolo roku 613 Mohamed začal šíriť svoje slovo medzi ľuďmi. Väčšina ľudí, ktorí ho počuli, ho jednoducho ignorovala, časť sa mu vysmiala. Napriek tomu mu niektorí uverili a pripojili sa k jeho nepočetnej skupine.

Ako sa počet Mohamedových prívržencov zvyšoval, začínal byť nebezpečným pre miestne kmene a vládcov mesta. Koniec koncov ich bohatstvo spočívalo v Kábe, svätostánku mnohých rôznych bohov, ústrednom mieste duchovného života Mekky. Ak by zavrhli svoje modly, ako kázal Mohamed, znamenalo by to koniec pútnikom, obchodu a nakoniec aj ich bohatstvu. Jeho kritika mnohobožstva bola zvlášť útočná voči jeho vlastnému kmeňu Kurajšovcov, pretože práve oni boli strážcami Káby. Mohamed bol spolu so svojimi stúpencami prenasledovaný. Niektorí z nich ušli do Abesínie (dnešnej Etiópie) a založili tam malú kolóniu.

Niekoľko súr pochádza z tohoto obdobia a ukazuje vtedajšiu situáciu – napríklad súra 111. (názov je Zhyňte či Palmové vlákna), 104. (Ohovárač), 19. (Mária), 21. (Proroci), 109. (Neveriaci) a 80. (Zamračil sa). Vtedy sa odohral aj príbeh tzv. Satanských veršov. Tie mali obsahovať ústupok voči mekkskému polyteizmu, pretože v nich bola zahrnutá možnosť príhovoru „nižších bohov“ u Alaha. To by Mohamedovi umožnilo zachovať mier so svojimi susedmi, jednako ale tieto verše Mohamed neskôr odvolal a vyhlásil ich za Satanovo vnuknutie. Neskôr boli taktiež rozpracované teórie veršov zrušených a zrušujúcich. Niektorí bádatelia však pochybujú, že tieto verše vôbec boli súčasťou Koránu a moslimovia spochybňujú vierohodnosť tohto príbehu. Pri tom všetkom sa príbeh objavuje už veľmi skoro a nie je pravdepodobné, že by si bezprostrední následníci Mohameda takýto prejav slabosti Proroka vymysleli.

Roku 619 zomiera Mohamedova žena Chadžídža aj strýko Abú Tálib – tento rok je známy ako „rok trúchlenia“. Nový vodca Mohamedovho klanu zrušil ochranu nad jeho strýkom. Moslimovia boli nútení trpieť, znášať hlad a prenasledovanie.

Okolo roku 620 mal Mohamed podniknúť nočnú výpravu na Isru a Mirádž. Isrá je arabský výraz pre údajnú zázračnú nočnú púť z Mekky do Jeruzalema, presnejšie na vrch Mešita al-Aksá, odkiaľ mal vystúpiť na Nebesia, navštíviť raj a peklo a prehovoriť s Alahom a staršími prorokmi.

Do roku 622 sa život v malej mekkskej moslimskej komunite stával nielen ťažším, ale aj nebezpečnejším. Moslimská tradícia hovorí o niekoľkých pokusoch o Mohamedovu vraždu. Mohamed sa teda rozhodol emigrovať do Mediny (vtedajší Jatrib), veľkej poľnohospodárskej oázy, kde už žilo isté množstvo moslimských konvertitov. Rozbitím spojenia so svojím vlastným kmeňom Mohamed demonštroval, že rodinná a kmeňová lojalita je nepodstatná v porovnaní so zväzkom islamu, čo bola v Arábii roztrieštenej na kmeňovú spoločnosť revolučná myšlienka. Hidžra, teda emigrácia do Mediny, sa stala počiatkom islamského kalendára. Samotný výraz doslovne znamená „prerušenie kmeňových a rodových zväzkov a nadviazanie nových“.

Mohamed do Mediny prišiel ako sprostredkovateľ, pozvaný kvôli vyriešeniu krvnej pomsty medzi arabskými frakciami Aws a Chazradž. To sa mu skutočne podarilo tým, že obidve znepriatelené skupiny zjednotil do svojej moslimskej komunity a zakázal krvnú pomstu medzi moslimami. Medina bola pri tom všetkom aj domovom niekoľkých židovských kmeňov (hoci otázkou ostáva, či išlo o etnických Židov). Mohamed dúfal, že ho uznajú aj za svojho proroka, no nestalo sa tak. Naopak Židia jeho učenie spochybňovali, pre rozpory medzi jeho učením a ich Písmom svätým. Niektorí akademickí historici sa domnievajú, že už v tom čase Mohamed stratil nádej, že sa mu podarí získať Židov ako nasledovníkov alebo spojencov, a tak zmenil kiblu, smer moslimských modlitieb, od pôvodného chrámu v Jeruzaleme ku Kábe v Mekke.

Nemoslimskí osadníci na moslimskom území bývali zvyčajne skôr zdanení, ako vypovedaní. Mohamed totiž navrhol dokument, ktorý dnes poznáme ako „Medinská konštitúcia“ (cca. 622 – 623), kde vyložil pravidlá, podľa ktorých môžu rozdielne frakcie, a špeciálne Židia, žiť v novom Islamskom štáte. V tomto systéme mali Židia a ostatné „Národy Knihy“ povolené udržať si svoje náboženstvo dovtedy, kým budú platiť poplatok. Tento systém predurčil ďalšie vzťahy medzi moslimami a neveriacimi a stal sa tak základom budúcej stability moslimských kalifátov. V svojej dobe bola Islamská ríša tolerantnejšia ako ďalšie dve veľké mocnosti v regióne – Byzantská a Sasádovská ríša, ktoré aktívne vystupovali nepriateľsky voči všetkým ostatným náboženstvám aj proti štátom podporovanému ortodoxnému kresťanstvu, respektíve zoroastrizmu.

Vzťahy medzi Mekkou a Medinou sa rýchlo zhoršovali (pozri 2. súra; Krava). Mekkčania skonfiškovali všetok majetok, ktorý v Mekke moslimovia zanechali. Naproti tomu Mohamed uzavrel dohody o aliancii a vzájomnej pomoci s okolitými susedmi.

Mohamed sa uchýlil k nájazdom na karavány smerujúce do Mekky. Napádanie karaván bola stará arabská tradícia, neskorší moslimovia ospravedlňovali tieto útoky reálne existujúcim vojnovým stavom medzi Mekkčanmi a moslimami. Bádatelia tiež môžu dodať, že to bola pre moslimov otázka prežitia, pretože im v Medine nepatrili žiadne pozemky a bez prepadov by sa museli spoľahnúť na dobročinnosť.

V marci roku 624 viedol Mohamed približne 300 vojakov pri prepadnutí mekkskej obchodnej karavány. Mekkčania sa úspešne ubránili a rozhodli sa, že uštedria Medinčanom lekciu a vyslali proti nim malú armádu. 15. marca 624 prišlo neďaleko miesta zvaného Badr k bitke. Hoci mala Mekka presilu asi 800 k 300 vojakom, moslimovia zvíťazili, zabili najmenej 45 Mekkčanov a asi 70 ich zajali pre výkupné. Moslimov zomrelo iba 14. Táto bitka je počiatkom veľkých moslimských vojenských úspechov.

Moslimom sa víťazstvo pri Badre javilo ako božská obhajoba Mohamedovho proroctva. Víťazstvo upevnilo Mohamedovu pozíciu natoľko, že si mohol dovoliť po niekoľkých menších potýčkach a porušeniach dohody ohrozujúcich bezpečnosť Mediny vyhostiť židovský klan Banú Kajnuká’. V podstate všetci ostatní Medinčania konvertovali a Mohamed sa tak stal de facto vládcom mesta.

Po Chadžídžinej smrti sa Mohamed druhýkrát oženil. Vzal si Áišu, dcéru svojho priateľa Abú Bakra, ktorý sa po jeho smrti stal jeho prvým nástupcom. V Medine sa oženil s Hafsou, dcérou Umara, ktorý sa stal následníkom Abú Bakra. Tieto svadby spečatili väzby medzi ním a jeho vysokopostavenými súkmeňovcami.

Mohamedova dcéra Fátima sa vydala za Alího. Podľa sunnitov sa jeho ďalšia dcéra vydala za Utmána. Každý z týchto mužov sa v neskorších rokoch stal následníkom Mohameda a politickým vodcom Mediny. Tak sú prví štyria kalifovia spojení s Mohamedom pokrvne, manželskými zväzkami, alebo obojím. Sunniti považujú týchto kalifov za „Rášidún“, teda „Správne vedených“.

V roku 625 tiahol mekkský generál Abú Sufján s 3000 mužmi proti Medine. Nasledujúca bitka pri Uhude sa odohrala 23. marca a skončila patom. Mekkčania ohlásili víťazstvo, ale sami stratili príliš veľa mužov na to, aby moslimov prenasledovali do Mediny.

V apríli 627 Abú Sufján viedol ďalšiu silnú armádu proti Medine. Lenže Mohamed nechal vybudovať okolo Mediny priekopu a vďaka tomu úspešne mesto ubránil v tzv. Priekopovej vojne. Veľa moslimov verilo, že Abú Sufjánovi pomáhali niektorí Medinčania, konkrétne židovský kmeň Banú Kurajz'a. Ihneď po odvrátení hrozby zo strany Mekkčanov sa moslimovia obrátili proti tomuto kmeňu. Potom, ako ich porazili, všetkých mužov a jednu ženu popravili z rozhodnutia Sa’d ibn Muáda, ktorého si sami Židia vybrali ako arbitra. Zostávajúce ženy a deti vzali do otroctva, alebo ako rukojemníkov. Kritici islamu toto považujú za nespravodlivé, moslimovia veria, že to bolo nevyhnutné. Následne po Bitke pri priekope boli moslimovia schopní, prostredníctvom konverzií a dobytí, rozšíriť svoju vládu do okolitých miest a kmeňov.

Roku 628 už bola pozícia moslimov natoľko silná, že sa Mohamed rozhodol vrátiť do Mekky, nateraz ešte iba ako pútnik. V marci sa vydal na cestu, sprevádzaný 1 600 mužmi. Po vyjednávaní bola uzatvorená dohoda na hraniciach mesta Al-Hudajbíja. Mohamed síce nemal dovolené dokončiť svoju púť v tomto roku, jednako ale malo byť nepriateľstvo ukončené a moslimom malo byť povolené vykonať púť v nasledujúcom roku. Táto dohoda však platila iba dva roky a v roku 630 prepukla vojna znova. Mohamed pochodoval na Mekku s obrovskou armádou, v počte okolo 10 000 mužov. Mekkčania, v túžbe uzmieriť sa so silnými moslimami a v úsilí znovu získať lukratívne kmeňové aliancie, sa poddali bez boja. Mohamed na revanš sľúbil všeobecnú amnestiu (z ktorej však boli niektorí špecifikovaní ľudia vylúčení). Väčšina Mekkčanov konvertovala na islam a Mohamed zničil modly v Kábe. Od toho času mala byť púť moslimskou púťou a svätyňa moslimskou svätyňou.

Kapitulácia Mekky a porážka aliancie nepriateľských kmeňov pri Hunajne priviedla väčšiu časť arabského sveta pod Mohamedovu autoritu. Tá nebola podopretá žiadnou formálnou vládou, napriek tomu, ako sa sám rozhodol, vládol prostredníctvom osobných vzťahov a kmeňových zmlúv.

Do svojej smrti roku 632, Mohamed ustanovil svoju vládu nad celým Arabským polostrovom. Moslimovia boli úplne dominantnou silou v Arábii a väčšina ostávajúcich kmeňov a štátov sa podrobila Mohamedovi.

Väčšinu zo svojich 63 rokov života bol Mohamed obchodníkom, potom prorokom. Meč vo svojom živote podvihol až neskoro, bojovníkom bol iba desať rokov. Veľa kritiky bolo na neho namierenej za účasť na prepadávaní karaván a na dobyvačných vojnách. Kritici vravia, že jeho vojny zašli ďaleko za hranicu sebaobrany. Moslimskí komentátori naopak argumentujú, že bojoval jedine pre obranu svojej komunity proti Mekkčanom, a že zdôrazňoval ľudské pravidlá vedenia vojny.

Od roku 595 do 619 mal Mohamed iba jednu manželku – Chadídžu. Po jej smrti sa oženil s Áišou, a ďalej s Hafsou. Neskôr sa oženil ešte s ďalšími manželkami, celkom s jedenástimi (9 alebo 10 žijúcich v čase jeho smrti). Niektorí vravia, že sa tiež oženil s otrockou dievkou menom Márija al-Kibtíja, iné zdroje to však zamietajú.

Chadídža bola Mohamedova prvá manželka a matka jediného dieťaťa, ktoré ho prežilo, dcéry Fátimy. S ostatnými manželkami sa oženil až po smrti Chadídži. Niektoré z týchto žien boli nedávne vdovy po bojovníkoch z bitiek. Ďalšie boli dcéry jeho blízkych spojencov a kmeňových vodcov. Výsledkom jedného z neskorších spojení bol syn, ktorý ale zomrel ako desaťmesačný.

Jeho manželstvo s Áišou je dnes často kritizované, pretože podľa tradičných zdrojov mala v čase svadby iba deväť rokov. V tomto veku s ňou mal taktiež pohlavný styk. Kritici poukazujú na jeho manželstvo s exmanželkou svojho adoptovaného syna a na porušenie koránskeho zákazu mať viac ako štyri manželky.

Výraz „spoločník“ určuje každého, kto spĺňa tri podmienky. Po prvé, musí to byť Mohamedov súčasník. Po druhé, musel aspoň raz vidieť alebo počuť Mohamedov prejav. A po tretie, musel konvertovať na islam. Spoločníci sú zodpovední za prednesenie „hadítu“, každý „hadít“ musí mať na začiatku niektorého zo spoločníkov. Okrem zoznamu, uvedeného tu, je samozrejme ešte veľké množstvo iných.

Spoločníci zoradení podľa abecedy:

• Abdulláh ibn Abbás
• Abdurrahmán
• Abú Bakr
• Alí
• Ámir
• Hamza
• Sa`d
• Sa`íd
• Sa`d Ibn Abí Wakkás
• Salmán al-Fárisí
• Talha
• Umar
• Usmán
• Zubajr

Mohamed zomrel okolo poludnia v pondelok 8. júna 632 po krátkej chorobe v Medine. Mal 63 rokov. Podľa šiítského islamu mal Mohamed určiť svojho nevlastného syna Alího za svojho nástupcu na verejné kázanie v Gadír al-Chumm (Chom). Jednako ale Abu Bakr a Umar intrigami vytlačili Alího a vodcom, čiže kalifom, urobili Abú Bakra. Väčšina sunnitov toto spochybňuje a vraví, že sa komunita radila a slobodne zvolila Abú Bakra, ktorý bol jedným z popredných následníkov Mohameda. Určite sa tak stalo a Abú Bakr sa stal novým vodcom. Väčšinu svojho krátkeho vládnutia strávil potlačovaním vzbúrených kmeňov.

So zjednotením Arábie sa moslimovia začali rozhliadať smerom von a začali dobývanie, ktoré malo prípadne zjednotiť celý Stredný východ pod vládu kalifov.

Mohameda prežila jedine jeho dcéra Fátima a jej deti. (Niektorí tvrdia, že mal ešte jednu dcéru Zajnab, ktorá porodila dcéru Ammu, alebo Umamu, ktorá ho tiež prežila.) Šiiti veria, že Fátimin manžel Alí a jeho nasledovníci sú jediní legitímni vodcovia viery. Sunniti tento názor odmietajú, ale napriek tomu si ctia Mohamedových potomkov. Mohamedovi potomkovia sú známi pod mnohými menami, ako napríklad sajíd سيد, či šaríf شريف (množné číslo: ašráf أشراف). Veľa vládcov a významných osobností v moslimských krajinách sa v minulosti aj dnes vyhlasuje za Mohamedových potomkov, s väčšou či menšou vierohodnosťou. Napríklad fátimovská dynastia v Severnej Afrike, súčasná jordánska a marocká kráľovská rodina Idrísovcov a Ágá chán, imám išmaelskej vetvy islamu. V mnohých moslimských štátoch existujú rôzne dôveryhodné spoločnosti, ktoré predkladajú prehlásenia o potomstve Mohameda.

Mohamed pred svojou smrťou v roku 632 vytvoril islam ako sociálnu a politickú silu, ktorá zjednotila väčšinu Arábie. V niekoľkých obdobiach po jeho smrti prišlo k zjednoteniu celej Arábie a k dobytiu Iránu, Iraku, Egypta, Palestíny, Sýrie, Arménska a veľkej časti severnej Afriky. Do roku 750 sa už islam stal duchovným náprotivkom dvoch veľkých monoteistických náboženských systémov – judaizmu a kresťanstva – a geopolitickým nástupcom Rímskej ríše. Pod moslimskú kontrolu sa tak dostal zvyšok severnej Afriky, južná časť Španielska a veľká časť strednej Ázie, vrátane Sindhu v údolí Indusu. Pod vládou Ghaznavidov sa islam v 10. storočí v dôsledku dobyvačných vojen rozšíril do hinduistických kniežatstiev na východ od Indusu, teda do oblasti dnešnej severnej Indie. Ešte neskôr islam mierovou cestou expandoval do veľkej časti Afriky a juhovýchodnej Ázie. Dnes je islam druhé najrozšírenejšie náboženstvo, ktoré vyznáva viac ako miliarda ľudí po celom svete.

Väčšina moslimov voči Mohamedovi cíti veľkú úctu a lásku a vyjadrujú ju mnohými spôsobmi. Nie je to však uctievanie. Jedinou osobou v islame, ktorá je hodná uctievania, je jediný a všemocný Boh (arabsky Alláh). Boh je všemocný a vševediaci, nepotrebuje preto žiadneho prostredníka medzi sebou a ľuďmi. Mohamed bol ním vyvolený, aby ľuďom sprostredkoval Korán a aby sa pre nich stal vzorom dokonalého moslima. Stále však bol len človekom. Uctievanie hocikoho a hocičoho iného ako Boha je v islame najťažším hriechom (širk), a platí to aj v prípade Mohameda. Moslimovia sa k nemu, rovnako ako k nikomu inému okrem Boha, nemodlia, ani ho o nič neprosia. Vážia si ho však ako dokonalého človeka a príklad hodný nasledovania. Jeho výroky a činy sú základom sunny, po Koráne najdôležitejšieho zdroja islamského práva šaría.

• Mohamedovo meno sa často uvádza s pochvalnými titulmi.
• Pri vyslovovaní či písaní Mohamedovho mena sa pred ním umiestňuje titul Prorok a za ním nasleduje fráza Nech je mier pri ňom.
• Koncerty moslimskej a zvlášť sufijskej liturgickej hudby zahŕňajú piesne velebiace Mohameda.
• Niektorí moslimovia slávia deň narodenia Mohameda prepracovanými sviatkami. Ostatní naopak veria, že takéto sviatky sú čírou modernou inováciou.
• Kritizovanie Mohameda je v niektorých moslimských štátoch považované za rúhanie a trestá sa smrťou.
• Mohamedove relikvie, ako napríklad hrob, meč, oblečenie, ale aj pramienky vlasov, niektorí moslimovia uctievajú.
• Dokonca aj od neikonických zobrazení Mohameda sa obyčajne odrádzalo. Napriek tomu, od 16. storočia perzské a osmanské umenie často zobrazuje Mohameda v miniatúrach, aj keď je jeho tvár buď zastretá, alebo zakrytá vychádzajúcou žiarou.
• Okrem príbehov, uznaných islamskými bádateľmi hadísu za kánonické, a ústnych tradícií existuje veľa povestí zvelebujúcich Mohameda a rozprávajúcich zázračné príbehy o jeho narodení, výchove a živote.

Jarsanisti či Ahl-e Hakk uctievajú Mohameda ako sekundárnu manifestáciu Boha. Jarsanisti veria v Haft Tan (sedem osôb), ktoré sú podstatou Boha. Podľa jarsanistov sa Boh inkarnuje do siedmich bytostí s názvom mazharíjat, pričom jedna je vždy primárna a obsahuje tzv. božskú esenciu. Jarsanisti veria, že svet sa odohráva v opakujúcich sa cykloch a delia dejiny na tri epochy. Počas druhej epochy (epocha šarí’e) sa Boh inkarnoval do 7 ľudí pričom božskú esenciu získal Alí ibn Abí Talib a sekundárnym božským prejavom bol Mohamed.^{[7] [8]}

• The Yaresan : a sociological, historical and religio-historical study of a Kurdish community / M. Reza Hamzeh'ee. Berlin : Schwarz, 1990

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Mohamed
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Mohamed