Emil Belluš

Emil Belluš
slovenský architekt,
vysokoškolský profesor a akademik
Emil Belluš
Dielo
Významné stavbyKolonádový most, Piešťany (1932)
Automatický mlyn NUPOD, Trnava (1936)
Vodojem, Trnava (1946)
Ocenenia
Cena Dušana Jurkoviča (1974)
Osobné informácie
Narodenie19. september 1899
 Slovenská Ľupča, Slovensko
Úmrtie14. december 1979 (80 rokov)
 Bratislava, Slovensko
Alma materČVUT v Praze
ManželkaElena Jamnická
DetiEmil, Pavol, Jelica
Odkazy
Spolupracuj na Commons Emil Belluš
(multimediálne súbory na commons)

Prof. Ing. arch. Emil Belluš, DrSc. (* 19. september 1899, Slovenská Ľupča – † 14. december 1979, Bratislava) bol slovenský architekt, predstaviteľ funkcionalizmu.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa do rodiny stolárskeho majstra Daniela Belluša a jeho manželky Anny ako ich prvorodený potomok. Východiskom jeho umeleckého úspechu bolo kultúrne orientované rodinné zázemie, ktoré ho formovalo od útlej mladosti. Otec, hoci remeselník, sa činorodo zapájal do kultúrneho života Banskej Bystrice, zaujímal sa o divadlo a výtvarné umenie a bolo len prirodzené, že i svoje deti orientoval týmto smerom.

Základné vzdelanie a neskôr aj klasické osemročné gymnázium absolvoval v Banskej Bystrici, kde ho v osemnástich odvádzajú do domobrany. Z vojenskej služby je uvoľnený v roku 1918 ku štúdiu na Fakulte architektúry Technickej univerzity v Budapešti, vtedajšom hlavnom meste Uhorska. Už nasledujúci rok ale odišiel na štúdiá do Prahy, hlavného mesta novovzniknutej Česko-Slovenskej republiky, kde pokračoval v štúdiu na Fakulte architektúry Českého vysokého učení technického v Prahe. Počas tohoto štúdia sa aktívne zapájal do činnosti spolku Detvan, združenia slovenských študentov, v ktorom sa stretával s maliarmi, hudobníkmi i filozofmi, kde si vytvoril priateľstvá na celý život.

Kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1924 ako absolvent projektuje svoju prvú budovu v tradicionalistickom duchu, polyfunkčný Národný dom v Banskej Bystrici. Od roku 1925 má vlastný ateliér v Bratislave a stal sa členom Spolku slovenských umelcov a pravidelne sa zúčastňoval sa všetkých jeho výstav v Bratislave, Hodoníne i Krakove. Tu položil základy svojej neskoršej spolupráce s Martinom Benkom i Jankom Alexym. V roku 1928 sa stal členom kuratória novozaloženej Školy umeleckých remesiel (spolu s Dušanom Jurkovičom a Fridrichom Weinwurmom). Okrem iného spolupracoval aj s režisérom Jánom Jamnickým v Slovenskom národnom divadle ako scénograf. Taktiež patril medzi členov redakčného kruhu kultúrneho časopisu Nová Bratislava.

Zaslúžil sa o založenie Slovenskej vysokej školy technickej (dnešná Slovenská technická univerzita) a architektonického školstva na Slovensku, kde v rokoch 1939 až 1970 pôsobil ako profesor, z toho v rokoch 1945 až 1946 ako dekan odboru inžinierskeho staviteľstva. V roku 1955 sa stal akademikom Slovenskej akadémie vied a roku 1956 získal titul DrSc. Jeho poslednou budovou je Mladá Garda v Bratislave z roku 1954, neskôr sa venuje už iba teoretickej a pedagogickej činnosti.

Emil Belluš mal tiež veľký podiel na založení spolkovej činnosti architektov. Bol predsedom Spolku architektov Slovenska (1945 – 1953) a Zväzu slovenských architektov (1955 – 1956). Založil viaceré odborné časopisy, napr. v roku 1939 Technický obzor slovenský, neskôr v SAV Architektúru a urbanizmus a Životné prostredie. Napísal Encyklopédiu pozemného staviteľstva.

Tridsiate a štyridsiate roky boli pre Emila Belluša vrcholným tvorivým obdobím. Vyprojektoval množstvo verejných, administratívnych, obytných aj priemyselných stavieb. Tie bratislavské silne ovplyvnili a dodnes ovplyvňujú tvár mesta, či už to boli tzv. družstevné domy z rokov 1934 až 1935 v dolnej časti terajšieho Námestia SNP, alebo budova Národnej banky (dnešná Generálna prokuratúra SR) na Štúrovej ulici, administratívna budova Coburg na Dostojevského rade (v spolupráci s architektmi Weinwurmom a Vécseim) z roku 1937, budova obchodnej komory (dnes sídlo Syndikátu novinárov) na Župnom námestí či 400 sociálnych bytov na Miletičovej a Trenčianskej ulici. Podobne aj hlavná pošta v Piešťanoch a mestské sporiteľne (dnes banky) v Martine a v Banskej Bystrici sú aj v súčasnosti dôležitými bodmi v urbanizme týchto miest.

Skutočnou učebnicou dokonalých proporcií je mlyn "NUPOD" v Trnave z roku 1936 a vodojem z roku 1941 v tom istom meste, ktorý je považovaný za jednu z Bellušových najkrajších stavieb. Málokto pozná pôsobivú továreň Dinas v Banskej Belej, kde Belluš navrhol sústavu škrupinových striech, vďaka ktorým budova dokonale zapadá do kopcovitého terénu.

Tvorivý záber Emila Belluša bol nesmierne široký. Jedným z takmer neznámych rozmerov jeho tvorby bola aj jeho scénografická práca. Manželkin brat Ján Jamnický, ktorý bol známym avantgardným režisérom, Belluša uviedol do novej tvorivej oblasti, scénického výtvarníctva. Belluš bol zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej scénografie a spolu s Jamnickým poriadne predbehli svoju dobu.

Medzi jeho ďalšie diela, ktoré projektoval ako mladý absolvent, patrí aj pamätník a náhrobný kameň iniciátorov a vodcov vzbury 72. pešieho pluku v tzv. Vodných kasárňach na dunajskom nábreží, M. Jurzu aj J. Škapíka, zastrelených v júni 1918 a pochovaných v Slávičom údolí. Jeho blízky vzťah ku kultúre dokumentuje aj to, že po celý život venoval mimoriadnu pozornosť úlohám, ktoré pozdvihovali národnú kultúru.

Dielo Emila Belluša znamená významný prínos nielen pre slovenskú, ale aj pre európsku funkcionalistickú architektúru. Kolonádový presklený most ponad Váh v Piešťanoch z prvej polovice tridsiatych rokov 20. storočia spolu s Krematóriom v Bratislave od architekta Ferdinanda Milučkého zaradila medzinárodná únia architektov medzi najzaujímavejšie stavby sveta, čo mu prinieslo miesto v zozname iných slávnych mostov planéty. Architektonické projekty Emil Belluš otvoril moderným trendom, ale rešpektoval aj národné tradície. Veľká časť jeho diel sa stala národnými kultúrnymi pamiatkami.

Uznávaný architekt ovplyvnil podobu mnohých slovenských miest nielen vlastnou tvorbou, ale sprostredkovane aj tvorbou svojich nasledovníkov. Za jeho dielo mu bol v roku 1965 udelený titul Národný umelec a roku 1974 získal Cenu Dušana Jurkoviča. Akademickí hodnostári Fakulty architektúry STU v Bratislave sa rozhodli pomenovať aulu STU Bellušovým menom a vo vestibule auly umiestnili bustu tohto významného slovenského architekta od akademického sochára Milana Lukáča.

Emil Belluš zomrel 14. decembra 1979 v Bratislave ako osemdesiatročný. Na jeho počesť sa od roku 1990 udeľuje Cena Emila Belluša za celoživotné dielo.

Medzinárodné výstavy

[upraviť | upraviť zdroj]

Bol účastníkom týchto výstav: Viedeň 1934, Brusel 1935, EXPO Paríž 1937, New York 1938, Paríž 1947, Čína 1955 a Krakov 1957

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • BELLUŠOVÁ, Elena: Korene tvorivého umenia Emila Belluša. Banská Bystrica : Tatravel, 1992. 62 s. ISBN 80-901154-0-3
  • DULLA, Matúš: Architekt Emil Belluš. Bratislava : Slovart, 2010. 327 s. ISBN 978-80-556-0293-6
  • KUSÝ, Martin: Emil Belluš. Bratislava : Tatran, 1984. 144 s. [edícia Profily, zv. 56]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Emil Belluš
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Emil_Belluš&oldid=7496107“