Netopier (opereta)
Netopier (nem. Die Fledermaus) je opereta, ktorú skomponoval Johann Strauss ml. Premiéra sa konala 5. apríla 1874 v divadle Theater an der Wien vo Viedni. Libreto v nemeckom jazyku napísali Karl Haffner a Richard Genée.
Vznik libreta je zaujímavý sám o sebe. Pochádza z komédie nemeckého dramatika Rodericha Benedixa Väzenie. Túto komédiu prepracovali Offenbachovi libretisti Meilhac a Ludovic Halévy a s veľkým úspechom uviedli pod názvom Réveillon ako komédiu (bez hudobného sprievodu) v divadle Théâtre du Paris Royal v Paríži v roku 1872. Hru sa rozhodol kúpiť riaditeľ v Theater an der Wien, Maximilian Steiner. Keď si však dielo prečítal, považoval ho za príliš parížske a úplne nevhodné pre rakúske publikum. Skúsil ho podsunúť svojmu konkurentovi v divadle Carl Theater. Riaditeľ Jauner predložil hru na preklad a úpravu svojmu autorovi Karlovi Haffnerovi. Výsledok zrejme tiež nepovažoval za dobrý, takže hra aj s prekladom sa k Steinerovi vrátila. Ten napokon súhlasil s návrhom Richarda Genée, aby mohol hru úplne prepracovať a ponúknuť Straussovi na zhudobnenie. Hra dostala nový názov: Die Fledermaus a stala sa jedným z najväčších Straussových úspechov. Samotné libreto je jedno z najvydarenejších operetných libriet. Hudba je veľmi kvalitná a je v dobrom súlade s dejom na javisku.
V súvislosti s touto operetou koluje chýr, že pôvodná premiéra nemala úspech, ktorý je založený na fakte, že bola hraná len 16–krát za sebou. V skutočnosti prerušenie spôsobilo hlavne dopredu naplánované hosťovanie talianskeho operného súboru na čele s Adeline Patti. Potom sa v predstaveniach pokračovalo, ale po 45. opakovaní boli opäť prerušené, pretože ochorela herečka Irma Nittingerová (v roli princa Orlovského). Začiatkom júla uviedli Netopiera v Berlíne s búrlivým úspechom. To prispelo k opätovnej obnove predstavení vo Viedni (jubilejnú 100. reprízu dosiahla hra v roku 1876). Pri zámere uviesť hru v Paríži nastali ťažkosti, pretože Meilhac a Halévy sa začali hlásiť o autorské práva. Nakoniec bola opereta uvedená s úplne iným názvom a dejom, ako „La Tzigane“. V tejto forme však nedosiahla ani kvalitu ani úspech svojej orginálnej verzie. Pôvodná verzia sa nakoniec začala hrať v Paríži až od roku 1905. Vysoká kvalita nakoniec operetu priviedla ku významnému svetovému úspechu, hoci jej cesta ku sláve bola tentoraz kľukatejšia, ako býva bežné.
Hlavné postavy
[upraviť | upraviť zdroj]| Rola | Hlasový rozsah | Meno herca počas premiéry, 5. apríl 1874 (Dirigent: Johan Strauss ml.) |
|---|---|---|
| Gabriel von Eisenstein | tenor | Jani Szika |
| Rosalinda, jeho žena | soprán | Marie Geistinger |
| Adéla, komorná – subreta | soprán | Caroline Charles-Hirsch |
| Ida, tanečnica, sestra Adely | soprán | |
| Alfréd, operný spevák, obdivovateľ Rozalindy | tenor | Hans Rüdiger |
| Dr. Falke, notár, Eisensteinov priateľ | barytón | Ferdinand Lebrecht |
| Dr. Blind, advokát | tenor | Carl Matthias Rott |
| Frank, riaditeľ väznice | barytón | Carl Adolf Friese |
| Princ Orlovský, ruský aristokrat | mezzosoprán | Irma Nittinger |
| Frosch, dozorca väznice | činoherná rola | Alfred Schreiber |
Obsah
[upraviť | upraviť zdroj]
Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!Prvé dejstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Eisenstein je odsúdený na 8 dní väzenia za urážku majestátu. Jeho priateľ Falke, ktorý bol na poslednom maškarnom bále prezlečený za Netopiera a z ktorého si Eisenstein urobil kanadský žartík sa chce pomstiť. Nahovorí Eisensteina, aby išiel do väzenia až ráno a večer strávil na veľkom bále ruského princa Orlovského. Jeho žena Rosalinda sa neubráni naliehaniu svojej bývalej lásky, tenoristu Alfréda. Ich spoločný večer naruší riaditeľ väznice Frank, ktorý prišiel osobne odviest Eisensteina do väzenia. Rosalinda aby nebola kompromitovaná, nahovorí Afréda, aby išiel do väzenia namiesto jej muža.
Druhé dejstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Falke so súhlasom princa Orlovského na bál pozval okrem Eisensteina aj Rosalindu, Franka aj jeho slúžku Adélu, pričom všetkých presvedčil, aby vystupovali inkognito – pod inými menami. Frank a Eisenstein sa vydávajú za francúzskych aristokratov a spriatelia sa. Záletný Eisenstein najprv začne dvoriť vlastnej služke a neskôr aj manželke, ktorá má na tvári masku a vydáva sa za tajomnú maďarskú grófku. Rosalinda získa jeho hodinky, s ktorými sa jej manžel zvykne pred ženami chváliť.
Tretie dejstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Riaditeľ Frank po prehýrenej noci prichádza unavený do väznice. Čoskoro prichádza Eisenstein a s prekvapením tam nachádza svojho nového priateľa, ktorý mu navyše oznámi, že „Eisenstein“ už od večera sedí vo väzení. Prichádza tiež Rosalinda, ktorá chce vyslobodiť Alfreda. Eisenstein sa prezlečie za obhajcu a dozvie sa, ako sa Alfred dostal do väzenia. Ale keď pred manželkou odhalí svoju totožnosť, tá mu na oplátku ukáže hodinky, ktoré ako „maďarská grófka“ od neho získala na bále. Keď už je chaos dokonalý, prichádza Falke s celou spoločnosťou a vysvetlí, že to všetko je pomsta „Netopiera“. Eisenstein sa udobrí s manželkou a musí si odsedieť zvyšok trestu.
Skladby
[upraviť | upraviť zdroj]- Träubchen, das entflattert ist – ária Alfréda
- Da schreibt meine Schwester Ida – ária Adely
- Ach, ich darf nicht hin zu ihr – (Adela, Rozalinda)
- Nein, mit solchen advokaten – trio (Eisenstein, Rozalinda, Blind)
- Komm mit mir zum Souper – duet (Falke, Eisenstein)
- So muss allein ich bleiben – trio (Rozalinda, Eisenstein, Adela)
- Finále 1. dejstva – (Alfred, Rozalinda, Frank)
- Ein Souper heut uns winkt – Introdukcia do 2. dejstva (chór)
- Ich lade gern mir Gäste ein – kuplet (Orlovský, Eisenstein)
- Mein Herr Marquis – (Adela, Eisenstein, Orlovský, Falke, chór)
- Dieser Anstand so manierlich – duet (Eisenstein, Rozalinda)
- Klänge der Heimat – ária, csárdáš (Rozalinda)
- Finále 2. dejstva – (Orlovský, Adela, Eisenstein, Falke, Frank, Rozalinda, Ida, chór)
- Ein fideles Gefängnis – (Frosch, Alfred, Frank, Adela, Ida)
- Spiel ich die Unschuld vom Lande – kuplet (Adela, Frank, Ida)
- Ich stehe voll Zagen – trio (Eisenstein, Rozalinda, Alfréd)
- O Fledermaus, o Fledermaus – finále