Masaker v Hájnikoch
Masaker v Hájnikoch sa udial v noci zo 16. na 17. septembra 1944 na moste medzi osadami Hájniky a Rybáre (súčasť mesta Sliač), kde partizáni 1. čs. brigády M. R. Štefánika zavraždili 12 ľudí.[pozn. 1] Bol medzi nimi kňaz a poslanec slovenského snemu Anton Šalát. Povstalecké orgány prípad ešte pred potlačením povstania prešetrili,[1]:156-161 partizáni Michal Golcbár a František Molinek a člen miestnej milície Štefan Haverla boli usvedčení zo zodpovednosti za incident a pre výstrahu na tom istom mieste 22. septembra popravení.
Priebeh
[upraviť | upraviť zdroj]Podľa vyšetrovania partizán Michal Golcbár (vydávajúci sa za sovietskeho poručíka po úteku z nemeckého zajatia) chodieval do Hájnikov pod zámienkou „pátrania po fašistoch“ a boja proti nim aj na povstaleckom území, keďže mu Haverla reportoval, že v „okolí Zvolena sa nič s fašistami nerobí“. 16. septembra Golcbár s Molínkom vyzdvihli zadržiavaných väzňov zo zvolenskej väznice, ďalšie osoby označené za fašistov vybrali z ich domovov, prípadne z hotelových izieb na Sliači (vrátane farára Antona Šaláta, jednej Češky a Žida práve zachráneného z tábora v Seredi). Po krátkom výsluchu boli osoby na hájnickom moste Golcbárom a Molinkom postrieľané. Golcbár skonfiškoval pred popravou obetiam cennosti (náušnice, zlaté prstene a šperky u Češky, u Žida dvadsaťtisíc korún a od inžiniera Klinkovského, ďalšej z obetí, zlaté hodinky a nové poltopánky).[1]:159
Potrestanie páchateľov
[upraviť | upraviť zdroj]Mŕtvoly boli objavené na druhý deň ráno na brehu Hrona a nález spôsobil zhluknutie obyvateľstva. Ešte v ten istý deň o masakre informoval bratislavský rozhlas, označiac Slovenskú národnú radu za hračku v rukách „boľševických banditov“.[1]:157 Vyšetrovanie zahájil Anton Rašla, v tom čase poľný prokurátor armády a prednosta spravodajského oddelenia na hlavnom partizánskom štábe. Ten zároveň odporučil, aby prípadný trest vykonal príslušný partizánsky veliteľ, nakoľko partizáni na základe inštrukcií sovietskeho poradcu (major Chrapko) nespadali pod poľný súd armády.[1]:157 Páchatelia boli zatknutí, umiestnení do väznice Štátneho zastupiteľstva v Banskej Bystrici a vypočutí. K činom sa priznali a zavraždených označili za špiónov. Zápisnicu z výsluchu odovzdal Rašla Golianovi (veliteľovi povstaleckej armády) a Šmidkemu (veliteľovi hlavného partizánskeho štábu). Šmidke oboznámil s výsledkami vyšetrovania veliteľa partizánskej brigády Velička, ktorý si vyžiadal rádiom súhlas s popravou od sovietskeho partizánskeho štábu v Kyjeve. Popravu vykonala na mieste masakru popravčia čata kapitána Pristacha za prítomnosti obyvateľstva. V reči kapitána Ľacha boli odsúdení označení za „fašistických diverzantov poslaných Nemcami do radov partizánov“.[1]:161
V dobovej tlači
[upraviť | upraviť zdroj]O poprave páchateľov masakru informovali povstalecké noviny Pravda 24. septembra 1944 v článku „Spravodlivý trest, Traja škodcovia partizánskeho hnutia a národného odboja popravení“.[2] K téme sa pod pseudonymom P. Kollár vyjadril v úvodníku „Revolučný poriadok“ 26. septembra Gustáv Husák, kde odsúdil terorizovanie obyvateľstva zo strany partizánov.[3]
Správa československej vláde
[upraviť | upraviť zdroj]Československú exilovú vládu v Londýne o udalosti informoval vo svojej správe spravodajský dôstojník major Jaroslav Krátky „Zdena“:
| „ | Ľudovým súdom v Hájnikoch pri Sliači za predsedníctva komisára ruskej partizánskej brigády pred zhromaždenými jednotkami okolitých partizánskych a vojenských jednotiek, ako aj početného miestneho obyvateľstva boli dňa 22. sept. 1944 odsúdení k trestu smrti a zastrelení: Havria Štefan, člen národného výboru a velitel miestnej polície v Rybároch, Molínek František, člen partizánskej brigády M. R. Štefánika, člen ruskej partizánskej brigády. Agolbzbar [?] Vasilijevič a Frant. Molínek na štvavé a nepodložené udanie Štefana Havrlu po nesvedomitom a povrchnom vyšetrovaní surovým spôsobom zastrelili na hájnickom moste a pohádzali do Hrona v noci zo dňa 16. na 17. september 1944 jedenásť občanov, medzi nimi 9 osôb slovenskej národnosti, jednu Poľku a niekoľko aktívnych podporovateľov odbojného hnutia, 2 obrali ich o cennosti veľkých hodnôt a tieto si medzi sebou rozdelili. Pri vyšetrovaní nepustili k slovu prítomné a na to povolané bezpečnostné orgány. Veliterstvo ČSA v dohode s veliteľstvami ruského a slovenského partizánskeho štábu bezvýhradne a s najväčšou tvrdosťou potrestá aj v budúcnosti každý svojvolný výčin. Zdena | “ |
| – 1944, september 27.1 [Banská Bystrica.] Hlásenie styčného a zpravodajského dôstojníka mjr. J. Krátkeho o vykonaní rozsudku nad vinníkmi teroristického činu v Hájnikoch, zaslané rádiotelegraficky do Londýna.[4]:592 | ||
Kauza Hájniky v politických procesoch 50. rokov
[upraviť | upraviť zdroj]Fakt, že došlo k poprave partizánov, bol zneužitý v 50. rokoch 20. storočia v politických procesoch proti komunistickým funkcionárom, bývalým činiteľom Slovenského národného povstania. Jozef Štaudinger (funkcionár KSČ a protifašistický bojovník s kontroverzným pôsobením) v procese s buržoáznmi nacionalistami na súdnom pojednávaní ako svedok obvinil Gustáva Husáka z popravy partizánov zodpovedných za vraždy v Hájnikoch[5]:291. Podobne Anton Rašla opisuje obviňovanie svojej osoby z vraždy partizánov zo strany Karola Bacílka.[1]:161
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Poznámka
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Anton Rašla uvádza 11 obetí,[1]:157 povstalecké noviny Pravda 12.[2]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g RAŠLA, Anton. Civilista v armáde. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1967.
- ↑ a b Pravda v období Slovenského národného povstania september – október 1944 (reedícia). Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1944. Kapitola Spravodlivý trest, Pravda 24. septembra.
- ↑ Pravda v období Slovenského národného povstania september – október 1944 (reedícia). Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1944. Kapitola Revolučný poriadok, Pravda 26. septembra.
- ↑ PREČAN, Vilém. Slovenské národné povstanie, Dokumenty. Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1965. Kapitola 366.
- ↑ MACHÁČEK, Michal. Gustáv Husák. Praha : Vyšehrad, 2017. ISBN 978-80-7601-181-6.