inZine

inZine (možná skratka z angl. internet magazine; oficiálny alternatívny názov: Intenzívny internetový magazín)^[1] bol prvý profesionálny internetový časopis (webové periodikum), vydávaný na Slovensku.^[2]

Webové sídlo magazínu bolo www.inzine.sk (doména dnes už nepatrí tomuto časopisu). Od jeho spustenia 1. februára 1999^[3] až po posledné vydanie 31. marca 2004 boli šéfredaktormi postupne Peter Uličný, Peter Pišťanek a Elena Akácsová. V rokoch 2000 – 2002 existovala aj samostatná česká mutácia s redakciou v Prahe, šéfredaktorom českého inZinu bol spisovateľ a publicista Ivan Adamovič. Vydavateľom oboch bola spoločnosť Gratex International, a. s., pričom inZine čiastočne nadväzoval na mailovú skupinu denníka SME (SME-L), resp. komunitný „nultý slovenský internetový magazín“ Sieťovka z roku 1997 a položil základy modernej internetovej publicistiky, ktorá ho neskôr prevalcovala (napríklad blogy).^[2][4] Viacerí z jeho prispievateľov sa stali známymi a publikovanými autormi. Obsah, aktualizovaný denne, bol pre čitateľov bezplatný a diskusie neboli moderované.

Elena Akácsová: „V tom čase sme začali v Gratexe robiť aj internet smerom von, gratex i-space. Marian Jaslovský robil hudobný web a Miro Ulman filmový. Robili sme kultúrny servis divadiel a kín. Mimochodom, pre ich plagáty sme si museli chodiť, nevedeli to ani dodať na diskete, nieto ešte e-mailom. Ja som začala písať úvodníky, pridal sa Peter Pišťanek a z tohto podhubia vznikol v roku 1999 inZine.“^[5]

Zo súčasného pohľadu možno označiť inZine za prevažne life-stylový magazín (inšpirovaný americkým magazínom Slate)^[6], ktorý sa venoval aj kultúre, histórii, technológiám a mnohým iným oblastiam. Obsah bol na začiatku (v roku 1999)^[7] rozdelený v menu do týchto hlavných kategórií (so symbolickými menami):

Okolo roku 2001 sa zmenil design aj obsah na viac explicitný:

Tento design pretrval až do zániku v roku 2004. Každý článok bolo možné hodnotiť aj komentovať. V diskusiách vystupovali čitatelia najčastejšie pod skutočnými menami. Diskusie neboli moderované a v skoro každej odpovedal aj autor. Verejne nebola zaznamenaná žiadna potreba zakázať niektorého diskutujúceho, napriek tomu, že diskusie bývali často konfrontačné.

Ako spoluautori boli na stránke magazínu uvedení všetci, ktorých príspevky boli zverejnené, inZine tak už po krátkom čase od svojho vzniku mal okolo 30 autorov (avšak redakciu predstavovali len niektorí). Magazín tak vytváral priestor na publikovanie aj začínajúcim autorom (alebo autorom publikujúcim pod pseudonymom). Pravidelnými prispievateľmi boli okrem šéfredaktorov aj Rado Ondřejíček, Eva Borušovičová, Ľuboš Vodička, František Gyárfáš, Monika Vrzgula, Marian Jaslovský, Juraj Malíček, Miroslav Ulman, Miro Veselý (väčšina fotografií) ako aj Erik Láštic, Tomáš Čejka a iní. K stálym externým prispievateľom patrili napr. cestovateľ Ľuboš Fellner, literárny publicista Jozef Dado Nagy a hudobný publicista Juraj Čurný.^[8]

InZine organizoval stretnutia čitateľov a podieľal sa na rôznych projektoch v oblasti literatúry a hudby (napr. Demovnica).

„InZine mal aj zmysel pre nezmysel a odvahu vystreliť si zo seba a zo svojich čitateľov. Pamätné je napríklad hacknutie servera časopisu Ježiškom pred Vianocami, ale aj vytáčanie suchárskych čitateľov článkami v rubrike Mysty.“^[9]

Koncom júla 1999, po prvom polroku existencie magazínu, uvádzal Gratex návštevnosť viac než 10 000 zobrazení stránok denne (ak by šlo o priemernú hodnotu, zodpovedalo by to približne 300 tisíc zobrazeniam stránok mesačne, mohlo ale ísť aj o maximum za nejaké obdobie) z takmer 1 000 jedinečných adries.^[8]

V máji 2002 inZine podľa údajov prieskumnej agentúry Taylor Nelson Sofres prekročil hranicu 1 milión zobrazení stránok mesačne a vykazoval viac než 50 000 pravidelných čitateľov.^[10]

Modelom finančného fungovania inZine, zabezpečeného priamo len firmou Gratex, bolo okrem budovania jej imidžu zvyšovanie obratu v jej internetovom obchode, na čo viaceré články (nepriamo) nabádali. V tom období sa ešte reklama na internete skoro nepredávala a tak cieľom bolo získať nových čitateľov, ktorí by aj niečo nakupovali. Pre zvýšenie zaujímavosti a čítanosti vznikla rubrika sexuologická poradňa, pribúdali články o alkohole a rozbehla sa drogová poradňa. Medzi načítanejšími (najdiskutovanejšími) článkami bol Polnočný denník (vyšiel knižne v roku 2002) od anonyma s pseudonymom Maxim E. Matkin. Počet čitateľov stúpal a preto dosť prekvapivo v marci 2004 inZine ukončil svoju činnosť článkom šéfredaktorky oznamujúcim jeho zánik.

„Gratex sa medzičasom rozrástol a povedal si, že sa nebude hrať na vydavateľa, lebo je počítačová firma. Možno to bolo predčasné, možno to ešte chcelo viac času. Už sa to nedá vrátiť späť.“. Povedala Akácsová.^[6]

O zániku Rado Ondřejíček uvažoval nasledovne:^[11]

...nadpisy zaváňajúce sexom, ani kontroverzné témy nedokážu vyčarovať nových obyvateľov Slovenska, dostatočne sčítaných, inteligentných a vnímavých a neviemešteakých, ktorí by si s objavom takéhoto magazínu povedali, že našli presne to, čo vždy chceli čítať, ale nevedeli kde.

Podľa Ondrejíčka mal inZine 50 000 používateľov mesačne.

V septembri 2005 boli publikovali oznámenia, že redakcia v podobnom zložení spúšťa magazín STation^[9] (neskôr T-Station, vlastnený Slovak Telekomom), ktorý však tiež ukončil svoju existenciu v júli 2008 a je doteraz dostupný v archíve. Ďalším pokusom bol Inland.sk (JOJ), ktorý skončil v januári 2010 (návštevnosť sa pohybovala priemerne na úrovni 13,5 tisíc reálnych užívateľov).^[12]

inZine položil základy modernej internetovej publicistiky. Viacero autorov a prispievateľov sa stali známymi a populárnymi. Šéfredaktorka Elena Akácsová má pravdepodobne najväčšiu zásluhu na tomto projekte.^[6]

• inZine – archív na archive.org
• T-Station – archív na zoznam.sk