Pozorovanie

Pozorovanie by sa dalo všeobecne definovať ako zmyslová percepcia okolitého sveta. Vedecké pozorovanie sa na rozdiel od „laického“ pozorovania dá definovať ako technika zberu informácií založená na zameranom, systematickom a organizovanom sledovaní aspektov, fenoménov, ktoré sú objektom skúmania^[1]. Vedecké pozorovanie je jedna zo všeobecne akceptovaných vedeckých metód, a hrá tak dôležitú úlohu v rámci kvalitatívneho a kvantitatívneho výskumu.

Najprehľadnejším delením pozorovania je jednoznačne delenie na pozorovanie priame (zmyslové – najčastejšie ide o pozorovanie prostredníctvom primárnych zrakových a sluchových vnemov) a pozorovanie nepriame (sprostredkované – napr. prostredníctvom mikroskopu, dotazníku či videozáznamu).

Podobne ako pre iné vedecké metódy platí aj pre pozorovanie základné rozdelenie na pozorovanie kvalitatívne a kvantitatívne v závislosti na charaktere získavaných informácií. O účele kvalitatívneho či kvantitatívneho pozorovania sa doktor Miroslav Disman vyjadril nasledovne: 

Rozumieť to je úlohou kvalitatívneho výskumu. Kvantitatívny výskum je iba brutálny a primitívny nástroj na testovanie hypotéz. Má však jednu nesmierne dôležitú vlastnosť: je nám schopný povedať, aká je pravdepodobnosť, že sme na omyle^[2].

Vyznačuje sa vysokou mierou formalizácie. Už pred začatím pozorovania je stanovené čo, ako, ako často, kde a ideálne s akými predpokladmi vývoja budeme pozorovať. Pozorovanie tohto druhu spravidla dovoľuje použitie záznamového archu ako aj aplikáciu viacerých zaškolených pozorovateľov súčasne. Typicky ide o kvantitatívny prístup k skúmaniu.

Pre neštandardizované pozorovanie je typický dosť nízky až nulový stupeň formalizácie^[1]. Dokonca aj výber súboru pozorovaných objektov sa odohráva až v priebehu pozorovania a na základe rozhodovania pozorovateľa. V praxi často predstavuje predchádzajúcu fázu štandardizovaného pozorovania a v takom prípade je jeho cieľom konkretizácia parametrov pozorovania a vytvorenie hypotézy. Z charakteru neštandardizovaného pozorovania sa dá usúdiť, že sa väčšinou ide o metódu kvalitatívneho výskumu. 

Strednú cestu nájdeme v pološtandardizovanom pozorovaní, ktoré umožňuje na určité aspekty skúmaného javu nachádzať odpovede s použitím vysoko formalizovaného pozorovania a na zvyšný rozsah naopak nízkou mierou formalizácie pozorovania.

• Zúčastnené pozorovanie (taktiež vnútorné) je také pozorovanie, pri ktorom pozorovateľ vstupuje do skupiny skúmaných subjektov, stáva sa aktívnym členom skupiny. Obvykle býva súčasťou komplexnejšieho skúmania skupiny^[1], s úlohou odhaliť vnútornú perspektívu účastníkov^[3] a býva doprevádzané ďalšími metódami vedeckého výskumu (napr. neštandardizovaným rozhovorom). Tento druh pozorovania sa volí hlavne v prípadoch, kedy je objekt pozorovania do značnej miery neznámy, uzavretý (náboženská sekta), čo zároveň vylučuje použitie pozorovania štandardizovaného. Zároveň je zúčastnené pozorovanie spojené s otázkou etickosti omnoho výraznejšie ako pozorovanie nezúčastnené, už len kvôli nutnosti aktivity v rámci skupiny. Taktiež sa vyznačuje vyššou mierou rizika spochybnenia objektivity pozorovateľa a spravidla aj nemožnosťou vedenia komplexných priebežných záznamov.
• Nezúčastnené pozorovanie volíme v prípade zneprístupneného alebo pre výskum neopodstatneného vstupu do pozorovanej skupiny. V prípade vied prírodných býva takéto pozorovanie jedinou alternatívou, z dôvodu neživého charakteru objektu skúmania. Nezúčastnené pozorovanie môže mať ako štandardizovanú, tak neštandardizovanú podobu.

• V rámci zjavného (otvoreného) pozorovania sú si jeho subjekty vedomé, že výskumník nie je takpovediac jedným z nich. Výskumník tento fakt nielen nepopiera, ale ak si to vyžaduje nejednoznačnosť situácie, tak na neho dokonca upozorní. Najmarkantnejšia nevýhoda takéhoto pozorovania je možnosť výrazného skreslenia plynúceho z určitého rušenia pozorovaných, z ich následnej štylizácie^[1]. Tento rozdiel medzi pozorovaným a výskumníkom je pri zúčastnenom pozorovaní stieraný časom stráveným v skupine. Výhodou otvoreného pozorovania je klasická možnosť voľby medzi štandardizovanou a neštandardizovanou formou ako aj možnosť viesť o výskume plnohodnotný záznam.
• Skryté pozorovanie ako také nenarúša prirodzenosť skupiny, a dovoľuje tak hlbšie pochopenie skúmanej skutočnosti. Zároveň však pozorovateľovi hrozí neustále riziko prezradenia, ktoré môže v istom sociálnom prostredí dlhodobo zdiskreditovať ako jeho výskum, tak výskum vôbec^[1]. So skrytým pozorovaním sa tiež silnejšie spája otázka etickosti takéhoto výskumu. Podobne ako zúčastnenosť, zo samotnej podstaty skryté pozorovanie vylučuje použitie kvantitatívneho prístupu.

1. ↑ ^{a b c d e} Reichel, Denis. Kapitoly metodologie sociálních výzkumů. Vyd. 1. Praha: Grand Publishing, 2009
2. ↑ Disman, Miroslav. Jak se vyrábí sociologická znalost. Vyd.1.Praha: Karolinum, 2002
3. ↑ Hendl, Jan. Kvalitativní výzkum: základní metody a aplikace. Vyd.1. Praha: Portál, 2005

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Pozorovanie
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pozorovanie