Samopal

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Samopal, je automatická zbraň používajúca pištoľové strelivo. Od útočnej pušky sa líši iným princípom samonabíjania a použitým strelivom s menšou prachovou náplňou, ktoré podmieňuje aj menší účinný dostrel samopalov.

Pre samopaly sa na Slovensku a v Česku niekedy používa aj nejednoznačný názov automat (podľa ruského slova: avtomat), ktorým sú označované aj automatické a útočné pušky. Samopaly skôr vystihuje nemecký názov „Maschinenpistole“ (doslova: strojná pištoľ) alebo anglický „Submachine gun“ tiež často pod skratkou SMG (doslova: subguľomet, „menej ako guľomet“). Ruština pre samopal používa výraz pistolet-pulemiot (Пистолет-пулемёт voľne: guľometná pištoľ).

Princíp tohto druhu automatických zbraní je založený na pôsobení spätného rázu s dynamicky neuzamknutým uzáverom a pevnou hlavňou. Funguje tak, že na čelnej ploche hlavy uzáveru je zápalník, ktorý pri uzavretí automaticky odpáli náboj a cyklus sa opakuje dovtedy, kým je stlačená spúšť. Pri uvoľnení jej mechanizmus pohyb smerom dopredu zastaví. Odpaľovanie je zo zadnej polohy uzáveru.

Dôvodom vývoja nového typu zbraní bol fakt, že pešiak s bežnou puškou nemal proti guľometom žiadnu šancu. Na boj v zákopoch ani nebolo potreba zbrane ako pušky. Ich veľký dostrel pre bežného pešiaka nebol vôbec dôležitý. Zbrane boli navyše veľmi veľké a neohrabané, namiesto nich stačili v boji v zákopoch aj pištole a revolvery, tie však nemali potrebnú kapacitu streliva. Pušky, sa síce dali využiť v statickej zákopovej vojne ale v útoku strácali svoje výhody kvôli nízkej kadencii streľby. Navyše ak útočiaci pešiak prežil beh zemou nikoho a vnikol do nepriateľského zákopu, tak mu boli opäť značné rozmery jeho zbrane na príťaž.

Nový samopal mal byť akýmsi kompromisom, spájal kompaktnosť pištolí s efektívnosťou guľometov. V roku 1915 Talian Abiel Botel Revelli vyvinul automatickú zbraň na 9 mm náboj Glisenti. Jeho vynález – dvojhlavňový Villar Perosa M15 tak ešte cez vojnu skončil v zákopoch. Jeho účinný dostrel bol len 120 m a hmotnosť až 7,41 kg. Celkovo sa tento prvý samopal nestal úspešný aj vďaka vysokej kadencii až 1200 výstrelov za minútu. Niektoré jeho prvky sa však využili pri ďalších konštrukciách ako bol napríklad Beretta Modello 1918. Tento samopal pripomínal karabínu Menlicher Corcano, mal drevenú pažbu, sklopný bodák a celkovú dĺžku 851 mm. Tento samopal mal už i prijateľnú hmotnosť 3,72 kg a kadenciu 900 výstrelov za minútu, ani on však nebol príliš úspešný.

V Nemecku sa pre potreby armády začal vyrábať samopal až v polovici roku 1918. Išlo o vynález Huga Schmeissera a Theodora Bergmanna. Bergmann MP18 „Muskete“ sa pažbou podobal na pušku Mauser 98, bol 815 mm dlhý a vážil 5,26 kg, kvôli čomu ho museli obsluhovať dvaja vojaci (strelec a nosič munície). Ako strelivo sa používali 9 mm náboje Parabellum, ktoré sa vkladali do neveľmi spoľahlivých zásobníkov po 32 ks. Aj tento samopal strieľal iba dávkou z otvoreného záveru, ktorého puzdro prechádzalo do perforovaného krytu hlavne. Mal kadenciu 650 výstrelov za minútu a účinný dostrel 70 m, čo na boj v zákopoch celkom stačilo. Verseillská zmluva však porazenej nemeckej armáde zakázala samopaly používať.

Nemci vyvinuli samopaly MP38 a MP40, používajúce strelivo typu Luger kalibru 9 mm. Briti používali samopaly Lanchester MK I a Sten. Sovietska armáda bola vyzbrojená samopalmi s drevenou pažbou PPŠ-41, PPD-40 a neskôr i PPS-43 so sklopnou opierkou ramena. Sovietske samopaly používali strelivo typu Tokarev kalibru 7,62 mm. Na začiatku sovietsko-nemeckej vojny ich však bolo iba málo a to hlavne v dôsledku diletantských rozhodnutí najvyšších veliteľov, ktorí tieto nové zbrane veľmi podceňovali. Počas bojov však čoskoro vyšlo najavo, že samopaly sú pre pechotu veľmi potrebné. Sprvu sa používali iba pre špeciálne jednotky, no ich útočný potenciál a kvalita v boji zblízka, či v bojoch o mestá vyniesli samopaly medzi najdôležitejší vojenský materiál, takže koncom vojny ich používali prakticky všetky druhy vojska. Americké vojská boli vyzbrojené samopalmi Thompson M1, ktorý používal strelivo typu 45 ACP.

Ku koncu vojny Nemci vyrobili pušku „Sturmmgewehr“ (čo v preklade znamená: útočná puška) najprv nazvaná MP 43 neskôr s určitými modifikáciami označovaná ako StG 44. Bola skĺbením dlhého dostrelu pušiek a kadencie samopalov. Napriek tomu, že táto zbraň priebeh vojny nijak nezvrátila, znamenala veľký kvalitatívny pokrok vo výzbroji pechoty a určila trend do budúcnosti.

Samopaly sú v súčasnosti pre svoj výkon, malé rozmery a hmotnosť populárne aj medzi organizovaným zločinom a teroristami.

• Hafdasa C-4 (Argentína)
• Halcon M-1943 (Argentína)
• FN P90 (Belgicko)
• Heckler & Koch MP5 (Nemecko)
• Heckler & Koch MP7 (Nemecko)
• MAC M10 (USA)
• vz. 61 „Škorpion“ (Česko-Slovensko)
• Uzi (Izrael)

• Full Auto Conversion for Browning Pistols (Download Archivované 2007-07-09 na Wayback Machine), Gerard Henrotin (H&L Publishing – HLebooks.com, 2003)
• The German Submachine Guns (Download), Lyndon Haywood (H&L Publishing – HLebooks.com, 2001)