Klement Gottwald

Klement Gottwald
5. prezident Česko-Slovenska
V úrade 14. jún 1948 – 14. marec 1953
Edvard Beneš Antonín Zápotocký
Biografické údaje
Narodenie	23. november 1896 Dědice, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	14. marec 1953 (56 rokov) Praha, ČSR
Politická strana	KSČ
Profesia	stolár
Rodina
Manželka	Marta Gottwaldová (od 1928)
Odkazy
	Klement Gottwald (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Klement Gottwald (* 23. november 1896, Dědice – † 14. marec 1953, Praha) bol česko-slovenský politik a prvý komunistický prezident Česko-Slovenska.

Podporoval príklon politiky Komunistickej strany Československa (KSČ) počas Prvej československej republiky k politike Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) – tzv. boľševizáciu strany. Pod jeho vedením KSČ v roku 1946 vyhrala voľby v Česku, a v roku 1948 nátlakovými akciami vyvolala politickú krízu, ktorá vyústila až do nastolenia komunistami riadenej vlády vo Februárovom prevrate. Pôvodne deklaroval tzv. „špecifickú Československú cestu k socializmu“, ktorej sa však po uchopení moci vzdal pod vplyvom Sovietskeho zväzu. V 50. rokoch 20. storočia už presadzoval proces sovietizácie Česko-Slovenska. ^[1] Pripustil politické procesy, ktoré mali pacifikovať opozíciu a snahu o nezávislosť od ZSSR. Nakoniec hlavného iniciátora týchto čistiek, Josifa Vissarionoviča Stalina prežil len o deväť dní. Počas Gottwaldovho prezidentského pôsobenia sa vystupňoval komunistický teror. Bolo vynesených viac ako 230 rozsudkov smrti, vyše 100 000 ľudí sa ocitlo z politických dôvodov vo väzení a ďalšie státisíce osôb boli prenasledované a perzekvované. ^[1]

Klement Gottwald, prvý česko-slovenský „robotnícky“^[1] prezident, mal síce robotnícky pôvod, ale fyzicky pracoval veľmi krátko. Narodil sa ako nemanželský syn chudobnej poľnohospodárskej robotníčky v Herolticiach pri Vyškove. Pred prvou svetovou vojnou sa vyučil vo Viedni za stolára. Tam sa aj prvý raz dostal do styku s organizovaným robotníckym hnutím. Zúčastňoval sa na schôdzach českej sociálnodemokratickej mládeže, pracoval v robotníckej telovýchovnej jednote a postupne sa zoznamoval s myšlienkami socializmu. V rokoch 1915 až 1918 bol vojakom rakúsko-uhorskej armády, ale v lete 1918 dezertoval. Po vzniku samostatného Československa slúžil dva roky v česko-slovenskej armáde. V rokoch 1920–1921 pracoval v Rousínove v okrese Vyškov v Juhomoravskom kraji ako stolársky robotník a funkcionár telovýchovnej jednoty.

V roku 1921 odštiepením zo sociálnodemokratickej strany vznikla Komunistická strana Československa. Aj vo Zväze robotníckych telovýchovných jednôt si jej komunisticky zameraná časť vytvorila v roku 1921 novú organizáciu – Federáciu robotníckych telovýchovných jednôt (FRTJ). Organizačne boli jednoty FRTJ rozdelené na obvody, okresy a kraje (na Slovensku župy). Gottwald dokázal získať všetky jednoty svojho okresu do novej organizácie a bol starostom 20. okresu FRTJ. V júni 1921 svoje telovýchovné jednoty priviedol na I. robotnícku spartakiádu (nazývanú olympiáda^[3]) v Prahe na Maninách.

Napriek tomu, že 5. 8. 1920 sa jeho družke Marte narodila dcéra Marta^[4], ku ktorej otcovstvu sa priznal, odišiel v septembri 1921 z Rousínova do Banskej Bystrice, kde sa stal redaktorom komunistického časopisu Hlas ľudu. Zároveň začal so zakladaním telovýchovných jednôt v okrese Banská Bystrica. ^[5] (Napríklad jednota v Sásovej ^[5] založená v roku 1922 mala približne sto členov^[6] a začalo sa s budovaním letného cvičiska v časti Vrbiny). V Bansko-bystrickej jednote bol „zástupca primátora“ a zároveň bol konateľom 47. okresu FRTJ. Na novembrovej konferencii slovenských FRTJ (1921) bol zvolený konateľom XIII. župy so sídlom v Žiline^{[chýba zdroj]} a čoskoro potom sa stal vedúcim redaktorom časopisu FRTJ – Spartakus.

V roku 1922 sa presťahoval do Vrútok, kam sa rozhodnutím ÚV KSČ presťahovali redakcie komunistických časopisov. Pribudla k nim aj Pravdu chudoby (od roku 1924 len Pravda a od 1925 ako ústredný tlačový orgán KSČ na Slovensku) a Proletárka. Často bol Gottwald jediným redaktorom aj autorom článkov. V roku 1923 sa stal členom Krajského výboru KSČ v Žiline a členom Tlačového výboru KSČ pre Slovensko. Vo Vrútkach sídlila aj župa FRTJ pre Slovensko a Podkarpatskú Rus, ktorej bol konateľom^{[chýba zdroj]}. Na Slovensku sa okrem iných zoznámil s Karolom Bacílkom^[7] a Petrom Jilemnickým. V roku 1924 boli redakcie presťahované do Ostravy, kde sa presťahoval aj Gottwald. Jeho kariéra vo vysokej politike zostane spojená so Slovenskom. Ako delegát slovenských komunistov sa zúčastnil na II. zjazde KSČ (1924) a na III. zjazde (1925) ho zvolili za člena najvyšších straníckych orgánov, a preto odišiel do Prahy. V rokoch 1926 už pracoval na sekretariáte KSČ v pražskom Karlíne. Na V. zjazdu KSČ vo februári 1929 s podporou Guttmanna, Švermu, Slánskeho, Kopeckého a Reimana (tzv. karlínskí kluci) sa stal generálnym tajomníkom, keď porazil staršiu generáciu reprezentovanú najmä Bohumírom Šmeralom.

Gottwald postupne nadobudol presvedčenie, že v strane je stále veľa pozostatkov sociálnodemokratizmu, váhavosti a „kompromisníctva“ a jediné východisko videl v boľševizácii KSČ, najmä keď sa v roku 1928 stal členom exekutívy Komunistickej internacionály (Kominterny), vedúceho orgánu medzinárodného komunistického hnutia, ktorý bol ovládaný KSSZ. Heslo boľševizácie komunistických strán vytýčila Kominterna na svojom V. kongrese v roku 1924. Boľševizácia (od slova boľševik) znamenala zosilnenie aplikácie ruských skúseností v komunistických stranách. Jej hlavným cieľom bolo dosadiť do čela komunistických strán osoby spoľahlivé pre ruských komunistov. V rezolúciách sa síce často zdôrazňovalo, že nejde o mechanické prenášanie ruských skúseností, ale prax bola iná. Pod heslom boľševizácie boli takto všetky komunistické strany podriadené exekutíve Kominterny.

Pod týmto vplyvom sa zdvihla vlna kritiky proti vtedajšiemu Jílkovému vedeniu KSČ. Medzi „rebelmi“ boli hlavne mladí funkcionári vedení Gottwaldom. Ten bol z nich napriek tomu, že mal iba 33 rokov, najstarší. Rozhodujúce stretnutie sa uskutočnilo na V. zjazde KSČ vo februári 1929. Komunistická internacionála, ktorá sa spočiatku pokúsila o kompromis a navrhovala ponechať Jílka vo vedení, nakoniec plne podporila novo sa tvoriace vedenie KSČ. Za generálneho tajomníka KSČ bol zvolený Gottwald, ďalší stúpenci boľševizácie Guttmann, Šverma, Slánsky, Kopecký a Reiman sa dostali tiež do vedenia strany.

Odvtedy sa KSČ dostala plne do područia Moskvy. Gottwald a jeho stúpenci postupovali v svojej politickej práci dôsledne podľa smerníc Kominterny, ktorej cieľom bolo nastoliť pod vedením sovietskych komunistov celosvetový komunizmus bez ohľadu na použité prostriedky. V duchu tejto politiky považovali Československú republiku za výplod imperialistickej svetovej vojny. Demokratickému režimu prvej republiky prisudzovali fašizujúce tendencie a označovali akúkoľvek sociálnu reformu za pokus o „otupenie revolučných snáh smerujúcich k nastoleniu diktatúry proletariátu“. Nové Gottwaldovo vedenie malo spočiatku len slabú podporu a strana stratila prevažnú časť členstva. Niektorí odchádzali z KSČ z vlastnej iniciatívy, iní vďaka rozsiahlej čistke, ktorá v KSČ prebehla. V dôsledku veľkej hospodárskej krízy sa však vedenie KSČ rýchlo skonsolidovalo a získalo podporu najmä od najchudobnejších častí obyvateľstva.

V rokoch 1929–1938 bol poslancom Národného zhromaždenia. Známym sa stal citát z jeho prejavu v poslaneckej snemovni dňa 21. decembra 1929^[8]:

„Říkáte konečně, že jsme pod komandem Moskvy a že si tam chodíme pro rozum. Vy jste pod komandem Živnobanky, Petschka, Weimanna, Preise, vy jste pod komandem Společnosti národů, to jest společnosti imperialistických dravců, a vy si chodíte pro rozum k Petschkům, Weimannum, Rotschildům a Preisům, abyste se naučili vydírat pracující lid ještě lépe než dosud. A my, my jsme stranou československého proletariátu a naším nejvyšším revolučním štábem je skutečně Moskva. A my se chodíme do Moskvy učit, víte co? My se od ruských bolševiků do Moskvy chodíme učit, jak vám zakroutiti krk. A vy víte, že ruští bolševici jsou v tom mistry!“

V septembri a októbri 1938 Gottwald patril k hlavným predstaviteľom opozície proti prijatiu mníchovského diktátu. Po zákaze KSČ emigroval v novembri 1939 do ZSSR, kde až do roku 1941 obhajoval politiku zodpovedajúcu sovietsko-nemeckému paktu z augusta 1939. Po napadnutí ZSSR v roku 1941 využil vytváranie protihitlerovskej koalície ako svoju veľkú príležitosť presadiť sa a začal premýšľať o prevzatí moci v Česko-Slovensku v budúcnosti. Z Benešovho veľvyslanca v Moskve Zdenka Fierlingera si urobil donášača a trójskeho koňa medzi sociálnymi demokratmi. Podarilo sa mu získať na svoju stranu i budúceho ministra národnej obrany Ludvíka Svobodu.

V decembri 1943 sa Gottwald spolupodieľal na dohode domáceho odboja s predstaviteľom londýnskej emigrácie Edvardom Benešom, ktorý bol vedúcou osobnosťou zahraničného protinacistického odboja. Spolupodieľal sa na projekte Národného frontu, v ktorom však už nebola zastúpená predvojnová agrárna, národnodemokratická a živnostenská strana.

10. mája 1945 sa Gottwald vrátil do Prahy ako podpredseda česko-slovenskej vlády a predseda Národného frontu. Od toho istého roku až do svojej smrti bol zároveň predsedom KSČ. Po víťazstve KSČ v demokratických voľbách v máji 1946 sa stal predsedom vlády. Spočiatku presadzoval „špecifickú Československú cestu k socializmu“, v rámci ktorej napríklad odmietal sovietske združstevňovanie^[9] a drobným živnostníkom sľuboval istotu pre ich podnikanie. Popritom sa KSČ pod jeho vedením sústredila na získavanie odborových a mládežníckych organizácií a prenikanie do bezpečnostného aparátu, ktorý potom zneužívala na nezákonné kriminalizovanie nekomunistických poslancov, a na rôzne nátlakové akcie voči svojim odporcom.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Februárový prevrat

Nekomunistickí členovia Národného frontu sa voči týmto stupňujúcim praktikám stále viac ohradzovali, až nakoniec vo februári 1948 niektorí nekomunistickí členovia na protest podali demisiu, ktorou chceli vynútiť zmenu vlády. Napriek ich očakávaniam však demisiu nepodala väčšina ministrov a Gottwald následne prinútil prezidenta Beneša pod hrozbou občianskej vojny a Sovietskej intervencie demisiu prijať a vymenovať novú vládu, ktorú už ovládali komunisti. Tým sa začala viac než 40 ročná totalitná vláda KSČ.

Pôvodne Stalin ponúkal Gottwaldovi aj možnosť prebrať moc násilne pomocou Sovietskej armády, toto však Gottwald odmietal, a ani následne nedovolil vstup Sovietskym jednotkám na územie ČSR.

14. júna 1948 bol Klement Gottwald po abdikácii Edvarda Beneša zvolený do funkcie česko-slovenského prezidenta. V júni 1948 Juhoslávia pod Titovým vedením bola vylúčená z komunistického tábora (Kominterny), čo znamenalo následné prenasledovanie domnelých a skutočných Titovych priaznivcov. Stalin sa rozhodol rozpútaním vlny politických procesov zabrániť tomu, aby sa toto zopakovalo v niektorej ďalšej satelitnej krajine. Toto znemožnilo Gottwaldovi naďalej presadzovať politiku „špecifickej Československej cesty k socializmu“. Zároveň ho táto minulá politika umožňovala kedykoľvek označiť za „titoistu“, čo sa v danej situácii rovnalo trestu smrti.

Gottwald sa Stalinovi podriadil, ale zo začiatku odmietal rozpútať politické procesy. V septembri 1949, po tom ako v Maďarskom procese s Lászlóm Rajkom odzneli mená mnohých česko-slovenských politikov, však ustúpil a zavolal do Československa prvých dvoch poradcov. Títo si vytvorili pri Štátnej bezpečnosti vlastný aparát, ktorý nadobudol v krajine de facto nekontrolovanú moc^[10]. Postupne zatvárali okrem odporcov nového režimu aj tých komunistov, ktorí bojovali v španielskej občianskej vojne (London – 28. januára 1951, Holdoš – 1951), ktorí sa v minulosti zasadzovali za národnú samostatnosť (Husák, február 1951) alebo ktorí odmietli bezvýhradnú poslušnosť ZSSR (Löbl). Nakoniec 23. novembra 1951 bol uväznený aj Gottwaldov najbližší spolupracovník Slánsky, ktorý sa na týchto čistkách aktívne podieľal, a hrozba stále visela aj nad samotným Gottwaldom. Gottwald za tejto situácie prepadol alkoholizmu, čo vážne naštrbilo jeho zdravie.^[11] Gottwald sa Stalina bál. Ako dôkaz uvádzajú českí historici , že Gottwald sa bál čo i len zostať osamote so Stalinom alebo Chruščovom. Druhý raz po roku 1948 bol Gotwald v Sovietskom zväze na zjazde tamojšej komunistickej strany v októbri 1952. Gottwaldovi museli naskakovať zimomriavky, lebo Stalina pri osobnom stretnutí prioritne zaujímal chystaný proces s Slánskym. Po návrate Gottwalda domov sa proces rozbehol a o pár týždňov bol Slánsky spolu s ďalšími obvinenými mŕtvy.^[12]

Za Gottwaldovej vlády došlo na začiatku 50. rokov k mnohým vykonštruovaným politickým a náboženským procesom, bol rozpútaný ideologický teror. Bol nastolený stalinský model socializmu, ktorý likvidoval akýkoľvek odpor, iný názor a samostatné myslenie. Bolo vynesených viac ako 230 rozsudkov smrti, z ktorých sa 173 vykonalo, desaťtisíce občanov bolo odsúdených na doživotie alebo na mnohoročné väzenie. Bez súdu bolo počas piatich rokov deportovaných do táborov nútených prác asi 80 tisíc ľudí. Podľa sovietskeho vzoru našli nepriateľa aj medzi najbližšími spolupracovníkmi. Jedenásť z popredných komunistických funkcionárov, medzi nimi Rudolfa Slánskeho a Vladimíra Clementisa, poslal Gottwald na smrť v roku 1952. Gustáv Husák, neskorší prezident, mal šťastie. Vyviazol iba s niekoľkoročným väzením.

Dňa 11. marca 1953 sa Klement Gottwald vrátil leteckým špeciálom z pohrebu Stalina. Po pristátí sa sťažoval predsedovi vlády Antonínovi Zápotockému, že mu nie je príliš dobre. Myslel si, že má iba chrípku, ale skutočnosť bola vážnejšia. Hoci to bolo prísne utajované, bol závislý od alkoholu a trpel na syfilis.^[13] Tieto problémy boli zrejme príčinou aneuryzmy, čiže vydutia srdcovej aorty. Tá nevydržala zmenu tlaku v lietadle a praskla. Na následky Gottwald o dva dni po lete zomrel a teda prežil Stalina iba o deväť dní.

Tak ako v politickej práci, tak aj v postoji k svojmu bývalému vedúcemu predstaviteľovi sa KSČ riadila vzorom KSSZ. Smútočné zhromaždenia sa organizovali v celom Československu a na Gottwaldov pohreb prišli státisíce ľudí. Podobne ako na Stalinov.^[12]

Telo Klementa Gottwalda bolo uložené v špeciálnom mauzóleu na pražskom vrchu Vítkov, ktoré bolo na tento účel postavené. Malo sa tak stať podľa vzoru Leninovho tela v Moskve komunistickou relikviou a malo byť vystavované návštevníkom. V prvých rokoch sa o nabalzamované telo starali priamo Sovieti, ale potom už to bolo na viac ako stočlennom Útvare pre zabezpečenie tela a mauzólea. Avšak v roku 1962 bolo rozhodnuté o jeho spopolnení. Objavili sa aj názory historikov, že vtedajšie vedenie strany už začiatkom 60. rokov o žiadny kult osobnosti nestálo.^[14] V roku 1962 mauzóleum zatvorili, Gottwaldove ostatky spálili a pripomína ho symbolický hrob na Olšanských cintorínoch v Prahe.^[12] Stalina vyhodili z Leninovho mauzólea už v roku 1961.

Obrázky usmievajúceho Klementa Gottwalda diskutujúceho s pioniermi sa dostali do školských učebníc. V každom úrade, v každej škole musela byť umiestnená jeho sadrová busta. Takmer každé mesto v Česko-Slovensku muselo mať námestie, alebo aspoň ulicu nesúcu jeho meno. Po krajine vyrastali sochy Klementa Gottwalda ako huby po daždi. Jedno z najznámejších súsoší bolo na bývalom námestí Klementa Gottwalda (terajšie Námestie Slobody, autor Tibor Bártfay) v Bratislave, ktoré bolo po roku 1989 zdemolované.

V roku 1948 Gottwaldovi udelila čestné občianstvo Bratislava, v roku 2020 mu ho odňala, pretože jeho konanie „nebolo zlučiteľné s takýmto ocenením“.^[15]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Klement Gottwald
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Klement Gottwald

• Klement Gottwald na oficiálnej stránke Pražského hradu