Theodosius I. (Byzantská ríša)

Theodosius I. plným meno Flavius Theodosius Flaccus, známy aj ako Theodosius Veľký (* 11. január 347 – † 17. január 395) bol v rokoch 379 až 394 cisárom východu Rímskej ríše a od roku 394 posledným cisárom jednotnej Rímskej ríše, ktorá sa po jeho smrti v roku 395 rozdelila na dve časti, východnú a západnú. Jeho syn, Arkadius, sa stal panovníkom Východorímskej ríše, a druhý syn, Honorius, vládol Západorímskej ríši.

Theodosius sa narodil v hispánskom meste Cauca, alebo v meste Italica pri dnešnej Seville do zámožnej a vplyvnej miestnej rodiny, ktorá pochádzala pôvodom z Itálie. Jeho otec Theodosius starší bol významným rímskym generálom. V jeho stopách sa vybral i budúci cisár Theodosius, ktorý svoju kariéru odštartoval v armáde. Ako generál sa vyznamenal porážkou Sarmatov.

Obdobie Theodosiovej vlády znamenalo pre rímske impérium obdobie veľkých a významných zmien. Na trón nastúpil v čase, keď na Balkáne prebiehalo rozsiahle povstanie Vizigótov, barbarov, ktorých tam pod prísnymi podmienkami prijal predošlý byzantský cisár Valentus. Vizigóti vyplienili takmer celý Balkán a roku 378 porazili za pomoci ostrogótskych, hunských a alanských oddielov rímske vojsko pri Hadrianopole. Podľa rímskeho historika Ammiana Marcellina to bola najhoršia porážka Rimanov od dôb kartáginského vojvodcu Hannibala. Cisár Valentus podľahol zraneniam z bitky, a stal sa tak druhým rímskym imperátorom, ktorý zahynul v boji (prvý bol Decius). Spolu s ním padli dve tretiny vojakov. Obranný systém ríše na dolnom Dunaji sa rozpadol, cesta na rímske územie sa otvorila ďalším barbarom. Súčasne sa tiež zrútila rímska hranica na Rýne. Cisár Gratianus nato vymenoval nového východného cisára, generála Flavia Theodosia Flacca, ktorému sa podarilo poraziť zle usporiadaných Gótov, ktorí nevedeli odložiť bujaré oslavy po úspešnej bitke. Góti boli potom znovu usadení na území ríše, získali pôdu a bolo im dovolené riadiť sa vlastnými zákonmi. To znamená, že si zachovali veľkú autonómiu, nesmeli však mať svojho náčelníka. Ako foederati boli povinní slúžiť v rímskom vojsku a veľa gótskych veľmožov potom spravilo kariéru v rímskych légiách. Zmluva z roku 382 bola v podstate dodržiavaná až do Theodosiovej smrti, aj keď gótsky prvok predstavoval pre východnú časť ríše neustále ohnisko napätia a potenciálnej revolty.

Roku 380 vydal Theodosius I. edikt, ktorým povýšil kresťanstvo na jediné oficiálne uznávané náboženstvo v Rímskej ríši. To znamenalo jednak zákaz uctievania pohanských kultov, ale najmä ostré opatrenia proti kresťanským herézam. Roku 381 zvolal druhý ekumenický koncil do Konštantínopolu (1. konštantínopolský koncil), kde bolo definitívne odsúdené arianizmus ako kacírsky smer a kde došlo k dotvorenie vyznania kresťanskej viery (odtiaľ nikejsko-carihradské vyznanie). V roku 392 vydal edikt, v ktorom zakázal akékoľvek prejavy pohanstva, či na vidieku, alebo v meste. Taktiež zrušil pohanské grécke Olympijské hry, zatvoril veštiareň v Delfách a nechal zničiť Artemidin chrám v Efeze.

Theodosius sa musel postarať o vzdorocisárov zo západu. Najprv bol jeho západný spolucisár Valentinianus II. ohrozený uzurpátorom Magnom Maximom, ktorý vyhlásil Valentinianovi vojnu. Velentinianus nato utiekol do Solúna za Theodosiom. Theodosius sa vypravil na západ a Magna Maxima porazil. Onedlho nato sa proti Valentiniánovi vzbúril veliteľ vojsk, Frank Arbogastes, a za cisára vyhlásil svojho kandidáta, Eugenia, ktorý bol pohan a snažil sa vzkriesiť tradičné náboženstvo. Aby nemohol Valentiniánus nič podnikať, Arbogastes ho zavraždil. Theodosius sa opäť vypravil na západ a pri Aquilei Eugenia porazil, čím definitívne padlo aj staré rímske náboženstvo. Jeho aj Arbogasta potom popravili. Takto sa zároveň stal Theodosius jediným vládcom ríše.

Za Theodosiovej vlády proti nemu povstali dve grécke mestá, Solún (Thessaloniki) a Antiochia. Solúnčania totiž po nezhodách popravili generála miestnej posádky, Germána Bothericha a jeho mŕtvolu vláčili ulicami. Po tomto čine dal Theodosius usporiadať v hipodróme preteky. Keď sa do štadiónu nahrnul ľud, vojaci vtrhli dnu a každého vnútri štadióna zabili. Po tomto čine sa proti Theodosiovi postavil jeho priateľ, biskup z Mediolana, Ambrosius hlava vtedajšej cirkvi. Theodosius svoj čin ľutoval a po prísnych pokániach mu biskup odpustil.

V Antiochií obyvatelia povstali proti vláde a zničili sochy Theodosia a jeho synov. Po potlačení vzbury odňal cisár Antiochií všetky mestské výsady a tak sa z perly východu mala stať iba dedina. Theodosius taktiež antiochijský ľud z mesta vyhnal. Ale neskôr oľutoval svoje správanie, ľud povolal späť a mestu vrátil predošlé výsady.

Theodosius I. bol posledným rímskym imperátorom, ktorý vo svojich rukách sústredil vládu nad celou ríšou. Počítal s tým, že po jeho smrti sa o ňu podelia jeho synovia Arkadius a Honorius. V 4. storočí išlo o bežnú prax, ktorá nemala viesť k rozdeleniu ríše, ale iba správy jej rozľahlého územia. Skutočnosť však bola iná. Po roku 395 sa začali Východ a Západ, medzi ktorými boli hlboké etnické, kultúrne, náboženské a stále viac tiež sociálne a ekonomické rozdiely a ktorých vzájomné kontakty komplikovali migračné ťaženia barbarov, od seba vzďaľovať aj po stránke politickej. Okrem týchto dlhodobých trendov na tom niesli konkrétnu vinu aj Theodosiovi obmedzení synovia, ktorí neboli schopní samostatne vládnuť ani veliť armáde a svoje právomoci prenechali dvorným hodnostárom. Za tejto situácie sa začali formovať dve rímske impéria, ktorých panovníci – alebo tí, ktorí za nich vykonávali vládu – mnohokrát neváhali konať proti druhej časti ríše. Hneď za vlády Arkádia a Honória moc prevzali velitelia vojsk, Stilicho na západe a Rufinus na východe, pričom viedli medzi sebou neustále spory.

Theodosius sa stal zakladateľom ďalšej dynastie v dejinách Ríma. Po jeho smrti vládol na východe Arkadius a po jeho smrti jeho syn Theodosius II. Na západe vládol Theodosiov syn Honorius a po jeho smrti jeho synovec Valentinianus III., za ktorého však vládla spočiatku jeho matka, Honoriova sestra Galla Placidia, ktorá sa zaslúžila o postavenie mnohých kostolov v Ravenne a v Ríme a za jej vlády prežila Západorímska ríša veľký kultúrny rozmach, neskôr držal vládu vo svojich rukách schopný generál Flavius Aetius, ktorého však Valentinianus zavraždil, čo sa mu stalo osudným, prívrženci Aetia sa pomstili a cisára zavraždili pri vojenskej prehliadke, čím tak v roku 455 theodosiovská dynastia vymrela a nastal chaos, z ktorého sa už Západorímska riša nespamätala a v roku 476 definitívne padla.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Theodosius I. (Byzantská ríša)