Slovenské národné povstanie

Slovenské národné povstanie
Súčasť druhej svetovej vojny
Nastúpení vojaci 18. delostreleckej batérie, ktorá sa zúčastnila Slovenského národného povstania
Dátum 29. august – 28. október 1944 Miesto stredné Slovensko Casus belli začiatok obsadzovania slovenského územia nemeckými jednotkami Výsledok porážka povstaleckej armády, celková likvidácia odbojového hnutia sa však nacistickým jednotkám nepodarila
Protivníci
1. česko-slovenská armáda na Slovensku Podpora: Sovietsky zväz Spojené štáty Spojené kráľovstvo Rumunsko	Nemecko Slovenská republika
Velitelia
Ján Golian † Rudolf Viest †	Gottlob Berger Hermann Höfle Štefan Haššík Augustín Malár Otomar Kubala
Sila
47 000 neskôr 60 000 vojakov pravidelnej armády a 18 000 partizánov	48 000 až 50 000 vojakov
Straty
1 720 padlých, 3 600 ranených, asi 10 000 zajatých vojakov, do 12 000 padlých a zavraždených v dôsledku partizánskej vojny	4 200 padlých, 5 000 ranených, 300 zajatých
Historický portál

Slovenské národné povstanie alebo SNP (ďalšie názvy pozri nižšie) bolo ozbrojené povstanie slovenského domáceho odboja počas druhej svetovej vojny proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na územie vojnovej Slovenskej republiky. Začalo sa 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami, nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných spojeneckých mocností druhej svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili a v noci z 27. na 28. októbra 1944 časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja. Partizáni pokračovali v bojoch proti nacistom až do oslobodenia krajiny sovietskymi, rumunskými a česko-slovenskými vojskami na jar 1945.

Iné názvy sú: Povstanie roku 1944^[1][2], Povstanie v roku 1944^[3], skrátene Povstanie^[4], dobové názvy boli: čechoboľševický puč^[5], slovenské povstanie, stredoslovenské povstanie, banskobystrické povstanie, augustové povstanie, slovenské národné povstanie.^[6] Oficiálny názov podľa uznesenia predsedníctva Slovenskej národnej rady z 23. júla 1948 bol Slovenské národné povstanie.

Adolf Hitler na stretnutí s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským 13. marca 1939 v Berlíne ponúkol slovenským predstaviteľom vyhlásenie samostatného štátu výmenou za rozbitie ČSR. Pohrozil, že majú na výber len dva varianty budúcnosti krajiny: jedným bolo rozdelenie Slovenska medzi Maďarsko a v menšej miere Poľsko a Nemecko, druhým vyhlásenie samostatnosti za cenu obsadenia Čiech a Moravy. Politické špičky HSĽS si vybrali druhú variantu, a tak zostalo Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava čiastočne suverénnym štátom. Zmluva o ochrannom zväzku medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom^[7] a ďalšie udalosti, ako napr. Salzburské rokovania, však jasne naznačovali, že táto suverenita je viac-menej hračkou v Hitlerových rukách a Slovensko s ním bude musieť úzko spolupracovať vo vojenskej, ale aj hospodárskej oblasti.

Nacistické Nemecko sa rozhodlo Slovákov použiť pre svoje vojenské zámery. Išlo najmä o vojenský priemysel, ktorý sa počas druhej svetovej vojny v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu. Vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny, ale aj súčiastky pre iné zbrane. Dubnická zbrojovka napríklad ku koncu vojny pripravovala výrobu raketových motorov pre rakety V2.^[8]

Ďalšou časťou podielu na tzv. nemeckom vojnovom úsilí bolo nasadenie slovenských jednotiek najprv pri útoku na Poľsko, kde slovenské pozemné vojská zaistili slovenské obce, ktoré predtým zabralo Poľsko a krajina poskytla Nemcom potrebný nástupný priestor pre útok z tohto smeru. Podstatnejšia, najmä z medzinárodného pohľadu, bola však účasť na bojoch proti ZSSR. Generál Ferdinand Čatloš nariadil 22. júna 1941 vytvorenie takzvanej Rýchlej skupiny, ktorá bola čoskoro nasadená do bojov proti ZSSR a neskôr preorganizovaná na Rýchlu brigádu a ešte neskôr Rýchlu divíziu. Podobne vznikla aj Zaisťovacia divízia. Veľa dôstojníkov, ktorí sa aktívne podieľali na prípravách povstania ako aj na obranných bojoch povstaleckej armády, predtým bojovalo v spomínaných slovenských jednotkách na východnom fronte.

Mnohí demobilizovaní vojaci, ktorí sa vrátili z bojov na východnom fronte domov, už dobre poznali vojenskú situáciu a vedeli, že nacistické Nemecko skôr či neskôr vojnu prehrá. Väčšinu z nich zaskočilo správanie nemeckých jednotiek a najmä SS voči civilnému obyvateľstvu, zajatcom a partizánom. Videli, že vojna, do ktorej ich slovenská vláda zatiahla, nie je vôbec v prospech Slovenska.^[9]

Spoločenská a ekonomická situácia na Slovensku po rozpade Česko-Slovenska nebola natoľko dramatická ako v Protektoráte, vďaka vojnovej výrobe pre Nemecko sa životná úroveň do roku 1944 v podstate stabilizovala. Nebol zavedený prídelový systém a takisto ani vojna sa krajiny zatiaľ vážne nedotkla.

V roku 1939 sa Slovensko podieľalo na agresii proti Poľsku. Po skončení týchto vojnových operácií boli Slovensku prinavrátené slovenské pohraničné obce predtým obsadené Poľskom. V priebehu roku 1940 však už F. Ďurčanský začal hľadať diplomatické cesty, ako dosiahnuť, aby sa z krajiny stal neutrálny štát^[10], tieto snahy však Hitler rázne prerušil.

Nemci počas vojny v krajine nikdy nemali významnejšiu popularitu a vojnové nadšenie okrem toho naštrbil aj fakt, že krajina v krátkej dobe vyhlásila vojnu Sovietskemu zväzu a neskôr aj Spojeným štátom, kde malo veľa Slovákov svojich príbuzných^[10]. Totálna mobilizácia Nemecka 13. januára 1943 ako aj následné porážky na východnom fronte počas leta ale boli neklamným znakom toho, že nacistické Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Ku komplikovanej situácii v strednej Európe sa okrem priblíženia frontu pridalo aj obsadenie susedného Maďarska nemeckými vojskami 19. marca 1944.

Väčšina obyvateľstva reagovala na celkové dianie s neistotou, ktorá postupne prerastala do nespokojnosti s režimom. Táto situácia výrazne pomohla odbojovým skupinám^[11]. Význam v nasledujúcich udalostiach zohrali najmä antifašisti v armáde^[12], ale aj demokrati i komunisti, ktorí udržiavali kontakt s exilovou vládou v Londýne, či vedením v Moskve. Slovenskú katolícku vládu odmietalo aj mnoho evanjelikov^[13], časť inteligencie^[13] a väčšina z tých, ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda, či Schutzzona. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou. Tieto sprvu roztrieštené sily sa začali v období začínajúcich úspechov Červenej armády pomaly pripravovať na boj proti Nemecku.

V lete roku 1944 už Červená armáda oslobodzovala juhovýchodnú a strednú Európu. Na južnom strategickom smere prebiehala Jassko-kišiňovská operácia. Jej úspech vytvoril predpoklad rýchleho postupu sovietskych vojsk z Rumunska do severovýchodného Maďarska. Vďaka tomu sa rátalo s tým, že do Karpatského oblúka bude možné vniknúť z juhu. Hlavný vojenský plán, s ktorým počítalo vojenské ústredie a organizátori Slovenského národného povstania, predpokladal, že dve východoslovenské divízie otvoria karpatské priesmyky a armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu sovietskej armády. Tento plán schválili tak komunisti ako aj Londýnska vláda, pričom ho však nestihli prerokovať s velením sovietskych vojsk. Plány počítali s úspešným protifašistickým povstaním na Slovensku, v Rumunsku, Bulharsku a Juhoslávii. Povstania mali vypuknúť vtedy, keď sa k hraniciam týchto štátov mala priblížiť Červená armáda. 23. augusta 1944 vypuklo povstanie v Rumunsku a 9. septembra 1944 vypuklo povstanie v Bulharsku. V Juhoslávii bola 4. decembra 1943 vyhlásená „Demokratická federatívna Juhoslávia“ a v októbri 1944 bol oslobodený Belehrad partizánskym a sovietskym vojskom.

Druhé ilegálne ústredné vedenie KSS vydalo smernicu, v ktorej nabádalo k zakladaniu partizánskych skupín, tzv. bojových jánošíkovských družín. V novembri 1941 poverilo touto úlohou Jozefa Lietavca. Na jar roku 1942 komunisti utvorili Ústredný národný revolučný výbor a vyzývali občanov, aby zakladali revolučné národné výbory ako „orgány boja za oslobodenie Slovenska“. Odozva verejnosti bola v tej dobe minimálna.^[14]

22. marca 1942 sa komunisti pokúsili založiť na východnom Slovensku, v oblasti Humenného a Michaloviec, partizánsku skupinu – prvú z jánošíkovských družín, ktorú celkovo tvorilo asi 25 – 40 ľudí, z ktorých asi polovica boli rasovo prenasledovaní. Išlo o skupinu Petra Boroša, 7. apríla 1942 ju prepadli žandári a Hlinkova garda. Skupina bola rozbitá a väčšina jej členov postupne zatknutá.

Ladislav Exnár, predstaviteľ ilegálnej KSS v okrese Banská Štiavnica sa v septembri 1942 zúčastnil porady straníckych funkcionárov v Sklených Tepliciach o jánošíkovských družinách a zorganizoval skupinu Sitno. Podľa iných zdrojov^[15] skupina existovala už predtým a pôsobila ako (prvá) partizánska už v lete 1942.^[15] V oblasti, kde pôsobila skupna Sitno, operovala aj skupina Sokol.

V roku 1944 už väčšina jánošíkovských družín de facto neexistovala, alebo iba sústreďovala zbrane a výstroj v horách, či vydávala agitačné letáky^{[chýba zdroj]}. Nálada v spoločnosti v tej dobe podobnej činnosti nepriala a tieto jednotky nemali nádej na dlhé prežitie. Vojenský význam týchto oddielov bol zanedbateľný.

V horských oblastiach Slovenska začali spontánne vznikať za podpory antifašistov aj ďalšie skupiny, zväčša tvorené sovietskymi vojakmi, ktorí utiekli z koncentračných a zajateckých táborov. Ich činnosť sa však zatiaľ bez zbraní sústredila skôr na prežívanie a vyhýbanie sa zatknutiu, ako skutočnému boju proti nacizmu. Od konca roku 1943 sa začali vytvárať tri partizánske jednotky, ktoré neskôr zohrali významnú úlohu v ďalšom dianí. Bola to Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a jednotka pod vedením Kukorelliho na východe. Tieto protifašistické skupiny sa v priebehu leta 1944 spojili s komunistickými skupinami, ktorým velili sovietski dôstojníci.

Komunistami organizované oddiely sa sústredili na ozbrojený boj a pomoc postupujúcej Červenej armáde tak, ako im to diktovali ich vodcovia z Moskvy a partizánskeho ústredia z Kyjeva. Moc nad partizánmi v skutočnosti mal len Ústredný štáb partizánskeho hnutia (ÚŠPH) v Kyjeve a slovenskí komunisti nad nimi mali len formálnu moc. Sovietmi vedené partizánske jednotky sa podieľali veľkou mierou na vytvorení partizánskeho hnutia, ktoré viedlo bojovú činnosť aj po potlačení povstania najmä vďaka tomu, že si stihli pripraviť zásobovacie základne ešte pred začiatkom povstania. Ale nie všetky partizánske skupiny boli komunistické, tento dojem vytvorila v povojnových rokoch až komunistami kontrolovaná historiografia.

Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR z 12. decembra 1943 okrem iného prerokúvala aj otázky súvisiace s prípravou a výcvikom partizánskych organizátorských skupín a ich presun na Slovensko. Ich výcvik prebehol v lete 1944 v Obarove pri Rovne a v Sviatošine pri Kyjeve v ZSSR. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady pri Ružomberku vysadená prvá partizánska organizátorská skupina, ktorej velil nadporučík P. Veličko. Skupina mala 11 členov, z toho dvaja boli Slováci^[16]. 6. augusta pristála na Prašivej druhá a ďalšie skupiny nasledovali čoskoro na to. Dovtedy sa rozvíjal partizánsky boj na Slovensku iba spontánne a zväčša nebol dobre organizovaný. Po príchode sovietskych odborníkov, ktorých podporovalo obrovské zázemie, začal nadobúdať vážnosť. Od 26. júla 1944 do konca vojny vysadil Ústredný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve na území Slovenska 53 organizátorských skupín s asi 1 200 osobami^[17]. Začiatkom augusta 1944 sa začala stupňovať aktivita partizánskych skupín v Nízkych Tatrách a priľahlých podhorských oblastiach. V polovici roku 1944 začali svoju činnosť jednotky Čapajev a Pugačov.

Aktivity partizánov smerovali nielen proti nemeckému civilnému obyvateľstvu ale aj proti príslušníkom Hlinkovej gardy a niektorým katolíckym kňazom. Pre zachovanie bezpečnosti dostala slovenská armáda 9. augusta 1944 rozkaz zakročiť proti partizánom. 10. augusta 1944 sa začala rozsiahla protipartizánska akcia v Nízkych Tatrách, ktorú riadil generál Jozef Turanec. Akcia bola neúspešná, partizáni sa včas z týchto priestorov stiahli. Prípadné stretnutia vojakov s partizánmi boli priateľské, vojaci sa pridávali k partizánom, alebo predstierali bezvýsledné prehľadávanie terénu. O deň neskôr slovenská vláda vyhlásila na území Slovenska s platnosťou od 12. augusta stanné právo, ktoré malo zamedziť ďalšie akcie partizánov a ostatných antifašistov. Jeho realizáciu však nemal kto zabezpečiť, pretože nižšie články štátneho aparátu v partizánmi kontrolovaných oblastiach už neboli akcieschopné. Ani hrozba trestu smrti podľa stanného práva vyhláseného 11. augusta 1944 neodradila antifašistov spomedzi vojakov, žandárov ako aj bežného ľudu od pomoci partizánom.

12. augusta prešla z Liptovskej Lužnej do Kantorskej doliny v Turci skupina P. Velička a vytvorila tu partizánsku brigádu, ktorej súčasťou sa stal aj francúzsky oddiel G. de Lannuriena. 21. augusta títo partizáni obsadili Sklabiňu a podnikali odtiaľ v nasledujúcich dňoch útočné akcie s cieľom vytvoriť v Turci partizánsku oblasť. Z 23. na 24. augusta zatarasili tunely pri Strečne a Kraľovanoch, 24. augusta tunel na železničnej trati Horná Štubňa – Handlová a na ďalší deň Horná Štubňa – Kremnica. Súčasne 24. augusta prepadli pílu v Turanoch; 25. augusta rozdávali v Martine na námestí zbrane. Táto činnosť je dodnes hodnotená veľmi diskutabilne, pretože partizáni tým v mnohom sťažili situáciu viac samotným strojcom povstania ako Nemcom^[18].

17. augusta 1944 partizáni pod sovietskym velením A.S. Jegorova a A.P. Ržeckého uskutočnili transport rozličných druhov potravín z nemeckého skladu vo Svätom Ondreji (dnes súčasť Brusna) do Bukovskej doliny, pri čom im výrazne pomohli civilní zamestnanci skladu. Partizáni do Bukovskej doliny odviezli asi 9 ton potravín.^{[chýba zdroj]}

Na vyhrocujúcu sa situáciu v krajine reagovali veľmi citlivo aj Židia, ktorí ešte zostali v krajine a odôvodnene sa obávali vstupu nemeckých vojsk na územie krajiny. 20. augusta sa vzbúrili Židia v tábore Nováky, o dva dni neskôr v Seredi a potom aj vo Vyhniach (v týchto táboroch bolo väznených celkovo asi 4 000 ľudí, väčšinou Židov).^[19]

Od polovice augusta partizáni intenzívne hromadili a vozili zbrane do hôr, čo bol jasný náznak toho, že čoskoro zintenzívnia svoju aktivitu.

V roku 1943 Edvard Beneš, vodca česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, inicioval prípravy na možnú vzburu, keď kontaktoval zástupcov odboja. V decembri 1943 odbojové prúdy, česko-slovenskí demokrati, komunisti a antifašisti v slovenskej armáde prijali Vianočnú dohodu, na základe ktorej neskôr v septembri 1944 vznikla povstalecká ilegálna Slovenská národná rada. Bola tiež sformovaná konšpiračná skupina vojakov a politikov zodpovedná za predbežnú prípravu povstania.

V marci 1944 podplukovník Ján Golian prevzal velenie nad prípravami. Konšpirátori nazhromaždili zásoby a peniaze v základniach na strednom a východnom Slovensku. Prevoz štátneho pokladu z Bratislavy do Kremnice napríklad odôvodňovali nebezpečenstvom náletov na hlavné mesto. Významnú úlohu pri tom zohrali Peter Zaťko, poradca ministra hospodárstva, a Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky, ktorý zabezpečil prevoz troch miliárd korún do Banskej Bystrice. V tej dobe už bolo približne 3 200 slovenských vojakov zajatých Červenou armádou, dezertovalo alebo vstúpilo do partizánskych skupín. V apríli 1944 dvaja slovenskí Židia Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler utiekli z koncentračného táboru v Osvienčime a rozsiahlou správou svedčili o zverstvách v nacistických vyhladzovacích táboroch. V krajine sa stupňoval odpor k Nemcom a druhotne i k Tisovej vláde, tá však stále nachádzala veľa priaznivcov medzi obyčajným ľudom a najmä katolíkmi.^{[chýba zdroj]}

20. júla 1944 sa v Žarnovickej doline neďaleko Čremošného, v poľovníckej chate bratov Ursínyovcov, konala porada ilegálnej SNR so zástupcami tzv. Vojenského ústredia (armádne velenie pripravovaného povstania). Bola posúdená politická situácia a stav vojenských príprav povstania, riešila sa aj otázka spolupráce armády a partizánov. Vojenskí predstavitelia sa snažili presadiť podriadenie partizánskeho hnutia jednotnému vojenskému veleniu, čo predstavitelia KSS odmietli. Bolo to aj preto, že komunisti fakticky nad partizánskymi skupinami nemali žiadnu kontrolu. Jednotky navyše riadili sovietski dôstojníci, ktorí nemali informácie o odbojovej situácii na Slovensku a nehodlali sa podriadiť vojenskému ústrediu.^{[chýba zdroj]}

V tej istej dobe velenie slovenskej armády presunulo dve najlepšie vyzbrojené divízie spoločne s najlepšími jednotkami Slovenských vzdušných síl na východné Slovensko, hlavne do oblasti Prešova, aby podporilo nemecké jednotky chystajúce obranu pred sovietskou armádou prichádzajúcou z Poľska. Práve tieto dve divízie mali podľa plánov povstalcov uskutočniť hlavný z plánovaných krokov na začatie povstania a teda nadviazať styk so sovietskymi jednotkami. Tento plán však nebol vôbec včas pripravený ani koordinovaný.^{[chýba zdroj]}

20. augusta 1944 lietadlá 15. leteckej armády amerických vzdušných síl zo základní v južnom Taliansku bombardovali rafinériu v Dubovej. Zničili pri tom sklady pohonných hmôt, s ktorými sa počítalo pre povstanie. Bombardovanie bolo uskutočnené i napriek tomu, že Ján Golian zaslal depešu do Londýna, v ktorej žiadal, aby Dubová a Podbrezová neboli bombardované.^{[chýba zdroj]}

Slovenská armáda zatiaľ stupňovala svoju „aktivitu proti partizánom“. Táto činnosť naďalej zlyhávala, pretože prakticky o všetkých protipartizánskych akciách pred vypuknutím povstania boli partizáni vopred informovaní.

Do apríla 1944 nemal domáci odboj žiadne priame spojenie so zahraničným odbojom, či už v Londýne, alebo v Moskve. Komunikácia prebiehala len prostredníctvom kuriérov civilného odboja. To sa zmenilo príchodom styčného a spravodajského dôstojníka z Londýna škpt. J. Krátkeho s rádiostanicami. V máji a júni 1944 bolo členom vojenského ústredia mjr. J. Markom zriadených niekoľko rádiostaníc: v Novom Meste nad Váhom, Štubnianskych Tepliciach, Banskej Bystrici a na Troch Duboch. Všetky umožňovali komunikáciu iba s Londýnom, preto aj správy a informácie pre Moskvu prechádzali cez Londýn.^[20]

V júli jednotky Červenej armády v Sovietskom zväze a Poľsku začali postupovať smerom na Slovensko. V auguste 1944 dosiahla Červená armáda Krosno vzdialené iba 40 kilometrov od severovýchodnej hranice Slovenska. SNR plánovala odlet delegácie do Moskvy už začatkom leta 1944. Malo ho zabezpečiť Vojenské ústredie, ktoré si mohlo určiť aj jedného člena delegácie. Odlet z Troch Dubov do Vinnice bol naplánovaný na 8. júla 1944 s pilotom kapitánom Ľ. Kozom na lietadle Junkers. Za delegáta Vojenského ústredia bol vybraný generál Š. Jurech za SNR Karol Šmidke. Po príchode delegácie na letisko však pilot oznámil, že lietadlo nie je schopné letu. Maršal G. K. Žukov spolu s generálom Píkom čakali na prílet spojky v noci 8. júla zbytočne. Náhradný odlet bol naplánovaný na 2. augusta 1944 opäť s pilotom Ľ. Kozom a lietadlom Heinkel 111. Generál Jurech sa po predošlej skúsenosti odmietol na ďalšom pokuse zúčastiť a preto bol za Vojenské ústredie určený ako delegát npor. Korecký. Za SNR mal opäť letieť K. Šmidke. Z dôvodov utajenia mal do lietadla nastúpiť až na začiatku vzletovej dráhy. Počas rolovania na štart však lietadlo uviazlo v rozmočenej pôde a jeho vyslobodzovanie zabralo čas a pritiahlo pozornosť personálu na letisku. Kvôli nedorozumeniu pred štartom pilot už nenabral delegátov SNR na palubu a odletel iba s npor. Koreckým. Pre ďalší pokus bolo potrebné, aby lietadlo poskytla letecká skupina z Prešova. Medzitým vyvíjal aktivity pre spojenie s Červenou armádou aj minister národnej obrany generál Čatloš. Vypracoval menorandum, ktoré chcel doručiť do Moskvy. Pre svoj zámer získal pilota majora Mikuláša Lisického a s nadviazaním kontaktu sa obrátil na ilegálnu SNR. Tá za sprostredkovanie požadovala vyslanie svojich delgátov do Moskvy spolu s mjr. Lisickým. Po dvoch nevydarených pokusoch sa SNR rozhodla využiť túto príležitosť. 4 augusta 1944 z letiska Mokraď odštartovalo lietadlo Focke-Wulf Fw 58 s pilotom Lisickým a delegátom SNR K. Šmidkem a ďalším zástupcom Vojenského ústredia pplk. Mikulášom Ferjenčíkom.^[20][21]

V auguste 1944 bola tiež zriadená rádiostanica npor. M. Pavloviča, styčného dôstojníka čs. veľvyslanectva v Moskve pre spojenie s vojenským atašé generálom H. Píkom.^[20]

Vojenské ústredie plánujúce povstanie počítalo s dvomi variantmi začiatku ozbrojeného boja:

1. Dve divízie, ktoré sa začali na východné Slovensko presúvať v máji 1944, mali začať povstanie obsadením Duklianskeho priesmyku (spájajúceho Poľsko a severovýchodné Slovensko cez Karpaty) v koordinácii s prichádzajúcou Červenou armádou (1. ukrajinský front pod velením maršala Ivana Koneva) alebo
2. Reagovať podľa príkazov povstaleckého pplk. Jána Goliana okamžitou konfrontáciou na akúkoľvek inváziu nemeckých síl udržaním karpatských priesmykov až do príchodu Červenej armády. Tento plán počítal s obranou strategického trojuholníka Banská Bystrica – Brezno – Zvolen na strednom Slovensku do príchodu sovietskych vojsk.

Pplk. J. Golian, plk. V. Talský, mjr. J. Nosko a J. Ševčík sa 24. augusta 1944 zišli na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici a na základe Talského správ o sústredení nemeckých divízií na južnej Morave prišli k záveru^[22], že slovenská armáda vystúpi na odpor, ak nemecké okupačné jednotky prekročia na západe rieku Váh po Žilinu, na severe Váh po Štrbu a na juhu štátne hranice.

Ján Golian predpokladal, že okupácia sa začne z 26. augusta na 27. august alebo v noci na 28. august, čo bolo pravdepodobnejšie, pretože Nemci mali tendenciu začínať svoje akcie v nedeľu. Preto jednotky armády určené pre obranu taktického trojuholníka zaujali na základe tajných inštrukcií Goliana obranné priestory a boli vybavené ostrým strelivom. K večeru začali budovať opevnenie. Neobsadený zostal iba smer Žiar nad Hronom, pretože jednotku, ktorá bola na tento smer určená, držal na Pohroní gen. Jozef Turanec v akcii proti partizánom. K zásahu nemeckých jednotiek nedošlo, preto boli jednotky stiahnuté do kasární. Vojenské ústredie síce sprvu váhalo, no neskôr dospelo k rozhodnutiu, že Nemcom sa bude potrebné postaviť pri akomkoľvek náznaku prekročenia západných hraníc krajiny. V tej dobe bolo jasné, že nemecké vojská už mali vypracovaný plán na obsadenie Slovenska a bolo len otázkou času, kedy ho začnú plniť.^[20]

Na žiadosť veliteľa ružomberskej posádky mjr. Miloša Vesela, ktorého vydesilo 80 príslušníkov SS, ktorí sem pricestovali spoločne nemeckou vojenskou misiou vracajúcou sa z Rumunska, ako aj rota SS, obsadili partizáni Sečánskeho, Jegorova a Bielika 27. augusta Ružomberok, Partizáni zlikvidovali alebo zaistili nemeckých občanov, oslobodili politických väzňov a podobne ako vo viacerých ďalších obciach a mestách vyhlásili obnovenie ČSR a mobilizáciu. Hlavný nápor partizánov bol zameraný na obsadenie Mautnerových závodov v Rybárpolí, kde sa vyrábali delostrelecké lafety.^[23]

V ten istý deň partizáni z Veličkovej 1. partizánskej brigády M. R. Štefánika zaistili v Turčianskom sv. Martine nemeckú vojenskú misiu vracajúcu sa z Rumunska. Zajatci boli eskortovaní do kasární Pluku útočnej vozby a na druhý deň ich vojaci npor. Cyrila Kuchtu za nevyjasnených okolností postrieľali a zrejme na popud partizánov. 24 tiel bol odvezených do Sklabiňe.^[24]

Nemecká odveta na seba nenechala dlho čakať. Stupňujúca sa činnosť partizánov bola dobrou zámienkou na vtrhnutie nemeckých vojsk. Veľvyslanec Nemecka Hans Elard Ludin požiadal v Berlíne o vojenský zásah. 28. augusta s ním vyslovila súhlas aj slovenská vláda. Už 26. augusta 1944 minister Mach v Bratislave oznamoval, že nemecké vojská budú okupovať slovenské územie. Dňa 29. 8. to oznámil minister obrany generál Čatloš večer v rozhlase. Tento deň začala vojenská okupácia Slovenska. Podľa povojnovej výpovede generála Höffleho boli z nemeckého pohľadu pre ozbrojenú intervenciu rozhodujúce udalosti v Ružomberku^[25]. Okolo 15. hodiny poobede 29. augusta 1944 dostalo povstalecké velenie v Banskej Bystrici prvé správy o vstupe nemeckých vojsk na Slovensko a začalo organizovať otvorený odboj, čím sa vlastne začalo povstanie.

O tom, či bola aktivita partizánov, vedúca k predčasnej okupácii krajiny, uskutočňovaná zámerne na príkaz sovietskeho velenia, alebo vznikla samovoľne a spontánne, sa dodnes vedú spory. Žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali o zámernom vyvolaní okupácie sovietskou stranou, však dodnes neboli v archívnych materiáloch nájdené. Len málo zdrojov pritom berie do úvahy fakt, že napriek uzavretej Zmluve o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR z 12. decembra 1943 Sovietsky zväz považoval územie Slovenska za nepriateľské, keďže prvá Slovenská republika bola už tretí rok vo vojnovom stave so Sovietskym zväzom a na jeho území operovala (aspoň v predošlom období) dvoma armádnymi divíziami^[26].

Rokovania povstaleckých zástupcov kapitána Ferjenčíka a Karola Šmidkeho v Moskve, ktoré sa začali 4. augusta 1944, prebiehali bez vedomia Benešovej exilovej vlády v Londýne, ktorá vyslala svojho zmocnenca do Moskvy až 25. augusta. Príprava povstania tak nebola v súlade s koncepciou československej exilovej vlády, čo dalo podnet k úvahám, že už vtedy KSS a Stalin chceli Slovensko začleniť medzi zväzové republiky Sovietskeho zväzu ako tzv. Sovietske Slovensko^[27].

Bližšie informácie v hlavnom článku: 1. česko-slovenská armáda na Slovensku

Hlavnou zložkou ozbrojených síl povstania boli povstalecké jednotky, organizované ako 1. česko-slovenská armáda na Slovensku. Oficiálne pomenovanie vzniklo 31. augusta 1944. Povstalecká armáda sa skladala z jednotiek slovenskej armády, ktoré prešli na stranu povstalcov. Počty jej bojovníkov sa postupne menili. Na začiatku bolo približne 18 000 vojakov. Po mobilizácii 5. septembra 1944 47 000, neskôr 60 000 vojakov.^[28] Najmenšími samostatne pôsobiacimi jednotkami boli oddiely (napr. veliteľstvo 5. oddielu sídlilo v Kremnici^[29]). Bojovú činnosť armády čiastočne podporovali niektoré partizánske jednotky.

V prvých dňoch povstania mala povstalecká armáda k dispozícii 16 peších práporov a 8 samostatných rôt. Mala k dispozícii asi 46 000 pušiek, 4 000 samopalov, 2 700 guľometov, 200 diel a mínometov. Disponovala 24 tankami (LT-35, LT-38, LT-40 a PzKpfw IIIN), 4 stíhačmi tankov (Marder II), 3 improvizovanými pancierovými vlakmi, 34 lietadlami. Mala nedostatok ťažkých, protitankových a protilietadlových zbraní, čo nekompenzovali ani letecké dodávky vojenskej výzbroje (protitankové pušky a protilietadlové guľomety) zo ZSSR a USA (protitankové raketomety M1 Bazooka). V neskoršom období, po strate množstva výzbroje pri ústupoch, chýbal aj najzákladnejší vojenský materiál ako pušky, samopaly a strelivo do všetkých druhov zbraní. To spôsobovalo, že armáda síce mala dostatok mužov, ale nemala ich čím vyzbrojiť. V posledných fázach bojov preto nemala na zastavenie nemeckého tlaku dostatok záloh.^[28]

Podľa dokumentov partizánskych štábov a 1. a 4. Ukrajinského frontu sa v tej dobe na Slovensku nachádzali dva veľké partizánske zväzky, 17 brigád a 22 oddielov s celkovým počtom okolo 13 500 partizánov.^[30] Aj partizánske jednotky pôsobili v oddieloch. Napríklad 2. čs. partizánska brigáda J. V. Stalina (pôsobila pod Javorinou a na západe Slovenska^[31]) sa členila na štyri oddiely s názvami: Chruščov, Za slobodu Slovanov, Sloboda a Za víťazstvo. Veliteľom 2. čs. partizánskej brigády do 13.1.1944 bol podplukovník Ilia Danilovič Dibrov a od 14.10.1944 podporučík (poručík) Jozef Brunovský. Prvá čs. partizánska brigáda J. V. Stalina je nazývaná Jegorovova partizánska brigáda, podľa veliteľa, kapitána Červenej armády Alexeja Semionoviča Jegorova.^[32]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kombinovaná letka (Slovenské povstalecké letectvo)

Veliteľom Leteckej skupiny, ktorá bola podriadená 1. česko-slovenskej armáde na Slovensku, bol mjr. generálneho štábu Jozef Tóth, náčelníkom štábu kpt. Ladislav Hron. Materiálne a personálne zdroje pre výstavbu letectva sa zúžili odletom Skupiny vzdušných zbraní Východoslovenskej armády, pozostávajúcej zo 42 lietadiel, na oslobodené poľské územie 31. augusta 1944. Tiež aj stratou väčšiny moderných stíhacích lietadiel Bf 109G-6 Pohotovostnej letky z Piešťan v nepremyslenej akcii proti mohutnému americkému bombardovaciemu zväzu, ktorý 26. júna 1944 letel nad juhozápadným Slovenskom. Ďalšou stratou bolo obsadenie letiska v Piešťanoch nemeckými okupačnými silami dňa 1. septembra 1944, kde slovenská povstalecká posádka zanechala 10 nepoškodených strmhlavých bombardérov Ju 87 Stuka, štyri stíhacie lietadlá Bf 109G-6, niekoľko Bf 109E a niekoľko starších stíhačiek Avia B.534. Nemalou stratou bolo aj obsadenie letísk v Spišskej Novej Vsi, Poprade, Vajnoroch pri Bratislave a Trenčianskych Biskupiciach.^[33]

Na strednom Slovensku však mali povstalci pod kontrolou veľké územie s letiskom Tri Duby (dnes Letisko Sliač), letiskom Mokraď (do 5. septembra 1944) a s poľnými letiskami neďaleko obce Zolná, Rohozná a na Muránskej planine pri Veľkej lúke.

Všetky vojenské lietadlá povstalcov tvorili prieskumnú-bombardovaciu jednotku, tzv. Kombinovanú letku. Letke velil npor. let. Mikuláš Šinglovič a pozostávala zo štyroch dvojplošných stíhacích lietadiel Avia B.534, troch starších prieskumných/ľahkých bombardérov Letov Š.328 a dvoch čiastočne z náhradných dielov zostavených Messerschmittov Bf 109E (jeden vo verzii E-3 a jeden E-4). Kombinovaná letka bola neskôr posilnená o dva ďalšie moderné Messerschmitty Bf 109G-6 a jeden prieskumný Focke-Wulf Fw 189, ktorý preletel z východného Slovenska k Sovietom v Poľsku po tom, ako boli povstalci na východnom Slovensku obkľúčení a odzbrojení nemeckými vojskami. Ďalej mali povstalci aj dve cvičné lietadlá typu Klemm Kl 35, niekoľko lietadiel Heinkel He 72 Kadett, Praga E.39 a dva stredné bombardéry Savoia-Marchetti SM.84, ktoré boli ukoristené počas bojov. Lietadlá Praga E.39 boli používané okrem iného aj na zásobovanie obkľúčených povstaleckých jednotiek.

Hlavná základňa Kombinovanej letky bola neustále napádaná lietadlami Luftwaffe. Letisko Tri Duby slúžilo aj ako významná zásobovacia základňa, na ktorú smerovala materiálnu pomoc zo Sovietskeho zväzu, posily v podobe 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády. Na letisku pristáli aj bombardéry Boeing B-17 Flying Fortress, ktoré zo Slovenska odviezli amerických letcov, ktorým sa podarilo uniknúť nemeckému zajatiu. Letisko Rohozná sa využívalo ako prijímacia plocha pre zhadzovanie materiálu dodávaného zo ZSSR.

Kombinovaná letka väčšinou slúžila na podporu pozemným jednotkám, jej piloti však zasiahli aj do niekoľkých leteckých súbojov. Povstaleckému letectvu chýbali akékoľvek bombardovacie lietadlá, a preto boli jeho možnosti priamej leteckej podpory bojujúcich pozemných jednotiek podstatne oklieštené. Možnosti povstaleckého letectva sa celkovo zlepšili po prílete 1. česko-slovenského samostatného stíhacieho leteckého pluku, ktorému sa darilo udržiavať kontrolu nad vlastným vzdušným priestorom.^[33]

Bojovú činnosť pravidelne sťažovalo nepriaznivé počasie a nedostatočný protiletecký výzvedný a sledovací systém, ktorý pri absencii rádiolokátorov tvorili iba stanovištia leteckej hlásnej služby. Niektoré pôvodné letecké jednotky, ktoré nemali alebo prišli o svoju výzbroj, boli nasadené ako pešie a zaradili sa medzi najlepšie útvary povstaleckej armády.^[33]

Teritoriálne i z hľadiska kompetencie boli rozdelené na 2 samostatné časti^[34]:

1. Územie východne od hraníc vtedajších okresov Poprad, Spišská Nová Ves a Gelnica bolo v auguste 1944 vyhlásené za operačné pásmo pozemnej armády (Heer) východného frontu a spadalo pod velenie skupiny armád Severná Ukrajina, ktorej velil generál Josef Harpe.
2. Územie západne od tejto čiary bolo vyhlásené za operačnú oblasť nemeckého generála pri Ministerstve národnej obrany vtedajšej Slovenskej republiky, ktorým bol von Haubicky. Od 31. augusta velil týmto jednotkám SS-obergruppenführer Gottlob Berger.

Pre obsadenie Slovenska Nemci v Protektoráte a Poľsku sformovali viacero bojových skupín. Keďže K. H. Frank už dlhšiu dobu varoval pred aktivitou partizánov na Slovensku, nešlo o celkom improvizované sily^[35]. V dôsledku nedostatku informácií o odbojových aktivitách v slovenskej armáde nepredpokladali, že dôjde k väčším ozbrojeným stretnutiam. Bojová skupina Ohlen, pod vedením plukovníka Conrada von Ohlena, bola vytvorená hlavne z jednotiek 82. náhradného pluku ľudových granátnikov. Jednotka bola súčasťou Wehrmachtu a okrem jadra pluku tankových granátnikov mala dva slabšie domobranecké prápory, bojovú skupinu Senica a tankovú rotu^[35].

Ďalšia skupina Junck plukovníka Stephana Juncka, bola vytvorená z jednotiek 85. tankového pluku a ďalších menších jednotiek. Obe jednotky mali dovedna asi 3900 mužov. Ohlen mal postupovať južne od Žiliny, zatiaľ čo predsunuté jednotky Juncka nastupovali od Ostravy na Čadcu s úlohou zabezpečiť železničné trate a obsadiť Žilinu a Martin^[34].

Nemecká Skupina armád Severná Ukrajina, mala zaistiť svoje tylo tým, že do oblasti vyšle skupinu Henrici. Vyčlenený úderný pluk pod vedením plukovník Schmidta mal preniknúť od Nowego Sącza cez Kežmarok k Popradu a spacifikovať západnú hranicu operačného územia. Z neho bola 2. septembra 1944 v Poprade vyčlenená bojová skupina Schäfer, ktorej veliteľom bol Ernst Schäfer, s úlohou obsadiť Ružomberok a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen. Pre Nemcov bola v tomto období najdôležitejšia práve železničná trať vedúca severom Slovenska cez Žilinu, Vrútky, Ružomberok, Liptovský Mikuláš až do Popradu^[34].

30. augusta 1944 bol veliteľ nemeckej 1. tankovej armády generálplukovník Gotthard Heinrici poverený vytvorením dvoch predsunutých oddielov. Prvý z nich s úlohou obsadiť Dukliansky priesmyk a odzbrojiť 1. pešiu divíziu slovenskej armády. Druhý mal zaistiť veliteľstvo oboch slovenských divízií v Prešove a od Užhorodu spacifikovať 2. pešiu divíziu.

K nemeckým okupačným jednotkám pribudla 1. septembra 1944 skupina Schill, ktorej velil SS-Obersturmbannführer Koegel, neskôr Karl Friedrich von Pückler-Burghaus a ďalší. Názov Schill niesla podľa Ferdinanda von Schill, nemeckého dôstojníka z obdobia napoleonských vojen. Tvorilo ju 9 rôt pechoty a 1 rota ženistov doplnené o delostrelectvo a obrnené jednotky. Bola to kvalitná, elitná jednotka zložená z inštruktorov a najlepších frekventantov výcvikových stredísk SS v protektoráte^[35]. 4. septembra 1944 prekročila hranice na severnej Orave bojová skupina Volkmann, ktorej velil major Otto Volkmann. Jednotka postupovala smerom na Trstenú^[34].

Začiatkom septembra 1944 mali nemecké pozemné sily oporu i v letectve operujúcom zo základní v Piešťanoch, Malackách, Krakove a Budapešti.

Spolu s vojenskými okupačnými jednotkami prišli na Slovensko aj príslušníci bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Sicherheitspolizei (Sipo) a Sicherheitsdienst (SD). Z Čiech a Moravy sa presunulo v období medzi 31. augustom a 1. septembrom 1944 na západné Slovensko Einsatzkommando 13 a 14, neskôr základ Einsatzgruppe H Sicherheitspolizei a Sicherheitsdienst.^[34]

Okrem týchto skupín rôzne zabezpečovacie práce na Slovensku v októbri 1944 vykonávala ozbrojená organizácia karpatských Nemcov Heimatschutz. Celkový počet nasadených nemeckých vojakov na Slovensku sa pohyboval okolo 48 000 – 50 000 vojakov^[34]. Ich počet bol menší ako počet vojakov 1. československej armády na Slovensku, ale v počte (hlavne obrnených vozidiel, delostrelectva, letectva), kvalite zbraní i skúsenostiach mali na rozhodujúcich úsekoch značnú prevahu.

Nemeckí velitelia svojich vojakov pred vstupom na slovenské územie inštruovali, že nakoľko sa nachádzajú na území spriateleného štátu, musia sa správať mimoriadne disciplinovane. Na väčšine územia príchod Nemcov nebol spočiatku skutočne extrémne represívny, bolo to však iba dovtedy, kým prišli aj represívné zložky nemeckej moci. Na bývalom povstaleckom území ako aj v oblastiach, kde operovali partizánske jednotky, rozpútali krutú perzekúciu. Bežné boli masové vraždy. Desiatky slovenských obcí úplne alebo čiastočne vypálili ako odvetu za podporu partizánov.

Okolo 15. hodiny poobede 29. augusta 1944 dostalo povstalecké velenie v Banskej Bystrici prvé správy o vstupe nemeckých vojsk v oblasti Púchova a Žiliny. Okamžite na to boli upozornené aj všetky ostatné vojenské posádky na Slovensku. Napriek správam o prenikaní Nemcov Golian nevydal žiadny rozkaz, pretože očakával, že slovenská vláda alebo aspoň niektorí z jej umiernených členov sa budú nemeckému vstupu brániť a vydajú rozkaz na ozbrojený odpor, ktorý by uposlúchlo všetko obyvateľstvo. Jeden z prvých krokov povstalcov 29. augusta bolo zatknutie gen. Turanca na letisku Tri Duby. Povstalci však čakali na Čatlošov prejav o 19. hodine.^[36] Ten však v prejave, vytvorenom Tidom Gašparom, označil všetkých, ktorí sa budú stavať proti nemeckému vstupu, za „zradcov svojho rodu“. Čatlošovo jednanie bolo nepochopiteľné aj pre to, že v tej dobe sa snažil o jednanie so sovietskou stranou (tzv. Čatlošovo memorandum).^[37] Čatlošov prejav u mnohých veliteľov posádok na západnom i severovýchodnom Slovensku spôsobil zaváhanie, ktoré Nemci využili a rýchlo ich odzbrojili. Dôvodom bolo i to, že na západnom Slovensku povstalecké ústredie nemalo taký vplyv ako v oblasti Banskej Bystrice, kde mal Ján Golian do značnej miery voľnú ruku pri svojom konaní, poprípade mohol veľkú časť príprav dobre skryť. Prakticky žiadna z vojenských posádok na západnom Slovensku, kadiaľ postupoval hlavný nemecký nápor, nekládla odpor. Povstalecké velenie tak po tomto prejave prišlo o posádky v Nitre, Seredi, Hlohovci, Trenčíne (v Zlatovciach i Trenčianskych Biskupiciach), Novom Meste nad Váhom aj Bratislave^{[chýba zdroj]}. Výnimkou na západe bola Trnava, ktorej vojenská posádka sa k povstalcom organizovane pridala so 4 000 mužmi. Neorganizovaný bol aj odchod skupiny letcov z letiska v Piešťanoch. Výzvu postaviť sa Nemcom na odpor neuposlúchla ani posádka v Kežmarku a v Levoči bola povstalecká akcia potlačená v priebehu dvoch dní. Toto zaváhanie bola prvá známka toho, ako nešťastne pre povstalcov sa bude situácia v nadchádzajúcej dobe vyvíjať.

Povstanie preto začalo na rozkaz Jána Goliana 29. augusta 1944 o 20:00 po odznení dohodnutého hesla („Začnite s vysťahovaním“)^[38]. Na druhý deň bol rozkaz potvrdený písomne. Do Banskej Bystrice, ktorú už v tej dobe kontrolovali povstalci, vošli jednotky 1. partizánskej brigády J.V. Stalina, ktorej velil kpt. A. Jegorov. Partizáni aj tu vyhlásili obnovenie Československej republiky.^[39] Začal vysielať Slobodný vysielač.

Zvláštna situácia nastala v dvoch kľúčových divíziách na východnom Slovensku. Ukázalo sa, že prípravy na povstanie, ktoré mal v jednotkách uskutočniť Viliam Talský, ktorého priamo poveril Ján Golian, sa odohrali iba v minimálnej miere. Talský nevyužil 2 dni a tri noci pokoja, ktorý mu nemecké jednotky nechali, keďže sami neboli tiež schopné odzbrojovanie okamžite vykonať. Vrchol chaosu nastal, keď 30. augusta plk. Viliam Talský namiesto dohodnutého plánu odletel so slovenskými letcami do Poľska zanechajúc dve armádne divízie v chaose bez velenia. Talský svoj odchod odôvodňoval potrebou prerokovať súčinnosť východoslovenských divízií s Červenou armádou.

Dve slovenské pešie divízie v Karpatoch boli bez velenia ponechané svojmu osudu a Nemcom sa ich podarilo rýchlo odzbrojiť už na poludnie bez jediného výstrelu. Nič nezachránil ani Golianov rozkaz: „nenechať sa odzbrojiť“. Časť tohto vojska síce prešla k partizánom, alebo vytvorila vlastné partizánske jednotky, pri čom si so sebou zobrala aj časť ťažkej techniky, ale to nebola ani tretina z 30 000 najlepších mužov Slovenskej armády, ktorí predtým mali veľkú šancu podporiť Červenú armádu v bojoch v Karpatoch. V danej situácii, po strate východoslovenských divízií, očakávalo velenie povstaleckej armády, že sa udrží brániť nemeckým útokom asi 14 dní^[40].

Dôsledkom nemeckej intervencie bolo, že povstanie vypuklo predčasne a už dopredu stratilo kľúčovú zložku pripravovaných plánov. Bez dvoch najlepšie vyzbrojených armádnych divízií, ktoré by dokázali odolávať Nemcom, nemalo prílišné vyhliadky na úspech. 1. ukrajinský front v tej dobe už síce prekročil Vislu a nachádzal sa v predhorí Karpát, ale až 30 či 40 km od postavenia východoslovenských divízií. Pritom medzi nimi a Červenou armádou sa nachádzali dve pásma nemeckej obrany^{[chýba zdroj]}. Navyše Šmidkeho a Ferjenčíkova misia, ktorá mala informovať sovietske vedenie o prípravách povstania, odletela do ZSSR neskoro a ešte nestihla splniť všetky úlohy.

Problematické reakcie na začiatok povstania vyvolal aj fakt, že v mnohých oblastiach s ním nepočítali a neboli s ním dopredu oboznámení. Na mnohých miestach k zmätku prispelo aj to, že ľudia boli lákaní pridať sa k povstaniu otvorenými lžami: napríklad Mirko Vesel, jeden z organizátorov povstania, v rozhlasovom vysielaní hlásil, že „Nemci zrušili Slovenskú republiku, uväznili prezidenta Dr. Jozefa Tisu a odvliekli ho do Malaciek, kde ho majú zastreliť. (...) Maďari už prekročili hranice pri Lučenci.“^[41][42] Na niektorých miestach sa takto motivovaní ľudia skutočne chopili zbrane na ochranu Slovenskej republiky. Zmena ich postoja však na seba nenechala dlho čakať. Časť ľudí, ktorá povstala so zbraňou v ruke, po Tisovom prejave ďalší deň pochopila, že sadla na lep propagande a zložila zbrane. Skutočne zničujúci bol pre povstalcov práve Čatlošov prejav, ktorý odznel v éteri ešte pred samotným začiatkom povstania. Iróniou ostáva, že Čatloš niekoľko dní po prejave odišiel z Bratislavy k povstalcom. Bolo to preto, lebo Nemci Tisovi, ktorý nad Čatlošom držal ochrannú ruku, dokázali, že plánoval previesť Slovensko k Spojencom. Čatloš mal byť zatknutý, preto radšej utiekol k povstalcom.

Z vojenského hľadiska je terén stredného Slovenska ideálny na vedenie obranných bojov. Úzke horské doliny a mnohé priesmyky sú miestami, ktoré je schopné brániť proti silnejšiemu nepriateľovi i menej početná obrana.

K prvým bojom Slovenského národného povstania došlo v priestore Žiliny ešte 29. augusta. Veliteľ mestskej posádky major J. Dobrovodský začal organizovať povstalecké jednotky. Čoskoro z vojakov posádky, z mobilizovaných záložníkov i dobrovoľníkov žilinského okresu zorganizoval 2 bojaschopné prápory. Prvý prápor bol nasadený juhozápadne od Žiliny, pri Hričove. Druhý prápor bol nasadený severne od Žiliny, pri Brodne, s vysunutou rotou pri Čadci. Z ostatných zmobilizovaných vojakov bol čiastočne vyzbrojený a vystrojený tretí prápor s úlohou odraziť postup Nemcov v Rajeckej doline na smere Považská Bystrica – Rajec a útočná skupina, ktorej úlohou bolo zneškodnenie nemeckej posádky, ktorá sa opevnila v kasárňach v Žiline a kládla tam ozbrojený odpor. Čoskoro jednotky z okolia Žiliny dostali rozkaz nevyčerpávať sa v bojoch o mesto, ale čerstvými silami urýchlene obsadiť Strečno a tam viesť obranný boj. 30. augusta 1944 sa tieto jednotky začali sťahovať na východný okraj Žiliny a ustúpili do Strečnianskej tiesňavy. Tam v spolupráci s francúzskymi partizánmi začali budovať nové obranné postavenia^[43].

Ďalšieho dňa sa v Strečnianskej tiesňave rozpútali boje medzi povstaleckými jednotkami a nemeckými bojovými skupinami Ohlen a Junck, podporovanými tankami a letectvom. 31. augusta o 8. hodine ráno spozorovali povstalci prvé jednotky nepriateľa. Ten najprv sústredil väčšie sily v snahe zaútočiť v čo najširšom priestore. Nasledovalo ostreľovanie mínometmi, ktoré prichádzalo zo smeru od Stráňav.

Po tom, čo povstalci spolu s francúzskymi partizánmi odrazili prvé útoky, Nemci pochopili, že cez tiesňavu tak ľahko neprerazia a preto sa začali presúvať na gumených člnoch a kompe na druhý breh Váhu. Vzhľadom na to, že ten dovtedy partizánsky oddiel pod Veličkovým velením ešte nestihol obsadiť – a neobsadil ho ani neskôr, získali Nemci bez boja strategické výšiny okolo zrúcanín Starhradu, odkiaľ následne bočnou paľbou najmä ťažkými guľometmi ostreľovali pozície obrancov. Ťažké straty utrpela najmä jednotka francúzskych partizánov, ktorá bola neskôr stiahnutá na odpočinok do Sklabine. Brániť sa v danej pozícii po nasadení nemeckých tankov bez dostatku protitankových zbraní už viac nebolo možné. 4. septembra 1944 boli povstalecké jednotky spolu s partizánmi nútené ustúpiť nemeckej presile.

Povstalecké vojská v tomto období premárnili najlepšiu príležitosť zastaviť nepriateľa v ťažko priechodnom teréne. Mohlo za to najmä sľúbené ale nesplnené obsadenie pozícií Veličkovými partizánmi na pravom brehu Váhu. Úlohu zohral aj nedostatočný výcvik mužstva a v tomto období na začiatku povstania i slabé skúsenosti povstaleckých dôstojníkov. Postupujúce nemecké jednotky následne obsadili 5. septembra 1944 dôležitý železničný uzol Vrútky. Povstalci sa v súčinnosti s partizánmi v nasledujúcich dňoch pokúsili niekoľkokrát bezúspešne vziať Vrútky protiútokmi späť. Obidve strany vtedy utrpeli ťažké straty. Pri protiútoku padol aj nemecký podplukovník, ktorý mal veliť útoku práporu. Našiel sa pri ňom aj písomný rozkaz, v ktorom sa hovorilo, že sa nemecké jednotky majú zmocniť Turčianskeho Sv. Martina 8. až 9. septembra. Postupujúce nemecké jednotky sa zastavili v dôsledku silnejúceho odporu povstalcov na fronte pred Martinom. 5. septembra bola z nemeckých a sčasti i slovenských jednotiek vytvorená spojením bojovej skupiny plk. Ohlena, plk. Juncka a 2 práporov Domobrany, ktoré došli 3. septembra 1944 k Žiline, 178. divízia tankových granátnikov Tatra^[34]. Divízii velil jej generálporučík von Loeper.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slovenské národné povstanie na Spiši

V noci z 30. na 31. augusta 1944 vpadol na Slovensko z južného Poľska nemecký úderný pluk 1. tankovej armády a prenikol do Kežmarku, kde sa dostal do boja s časťami levočskej a popradskej posádky i s partizánmi. Povstalecké jednotky sa neboli schopné napriek svojej početnej prevahe účinne sformovať a efektívne zasiahnuť proti nepriateľovi. Pod tlakom nepriateľa boli nútené ustúpiť na úsek Hranovnica – Telgárt, poprípade smerom na Štrbu.

1. septembra 1944 obsadili nemecké vojská Poprad a Levoču^[43]. Menšie boje prebehli v blízkosti Popradského letiska, ktoré 140-členná povstalecká posádka bránila najmä vďaka silnej guľometnej paľbe. Nemci stratili 12 vojakov, niekoľko nákladných automobilov, 4 mínomety a dva protilietadlové kanóny. Po tom, čo na letisko podnikla útok skupina Schäfer s niekoľkými tankami PzKpfw III, opustili povstalci aj tieto pozície. O štyri dni neskôr obsadili nacisti i Spišskú Novú Ves.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Boje o Telgárt

Úderný pluk 1. tankovej armády vytesniac povstalecké jednotky dobyl 3. septembra Pusté Pole a Telgárt. Večer 4. septembra presvedčili partizáni veliteľa povstaleckého úseku kapitána Staneka, že je na oslabené postavenia Nemcov v dedine potrebné čo najskôr zaútočiť. 5. septembra povstalecké a partizánske jednotky pod Stanekovým vedením podnikli protiútok a Telgárt do 11. hodiny dobyli. Ich postup k sedlu Besník bol však popoludní zastavený nemeckými protiútokmi. V Telgárte padlo najmenej 100 nemeckých vojakov, celá obec však ľahla popolom, pričom v nej zahynuli niekoľkí civilisti. Povstalci pri tom utrpeli iba malé straty. Nasledujúceho dňa Nemci podnikli protiútok a získali časť pozícií späť^{[chýba zdroj]}. Front sa v oblasti stabilizoval na úseku Chamrošský tunel – Čršaľa – kríž na Čuntavskej ceste. Protiútok pri Telgárte bol v snahe posilniť morálku povstaleckej armády prezentovaný ako jedna z najúspešnejších akcií povstalcov počas SNP.

Bojová skupina Schäfer začala 3. septembra 1944 z Popradu postup na horný Liptov. Už o tri dni bez boja obsadila Liptovský Mikuláš a 6. septembra Ružomberok. Strata týchto miest bola veľmi zahanbujúca i preto, že Nemci postupovali týmto smerom od Popradu iba slabými silami a povstalci ich napriek tomu nedokázali zastaviť. V Ružomberku bol najdôležitejším cieľom Nemcov Mautnerov závod, kde sa nachádzalo 928 delostreleckých lafiet, ktoré boli ihneď prevezené do Nemecka^[44].

Nemci sa ďalej pokúšali preniknúť na juh do Banskej Bystrice. Za zbabelý postup voči nepriateľovi Golian odvolal veliteľa 2. obrannej oblasti Ladislava Bodického a nahradil ho podplukovníkom Jánom Černekom. Až pri Bielom Potoku narazila jednotka Schäfer na odpor posádky letiska Mokraď aj časti mikulášskej a ružomberskej posádky, ktoré tam zorganizoval podplukovník Černek.

V noci z 31. augusta na 1. september 1944 prenikla z Čiech a Moravy do Bratislavy bojová skupina Schill. 2. septembra odzbrojila bratislavskú vojenskú posádku a bez boja obsadila Trnavu a Nitru^{[chýba zdroj]}. Velitelia vojenských posádok týchto miest sa odmietli pridať k povstalcom, alebo v prípade Trnavy neriskovali boj v obkľúčení, keďže posádky okolitých miest sa k povstalcom nepripojili, a tak ustúpili na povstalecké územie. Ďalšie nemecké jednotky podobne obsadili 31. augusta letisko v Trenčianskych Biskupiciach, 1. septembra Piešťany a Trenčín. Pred Topoľčanmi narazila skupina Schill na predsunutú obranu povstaleckých jednotiek, ktoré pripravovali obranu Baťovian. Prvé ozbrojené stretnutie na tomto úseku sa odohralo pri Mýtnej Novej Vsi (dnes súčasť Ludaníc). V boji padlo 12 povstalcov. Boje o Baťovany napokon trvali od 3. do 9. septembra 1944. Skupina Schill mesto dobyla hlavne vďaka podpore samohybných diel, obrnenej techniky aj letectva, ktorým neboli slabé povstalecké sily ani partizáni v oblasti schopné čeliť. Povstalecké jednotky ustúpili smerom na Prievidzu, partizáni na Vtáčnik^[43]. Pri jednom z protiútokov bol zajatý povstalecký veliteľ úseku kapitán Adolf Weinhold.

V noci zo 4. na 5. septembra sa vrátila zo ZSSR do Banskej Bystrice delegácia, ktorú plánovači povstania vyslali, aby prerokovala vzájomnú vojenskú spoluprácu so sovietskou stranou. Ferjenčík a Šmidke v Moskve dostali prísľub pomoci pre SNP, bol to najmä presun 2. československej paradesantnej brigády a 1. československého stíhacieho pluku na povstalecké územie. O svojom rokovaní informovali na prvom zasadaní SNR.

5. septembra bol Ján Golian povýšený na generála a stal sa veliteľom celej slovenskej armády. SNR vyhlásila mobilizáciu záložníkov do 35 rokov. Plénum SNR zvolilo 6-členné predsedníctvo SNR. Tvorili ho: Karol Šmidke, Gustáv Husák, Daniel Ertl za KSS, Vavro Šrobár, Jozef Lettrich a Ján Ursíny za Demokratickú stranu. Po mobilizácii, ktorá prebehla toho istého dňa, sa počet príslušníkov povstaleckej armády zvýšil na 47 000 osôb.

Armáda však nemala dostatok zbraní pre všetkých. SNR tiež vydala Deklaráciu, ktorá okrem iného zahŕňala aj tieto body^[45]:

• vytvoriť nový štát Čechov a Slovákov na demokratických a pokrokových zásadách
• zlepšiť sociálne postavenie robotníkov a roľníkov
• odsúdiť kolaborantov a zradcov

Vo vzdušných bojoch nad povstaleckým územím niekoľkokrát zasiahla povstalecká Kombinovaná letka. K najkurióznejším z nich patria zostrely, ktoré dosiahol František Cyprich 2. septembra, keď na Avii B-534 zostrelil neozbrojený maďarský Ju-52/3m a zostrel, ktorý 7. septembra dosiahol na zastaranom Letove Š-328 pozorovateľ ašpirant Matej Beznák, keď pomocou pohyblivých guľometov zostrelil nepriateľský prieskumný Focke-Wulf Fw 189.

8. septembra Červená armáda a 1. čs. armádny zbor v ZSSR začali útok na Dukliansky priesmyk na slovensko-poľských hraniciach. Slovenskí povstalci však neboli schopní sa s jednotkami Červenej armády spojiť. Krvavé boje v horách, ktoré stáli Červenú armádu 19 000 padlých, sa pretiahli na dva mesiace. Útoky prinútili nemeckú Skupinu armád Severná Ukrajina stiahnuť niektoré jednotky zo Slovenska, čo podstatne pomohlo povstalcom. Povstalecké velenie neskôr predpokladalo, že bez tejto pomoci by povstanie vydržalo iba dva týždne^[40]. V dňoch 8. až 13. septembra Nemci odsunuli vyše 12 400 vojakov a dôstojníkov, medzi nimi aj príslušníkov úderného pluku 1. tankovej armády, čo viedlo k stabilizácii východného a severného úseku povstaleckého frontu.

10. septembra o 20. hodine bola realizovaná reorganizácia povstaleckého vojska. Dve vojenské obranné oblasti boli zmenené na 6 taktických skupín. Každá taktická skupina bola vybavená ako vyššia jednotka, organizovaná z niekoľkých samostatných práporov, delostreleckých oddielov, telegrafickej a ženijnej roty, výcvikového a náhradného strediska ako aj všetkých služieb. Pôvodná organizácia obranných oblastí sa ukázala v bojoch ako ťažkopádna. Terén, v ktorom sa bojovalo, vytvoril podmienky na vznik samostatných obranných celkov, ktoré boli relatívne nezávislé od ostatných. Prvé boje tiež priniesli všestranné skúsenosti veliteľov jednotiek i štábu. Bolo zrejmé, že bojové jednotky v porovnaní s nepriateľom, ktorý už 5. rok viedol vojnu, majú nedostatočnú bojovú prípravu a skoro žiadne bojové skúsenosti. Nedostatok výzbroje, najmä protitankových zbraní, mínometov a ťažkých zbraní vo všeobecnosti, tak predurčoval celý priebeh povstania. Chýbali tiež spojovacie prostriedky, nedostatočné sa javili tiež skúsenosti v boji s tankami, ktoré nemal s vojakmi ani kto nacvičiť, pretože vhodní inštruktori v povstaleckej armáde neboli. So zbraňami, ktoré boli povstalcom dodané, sa vojaci nestihli dostatočne rýchlo zoznámiť a precvičiť.

Pomalý postup nacistických vojsk si vyžiadal nasadenie ďalších síl a prostriedkov. Do Malaciek bola 16. septembra 1944 presunutá 708. divízia ľudových granátnikov, ktorá začala obsadzovať Považie medzi Trenčínom a Žilinou. Divízii velil plukovník Wilhelm Bleckwenn. 20. septembra 1944 bola do Trnavy presunutá 271. divízia ľudových granátnikov, ktorá obsadila celé Ponitrie^[34]. Velil jej generálmajor Martin Bieber.

Na západnom úseku frontu naďalej trval tlak nepriateľa. Dobytím Baťovian a Oslian si Schill otvoril cestu cestu na Žarnovicu a Prievidzu, ktorá bez boja padla 14. septembra 1944. Preto Golian nariadil protiútok jednotkám 4. taktickej skupiny v súčinnosti s partizánmi Brigády kpt. Jána Nálepku dobyť späť Prievidzu. Protiúder sa začal 18. septembra, skončil sa však neúspechom. Schill pokračoval v ceste do Turca a na stredné Pohronie, kde 20. septembra vnikol do tyla 5. taktickej skupiny. Kvôli súbežnému útoku divízie Tatra hrozilo 5. taktickej skupine obkľúčenie. Preto Golian z 21. na 22. septembra rozhodol Turiec vyprázdniť. Pre povstalcov to bola veľmi ťažká strata, o ktorej sa rokovalo aj v SNR. Ústup povstaleckých jednotiek zabezpečovali partizáni z 1. čs. partizánskej brigády J.V. Stalina. Po strate Martina 21. septembra 1944 prebrali obranu smeru, z ktorého Nemci bezprostredne ohrozovali Banskú Bystricu, v oblasti Čremošného jednotky 1. taktickej skupiny, podporované pancierovým vlakom „Hurban“. O ochranu západných svahov Veľkej Fatry sa mala postarať 1. československá partizánska brigáda J. V. Stalina^[46].

Ešte 13. septembra obsadila nemecká bojová skupina Schäfer Dolný Kubín, o deň neskôr Kraľovany a spojila sa tak s jednotkami divízie Tatra. Takto boli vojenské jednotky na Orave úplne odrezané, v dôsledku čoho sa utvorila takzvaná Oravská vojenská skupina. Na smere Ružomberok – Banská Bystrica jednotka Schäfer narazila na jednotky 6. taktickej skupiny, ktoré odrazili pri obrane výšiny Ostrô v nasledujúcich dňoch 14 nepriateľských útokov^[46]. 10. októbra 1944 bola skupina Schäfer stiahnutá do priestoru Jelšavy, kde sa spojila so svojou materskou 18. divíziou SS Horst Wessel a bola vystriedaná brigádou Dirlewanger.

15. septembra pristáli na letisku Tri Duby 4 sovietske La-5FN. Pilotoval ich veliteľ 1. čs. samostatného stíhacieho pluku škpt. F. Fajtl, ktorý na povstalecké územie dorazil v sprievode zástupcu škpt. J. Klána a veliteľov perutí npor. F. Cháberu a npor. J. Stehlíka. Spolu s povstaleckým velením sa následne dohodli na prílete zvyšku jednotky. 1 lietadlo so zraneným npor. Cháberom zostalo na letisku, ostatné sa vrátili späť.

17. septembra pristáli na letisku Tri Duby 4 americké B-17, ktoré priviezli americkú styčnú vojenskú misiu. Jej veliteľom bol James Holt Green. Doviezli zbrane, strelivo, niekoľko protitankových zbraní bazooka (ktoré povstalci nevedeli použiť) a lieky.

17. septembra 1944 priletelo na povstalecké územie na provizórnom letisku Zolná pri Zvolene 20 lietadiel 1. čs. samostatného stíhacieho pluku. V ten istý deň začal z povstaleckého územia 1. čs. samostatný stíhací letecký pluk operovať pod velením škpt. Františka Fajtla. Jednotka mala základňu na Troch Duboch.

Spojenci 20. septembra pomohli povstaniu tým, že napadli letisko Nový Dvor pri Malackách. Pri nálete zlikvidovali 6 Ju-87 Stuka, 2 He 111, 3 Ju 88 a niekoľko ďalších Ju 52, Bf 110 a Do 17.^[47] Poškodili rozjazdovú dráhu a vyradili letisko na dlhú dobu z prevádzky. Nemci boli preto nútení nasadzovať proti povstalcom lietadlá Luftwaffe z Maďarska, ktoré by inak boli nasadené proti sovietskej hrozbe z Rumunska.

Po strate Turca a neúspešnom protiútoku s cieľom dobyť Prievidzu sa 4. taktická skupina pod tlakom jednotky Schill podporovanej letectvom stiahla do Kremnických vrchov. Ústupové boje 4. taktickej skupiny podporovali svojim vzdušným krytím letci 1. čs. samostatného stíhacieho pluku. 21. septembra 1944 obsadili Nemci Handlovú a o niekoľko týždňov 6. októbra Kremnicu. Sily skupiny Schill sa potom rozdelili, keď sa väčšina jednotky okrem časti nasadenej v oblasti Handlová – Žiar nad Hronom presunula od priestoru Oslian. Úsek frontu v dotyku s 1. a 4. taktickou skupinou povstaleckej armády prevzala divízia Tatra a 2. prápor jednotky Schill.

25. septembra 1944 začal presun 2. čs. paradesantnej brigády z Kroscienka v Poľsku na povstalecké územie. Dopravné stroje Li-2 prevážali ostrieľaných príslušníkov paradesantnej brigády na letisko Tri Duby, odkiaľ boli okamžite nasadení na front. Povstalecké velenie si sľubovalo od nasadenia tejto jednotky veľmi veľa. Až neskôr sa vyjasnilo, že parašutisti po bojoch na Dukle utrpeli značné straty a jednotka nebola ani zďaleka v plnej sile. Nasledujúci deň SNR vyhlásila druhú mobilizáciu záloh do 1. československej armády na Slovensku. Týkala sa piatich ročníkov. Po druhej mobilizácii počet príslušníkov povstaleckej armády dosiahol 60 000 osôb, ale asi štvrtina z nich nemala zbrane. V druhej polovici septembra 1944 1. československá armáda na Slovensku okrem rôznych druhov armádnych jednotiek a útvarov vrátane leteckej skupiny disponovala 44 pešími prápormi, 6 delostreleckými oddielmi a 32 delostreleckými batériami.

26. septembra bola vysadená nad povstaleckým územím aj britská styčná vojenská misia.

Novému veliteľovi nemeckých vojsk generálovi Höflemu sa 8. októbra 1944 podarilo pre nasadenie na Slovensko získať i 14. divíziu granátnikov SS Galizians(ukrajinská) a 18. divíziu tankových granátnikov SS Horst Wessel (SS-Brigadeführer Wilhelm Trabandt). Súčasne bola skupina Schäfer presunutá k svojej kmeňovej 18. divízii SS Horst Wessel, ktorá z vyčkávacieho postavenia v Komárne prešla neskôr do generálneho útoku nemeckých okupačných vojsk proti povstalcom. Z Poľska prišla medzi 10. a 15. októbrom 1944 2. brigáda SS Dirlewanger. Mala 4 000 príslušníkov a operovala v priestore horného Považia a Turca. V 2. polovici októbra 1944 bola do boja proti povstalcom na úseku Čertovica nasadená bojová skupina Wittenmeyer. Proti obrannému úseku Vernár – Hrabušice – Stratená – Dobšiná sa od 18. až 19. októbra zhromažďovala bojová skupina armádnej skupiny Heinrici, na úseku Poprad posilnená obrneným vlakom^[34].

7. októbra 1944 na Slovensko priletel gen. Rudolf Viest, ten prevzal velenie 1. československej armády na Slovensku. Na Slovensko priletel aj vládny delegát pre oslobodené územie minister František Němec s cieľom prevziať politickú moc. SNR jednoznačne odmietla tieto zámery československej vlády v Londýne a vyslala do Londýna svoju delegáciu, aby rokovala o slovenskej otázke s prezidentom Edvardom Benešom. 7. októbra pristálo na letisku Tri Duby 6 amerických B-17, ktoré priviezli zásoby vojenského a zdravotníckeho materiálu a zobrali späť 5 francúzskych občanov a 25 amerických a anglických letcov, ktorí boli zostrelení nad oblasťou a podarilo sa im dostať na povstalecké územie.

Po ťažkom boji s jednotkami 4. a 3. taktickej skupiny a partizánmi, podporovaných pancierovým vlakom i letectvom, jednotka Schill obsadila 3. októbra 1944 Žiar nad Hronom, zaistiac si tak nezničené mosty cez Hron a rýchlo postupovala na Zvolen. 2. časť skupiny Schill súčasne postupovala od Oslian smerom na Žarnovicu, zlomila odpor jednotiek 3. taktickej skupiny a 27. septembra obsadila Žarnovicu, Novú Baňu a začala postupovať na Banskú Štiavnicu. Keďže veliteľstvo 1. československej armády na Slovensku už nemalo zálohy, jednotky 3. taktickej skupiny stiahlo z oblasti Banskej Štiavnice, ktorá padla do rúk Nemcov 9. októbra 1944. Jednotky 3. taktickej skupiny potom pri Hronskej Dúbrave posilnili obranu najkratšieho smeru na letisko Tri Duby^[46]. 4. októbra prisunuli do oblasti smerom od Zvolena povstalci vlak s 1000 neozbrojenými mužmi, keďže už v tej dobe panoval nedostatok zbraní. Tí mali postupne prevziať zbrane od bojujúcich jednotiek a vystriedať ich. V oblasti práve prebiehali silné boje a vlak zostal stáť v Starej Kremničke, kde po ňom nemecké jednotky spustili paľbu z ťažkých guľometov a mínometov. Časť mužstva sa v panike rozutekala a transport sa nakoniec na pomoc 4. taktickej skupine nedostal.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Jalnej

Zlepšenie poveternostných podmienok umožnilo v tejto dobe ukončiť prepravu 2. paradesantnej brigády z Poľska. Jej jednotky boli postupne nasadzované na najťažšie úseky povstaleckých frontov. Potom spoločne s 3. taktickou skupinou a partizánmi, podporovaní delostrelectvom i letectvom uskutočnili 8. októbra 1944 protiútok proti divízii Tatra a v priebehu niekoľkých dní ju zatlačili o 6 km na západ, kde sa pri Jalnej až do 26. októbra 1944 front stabilizoval^[46]. Počiatkom októbra javila povstalecká armáda známky vyčerpania a nezvratnej demoralizácie. Počiatočné nadšenie medzi vojakmi vyprchalo a čoraz viac ho zadúšali nemecké tanky, z ktorých mali neskúsení povstaleckí vojaci priam panický strach.

Dobytie Turca ani ďalšie úspechy nemeckých vojsk na západnom úseku povstaleckého frontu nemohli zakryť skutočnosť, že blesková policajná akcia hitlerovského velenia na Slovensku, pôvodne plánovaná na 1 týždeň, nesplnila pôvodné očakávania. To však nič nemenilo na veľmi vážnej situácii na zmenšujúcom sa povstaleckom území. Útoky Červenej armády a česko-slovenského armádneho zboru v oblasti Duklianskeho priesmyku zatiaľ prešľapovali na mieste bez väčších územných ziskov. Dobývanie česko-slovenského územia bolo vo východných Karpatoch vykúpené obrovskými stratami na životoch. Lepšie sa však vyvíjala činnosť sovietskej armády južne od slovenského územia, kde sa približovala k Debrecínu. Aj to však bolo príliš ďaleko na to, aby ovplyvnilo situáciu na povstaleckom území.

Očakávajúc zhoršenú situáciu 14. októbra 1944 povstalci rozhodli premiestniť zlatý poklad uložený v trezoroch Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici a letecky ho dopravili do Moskvy, aby sa nedostal do rúk nemeckých okupantov. Išlo o 157 kg zlata, 569 kg striebra a 133 kg iných vzácnych kovov.^[48]

Zmenšená aktivita na nemeckej strane frontu bola predzvesťou záverečnému útoku na povstalecké územie. Do 18. októbra sústredil Hermann Höfle brigádu Dirlewanger do priestoru Ružomberok – Martin, divíziu Horst Wessel na líniu Jelšava – Rimavská Sobota – Lučenec, bojovú skupinu Wittenmayer do priestoru Kráľova Lehota – Liptovský Mikuláš, bojovú skupinu Henrici do priestoru Poprad – Telgárt, jednotky POHG do priestoru Kráľova Lehota – Ružomberok a jednotky Domobrany do priestoru Banskej Štiavnice. Generálny útok začal 18. októbra 1944 zosilneným bombardovaním Banskej Bystrice, Liptovskej Osady a Brezna. Následne sa začal útok nemeckých pozemných síl. Vrcholilo aj zhadzovanie propagandistických letákov. Skupina Schill obsadila toho istého dňa Krupinu a skupina Heinrici zaútočila na Vernár^[46]. 19. októbra vyrazila z Jelšavy divízia Horst Wessel a už o dva dni obsadila Revúcu a Muráň. Jedna časť ďalej postupovala na Červenú Skalu, a druhá na Tisovec. Strate Červenej Skaly 21. októbra nezabránilo ani nasadenie pancierového vlaku Masaryk^[46]. Útokom bolo ohrozené tylo jednotiek 2. taktickej skupiny v priestore Telgártu. Povstalecké jednotky sa tu nachádzali v značnom stupni dezorganizácie a poľnými cestami ustupovali pozdĺž úpätia Nízkych Tatier cez Šumiac v smere na Heľpu. Bojová skupina Heinrici sa 22. októbra spojila v Telgárte s jednotkami divízie Horst Wessel. Do nemeckých rúk padol tiež Tisovec a Rimavská Baňa^[46].

Z priestoru Lučenca prešli 22. októbra 1944 do útoku ostatné sily divízie Horst Wessel. Nemecký útok z juhu nadobúdal nebezpečné rozmery, nezastavili ho ani letecké útoky, ani útok pancierového vlaku na trati Zvolen – Lučenec. Preto generál Viest zvolal poradu veliteľov taktických skupín, na ktorej sa rozhodlo o stiahnutí 1. československej armády na Slovensku do obranného postavenia na svahoch Nízkych Tatier, Veľkej Fatry a Slovenského rudohoria^[49]. 23. októbra vyrazili nemecké sily spolu s POHG a Domobranou do útoku proti povstaleckým silám na všetkých smeroch. Vnikli do Podkriváňa, Detvy, obsadili Brezno a dobyli aj strategickú výšinu Ostrô. Z priestorov južne a juhozápadne od Zvolena začali povstalci masovo ustupovať do Nízkych Tatier a čiastočne aj na Poľanu a Vepor. Všeobecný ústup povstalcov priviedol Rudolfa Viesta a Hlavný štáb partizánskych oddielov na Slovensku (HŠPO) na Slovensku 25. októbra k dohode, podľa ktorej mali obranu zvyškov partizánskeho územia zabezpečovať jednotky 1. československej armády na Slovensku spolu s partizánmi 1. čs. partizánskej brigády J.V. Stalina. Ostatné partizánske oddiely mali prejsť do určených priestorov v tyle nemeckých vojsk. Začala sa evakuácia Banskej Bystrice. Predsedníctvo SNR presunulo svoje sídlo na Donovaly. 2. čs. paradesantná brigáda zaujala obranné postavenie na prístupových cestách k Banskej Bystrici v priestore Badína, Vlkanovej a pri Šalkovej. V dôsledku toho, že sa letisko Tri Duby ocitlo v oblasti dostrelu nemeckého delostrelectva, vydal Viest rozkaz, aby Prvý česko-slovenský samostatný stíhací letecký pluk odletel na sovietsku stranu frontu. Povstalecká armáda tak prišla o svoje jediné krytie a podporu zo vzduchu.

V nasledujúcich dňoch sa začalo veliteľstvo 1. československej armády na Slovensku a HŠPO premiestňovať na Donovaly. Jednotka Schill dobyla 26. októbra Zvolen a 27. októbra 1944 Banskú Bystricu. Na ďalší deň jednotka Dirlewanger obsadila Liptovskú Osadu. Rozklad 1. československej armády na Slovensku bol v tejto chvíli takmer dovŕšený, keďže tá už prestala klásť súvislý odpor. Viest preto v noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal rozkaz v ktorom nariadil prechod povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja. Rozkaz však prišiel neskoro, keď už s väčšinou armádnych jednotiek nebolo žiadne spojenie. 1. československá armáda na Slovensku ako jednotný ozbrojený útvar prestala klásť organizovaný ozbrojený odpor. V ťažkej a zložitej situácii, keď najvyššie velenie nemalo spojenie so všetkými útvarmi, asi polovica povstaleckých jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja. Veľa vojakov sa vrátilo domov a mnohí ďalší padli do zajatia.

Pod sústavným tlakom prešlo veliteľstvo povstaleckej armády spolu s partizánskym štábom z Donovál do hôr. Vtedy už brigáda Dirlewanger energicky očisťovala severné svahy a skupina Schill s divíziou Horst Wessel južnú stranu Nízkych Tatier. Divízia Tatra prenasledovala partizánov a rozbité jednotky povstalcov v Kremnických vrchoch, zatiaľ čo skupina Wittenmeyer očisťovala priestor Liptovský Mikuláš – Poprad.

30. októbra 1944 gen. Hermann Höfle za spoluúčasti predstaviteľov slovenskej vlády na čele s dr. Jozefom Tisom usporiadal v Banskej Bystrici vojenskú slávnosť. Dr. Jozef Tiso slúžil omšu, vyznamenal príslušníkov Waffen-SS a verejne poďakoval Hitlerovi^[50]. Do tohoto dňa zajali Nemci vyše 10 000 povstalcov, ukoristili asi 80 diel, 600 nákladných áut, 1 pancierový vlak, 1 nákladný vlak, 300 koní a získali štátnu pokladnicu s hotovosťou 2,8 miliardy korún. 1. československá armáda na Slovensku dokladala 1 720 padlých, 3 600 ranených (z ktorých skoro 700 bolo evakuovaných do ZSSR), 150 zajatých a 580 nezvestných. (Celkové straty v dôsledku bojov na Slovensku sa odhadujú na približne 10 až 12 000.) Nemecké vojská prišli o 4200 padlých, 5000 zranených, 300 zajatých. Prišli tiež o 130 diel a mínometov, o približne 20 tankov a samohybných diel (6 – 7 PzKpfw III a IV, 7 PzKpfw 35(t) a 38(t) a 6 StuG III a IV^[51]), 28 lietadiel, 210 automobilov rôznej kategórie a 1 pancierový vlak.^[28]

3. novembra 1944 Nemci spolu so slovenskými kolaborantmi zajali Rudolfa Viesta aj Jána Goliana a niekoľko ďalších dôstojníkov, ktorí odpočívali pred pripravovaným prechodom cez Hron v Pohronskom Bukovci. Obidvaja generáli neskôr v nemeckom zajatí zahynuli.

Z vojenského hľadiska možno význam Slovenského národného povstania vidieť najmä vo fakte, že narušilo celistvosť nemeckého frontu a síce len nakrátko, ale predsa, znemožnilo nemeckým vojskám využívať dopravné spojenie a hospodárske zdroje pre svoje vojnové úsilie^[52]. Povstanie znemožnilo využitie ľudských síl Slovenskej armády podľa zámerov nacistického velenia pre boj proti sovietskym vojskám^[53]. To bolo významné aj z pohľadu Sovietskeho zväzu, pre ktorý bolo Slovensko jednou z nepriateľských krajín, ktorá mu bezdôvodne vypovedala vojnu, pričom Sovietsky zväz predtým uznal Slovenský štát. Tisova vláda tiež poskytla Wehrmachtu dve armádne divízie a leteckú jednotku, ktoré viedli bojovú činnosť na fronte a neskôr zabezpečovali tylové územia alebo bojovali proti sovietskym partizánom. Veľmi dôležitým bol aj politický a morálny rozmer povstania, v ktorom sa občania malej krajiny rozhodli postaviť nacistickej vojnovej mašinérii. Pre Slovensko bolo takéto počínanie bezprecedentné aj preto, že v krajine bez vojnových tradícií išlo o jedno z mála významnejších ozbrojených vystúpení proti cudzej okupácii. Bolo tiež významným politickým aktom, ktorým sa Slováci naprieč politickým spektrom prihlásili k cieľom protihitlerovskej koalície.^[54]

Slovenské národné povstanie vypuklo v tom istom mesiaci ako povstanie vo Varšave, spolu s ním a bojom povstalcov v Juhoslávii patrí k najväčším protifašistickým povstaniam v Európe. Ukázalo že Slováci nebudú na oslobodenie Červenou armádou nečinne čakať, ale pripoja sa k boju za slobodu. Napriek tomu, že nezačalo za optimálnych podmienok, bolo poznačené radom chýb a zlyhaní a nakoniec bolo zatlačené do hôr, patrí k najvýznamnejším míľnikom novodobých slovenských dejín.^[55]

Vojenský priemysel a výrobu na povstaleckom území zabezpečovalo špecializované oddelenie vojenského priemyslu, ktoré viedol Miloš Marko. Medzi najvýznamnejšie podniky na povstaleckom území patrili najmä železiarne v Podbrezovej, železničné dielne vo Zvolene, podniky v Dolných Hámroch a Slovenskej Ľupči^[56].

Povstalci okrem potrieb armády museli pre správne fungovanie svojho územia zabezpečiť aj civilné obyvateľstvo. Po finančnej stránke im v tom pomáhala filiálka Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici. Platidlom na povstaleckom území zostali vojnové slovenské koruny. Zásobovanie obyvateľstva väčšinou základných komodít sa podarilo povstaleckej správe zvládnuť pomerne dobre. Rovnako uspokojivá bola i činnosť zdravotníctva.^[56]

30. augusta o 11:00 začal z Banskej Bystrice vysielať slobodný povstalecký vysielač. Okrem spravodajstva a informácií vysielal po celý deň aj hudbu. Bol to účinný nástroj propagandy a od prvých dní sa stal terčom nemeckých náletov. Po zásahu budovy sa pokračovalo vo vysielaní z vysielacích vozov, ktoré bolo ťažšie lokalizovať. Medzi osobnosti, ktoré sa angažovali pri príprave relácií, patril napr. skladateľ Ján Cikker.^[57]

6. septembra boli na povstalcami kontrolovanej časti Slovenska nariadením SNR zrušené nemecké a maďarské školy všetkých stupňov a kategórií, okrem ľudových škôl, zriadených do 6. októbra 1938 (teda za prvej Československej republiky).^[58]

15. októbra malo svoje prvé vystúpenie povstalecké Frontové divadlo. Viedol ho Andrej Bagar. Divadlo do 26. októbra realizovalo 50 predstavení v rôznych kinosálach, hostincoch, nemocniciach i priamo medzi vojakmi pri fronte. Na svojom poslednom predstavení na Starých Horách hrali pre ranených vojakov a partizánov, ktorých čakala evakuácia^[59].

Bližšie informácie v hlavnom článku: Karpatsko-duklianska operácia

Hlavný vojenský plán s ktorým počítalo Vojenské ústredie predpokladal, že dve východoslovenské divízie, držiace približne 100-kilometrový úsek frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria Karpatské priesmyky a zápoľná armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu sovietskej armády. Povstanie však vypuklo predčasne, keď ani jedna zo strán nebola na ozbrojený boj dôsledne pripravená. Vstup nemeckých vojsk na Slovensko už 29. augusta 1944 znamenal, že povstanie sa nebude vyvíjať podľa predstáv jeho organizátorov, hlavne po tom, čo 31. augusta začali nemecké vojská odzbrojovať jednotky východoslovenskej armády.

1. septembra prijal maršal Konev plukovníka Talského. O ich rozhovore Konev najprv telefonicky a potom písomne informoval Stalina a navrhol vyčleniť na pomoc povstalcom a partizánskemu hnutiu na Slovensku časť síl 1. a 4. ukrajinského frontu k útoku na východné Slovensko. Stalin s týmto návrhom súhlasil a nariadil, aby najneskôr do piatich dní začali sovietske vojská ofenzívu v Karpatoch.

Karpatsko-duklianska operácia bola jednou z najväčších vojenských operácií v horskom teréne počas druhej svetovej vojny. Nakoniec však neskončila úspechom a bola plytvaním ľudskými aj materiálnymi silami ZSSR. Odvtedy, ako útočiace jednotky neboli schopné dostatočne rýchlo preniknúť prvými dvoma nemeckými obrannými líniami, už ďalej nemala veľké vyhliadky na úspech a bola skôr politickým gestom náklonnosti Sovietskeho zväzu k Česko-Slovensku. Viazala veľký počet vojsk, ktoré mohli Nemci inak nasadiť proti povstalcom a tak bola asi najväčšou vojenskou pomocou, ktorú cudzie krajiny povstaniu poskytli. Sovieti aj Čecho-Slováci však zaplatili za tento pokus prebiť sa Karpatami k povstalcom krvavú daň, padlo 19 000 sovietskych vojakov a 1800 príslušníkov 1. česko-slovenského armádneho zboru. Mnohonásobne viac ich bolo ranených. Samotní povstaleckí velitelia priznávajú, že bez Karpatsko-duklianskej operácie by bolo vylúčené, aby jednotky 1. česko-slovenskej armády a partizáni mohli dva mesiace viesť v tyle nepriateľa boje pravidelnou konvenčnou formou.

Po zániku 1. československej armády a prechode jej časti na partizánsky spôsob boja dovtedy existujúce partizánske oddiely prichýlili množstvo povstaleckých vojakov, niektoré jednotky aj s dôstojníkmi vytvorili svoje vlastné partizánske oddiely. V prvých novembrových týždňoch roku 1944 museli partizáni čeliť sústredenému tlaku nemeckých jednotiek, ako aj dôsledkom rýchleho rozkladu povstaleckej armády, ako boli kolísajúca morálka vojakov a organizačné ťažkosti, ktoré ešte komplikovalo i zlé počasie. Tieto ťažkosti postihli najmä tie partizánske jednotky, ktoré bojovali na povstaleckých frontoch.

V tomto období sa 1. československá partizánska brigáda M. R. Štefánika presunula od Krupiny a Zvolena cez Pohronie, Považie a Oravu do západnej časti Vysokých Tatier. Oddiely 1. československej partizánskej brigády J.V. Stalina bránili do konca októbra 1944 prístupy do dolín Veľkej Fatry z Turca a potom väčšina z nich prešla na pohronskú stranu Nízkych Tatier. Partizánska brigáda Jánošík z južného úseku povstaleckého frontu prešla na novú základňu v Nízkych Tatrách severovýchodne od Brezna. Náročné presuny urobila aj Partizánska brigáda Za slobodu Slovanov, Partizánska brigáda kpt. Jána Nálepku a iné. V tejto dobe tiež došlo k poklesu počtu partizánov v jednotkách. V decembri 1944 sa však situácia stabilizovala a partizáni, ktorí sa medzi časom zorientovali, zvýšili aktivitu a začali podnikať partizánske akcie. Začiatkom roku 1945 boli partizánske oddiely rozmiestnené prakticky po všetkých slovenských horských oblastiach. Podľa dokumentov partizánskych štábov a 1. a 4. ukrajinského frontu sa v tej dobe na Slovensku nachádzali dva veľké partizánske zväzky, 17 brigád a 22 oddielov s celkovým počtom okolo 13 500^[60] partizánov (čo je však pravdepodobne dosť nadhodnotené číslo a to kvôli tomu, že asi zahŕňa absolútny počet partizánov, ktorý inak dosť kolísal). Od 1. novembra 1944 do 19. marca 1945 uskutočnili partizáni 168 diverzií na železniciach. Na východnom a strednom Slovensku následne koordinovali svoju činnosť s postupom sovietskych a česko-slovenských vojsk. Dôležité boli útoky partizánov v ceste Banská Bystrica – Staré Hory – Liptovské Revúce – Ružomberok. V Malej a Veľkej Fatre to boli útoky na cestu Kraľovany – Vrútky – Martin – Žilina. Pri bojoch na západnom Slovensku a postupe na Moravu pomáhala 2. československá partizánska brigáda J.V. Stalina. V súčinnosti s Červenou armádou partizáni obsadzovali a oslobodzovali mnohé dediny a mestá. Takáto činnosť hornonitrianskych partizánov vyvrcholila 31. januára 1945 v boji o Liptovský Hrádok, pri ktorom spolupracovali so 768. streleckým plukom Červenej armády s Československým armádnym zborom. V tej istej dobe partizáni oddielu Chruščov obsadili Čierny Balog a bránili ho pred nemeckými jednotkami až do príchodu sovietskych vojsk, pomohli tiež oslobodiť Brezno. Mnohé iné jednotky vyčkávali do priblíženia frontu a potom všetkými svojimi silami prerazili nemeckými pozíciami a spojili sa so sovietskou armádou. Tak tomu bolo napríklad v noci z 13. na 14. februára 1945 pri Tekovskej Breznici, kde nemeckú obranu zdolala Nitrianska partizánska brigáda. Časť partizánov, ktorí sa prebojovali k Červenej armáde, absolvovala ďalší výcvik a na sklonku vojny potom vstúpila do 1. česko-slovenského armádneho zboru.

Jedna z najrozsiahlejších a najsilnejších súvislých partizánskych oblastí na Slovensku sa vytvorila v západnej časti Nízkych Tatier a v juhovýchodnej časti Veľkej Fatry, Starohorských vrchoch a v oblasti severovýchodne od Banskej Bystrice a nazývaná bola Partizánska republika. Priestor pod kontrolou partizánov ohraničovali podhorské osady Rudlová (dnes časť Banskej Bystrice), Selce, Sásová (dnes časť Banskej Bystrice), Priechod, Špania Dolina, Uľanka, Turecká, Richtárová, Staré Hory, Donovaly, Moštenica, Korytnica-kúpele, Hiadeľ, Podkonice, Slovenská Ľupča a osady Baláže a Kalište, ktoré boli centrom oblasti.

Partizánske jednotky ako celok nemali dostatok síl na likvidáciu okupačných nemeckých síl na Slovensku. Ich definitívnu likvidáciu znamenal až postup Červenej armády, 1. česko-slovenského armádneho zboru a rumunských vojsk, čo trvalo do konca apríla 1945.

Akcie partizánov možno z určitých pohľadov považovať za prehnane násilné a deštruktívne, pričom ich taktický význam bol často zanedbateľný alebo sporný. Je však potrebné brať na vedomie, že vzhľadom na povahu a ciele partizánskej vojny boli partizánske jednotky okolnosťami často nútené viesť boj aj tými najbrutálnejšími metódami, keďže od svojho nepriateľa nemohli očakávať žiadne zľutovanie. Počas SNP sa plne prejavili kladné aj záporné črty partizánskej vojny. Partizáni dokázali spolupracovať s pravidelnými povstaleckými oddielmi a úspešne viesť činnosť na povstaleckých frontoch na viacerých miestach, napr. jednotky Jegorovovej brigády pri Telgárte a v Turci, či francúzsky oddiel pri Strečne. Rovnako úspešne zamestnávali tieto jednotky početné sily nepriateľa aj po potlačení povstaleckej armády. Medzi tienisté stránky patrilo nezodpovedné či doslova kriminálne konanie mnohých partizánskych veliteľov, keď jednotky napriek dohode s povstaleckým velením nezaistili dohodnuté úseky obrany a namiesto toho len vyvolávali chaos a anarchiu v tyle vlastnej armády. Činnosť niektorých partizánskych oddielov kritizovalo aj povstalecké velenie, keď jednotky vyčkávali v bezpečí tyla povstaleckej armády na ďalší vývoj udalostí napriek Golianovým opakovaným žiadostiam, aby prenikli do tyla nemeckých okupačných jednotiek a poškodzovali ich prepravu a zamestnávali ich posily v boji za líniou.

V partizánskych a povstaleckých jednotkách na Slovensku bojovali okrem Slovákov (prevažná časť 1. československej armády na Slovensku), Rusínov a Čechov (do 2000^[61]) i sovietski občania (asi 3000^[61]), Bulhari (38^[62]), Poliaci (70 – 100 mužov), Juhoslovania (asi 100^[61]), Francúzi (asi 400 mužov^[61], vyznamenali sa napr. v bojoch o Strečno), Židia (1650 osôb), Nemci (asi 80^[61]), Maďari (800^[61]), dokonca aj niekoľko Angličanov a Američanov (dovedna asi 50 osôb^[61]) – celkovo antifašisti vyše 20 národov; aj z tohto dôvodu niektorí historici, ako napríklad Anton Špiesz, spochybňujú názov „Slovenské národné povstanie“. Takáto interpretácia je však nepresná. Hlavnú bojovú zložku povstania tvorila povstalecká armáda, pozostávajúca z približne 60 000 vojakov (najskôr 18 000, 5. septembra 1944 45 000 a neskôr okolo 60 000 mužov), ktorých prevažná väčšina boli Slováci, ale aj Rusíni a iní.

Pomerne dosť zastúpení v povstaní boli Židia, pre ktorých to bol skutočný boj o život, pretože príchodom nemeckých vojsk im hrozila bezprostredná likvidácia. Už v prvej jánošíkovskej družine, ktorú založili komunisti na východe Slovenska v roku 1942, ich bolo 18 – 20 z celkového počtu okolo 30 – 40. Zopár dní pred povstaním sa vzbúrili Židia umiestnení v tábore vo Vyhniach. Po začatí povstania boli oslobodené aj tábory Sereď a Nováky. Židovskí väzni z Novák vytvorili partizánsku rotu Nováky. Celkovo sa v povstaní zúčastnilo okolo 1650 Židov (čo tvorilo asi 9 – 10% bojujúcich partizánov); z týchto 269 osôb zahynulo.^[63]

Počas Slovenského štátu študovala na vysokých školách v Bratislave, najmä na Slovenskej vysokej škole technickej a Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity, početná skupina bulharských študentov, z ktorých sa časť pomerne skoro zapojila do protifašistického odboja v rámci ilegálnej komunistickej mládežníckej organizácie BONNS. Tá sa aktivizovala už v roku 1939, udržiavajúc spojenie s predstaviteľmi odboja najmä zo západného Slovenska. V rokoch 1942 – 1944 vydávala ilegálne noviny Antifašista. Počet bulharských vysokoškolákov na Slovensku vzrástol v roku 1944 ich prechodom z nemeckých vysokých škôl a v dôsledku protifašistického vystúpenia bulharského domáceho odboja v septembri 1944. Tieto študentské skupiny sa prirodzene zapojili aj do SNP, pričom nemožno zanedbať ani rolu poľnohospodárskych robotníkov a záhradníkov bulharskej národnosti, usadených najmä v okolí Bratislavy.

Bulhari boli príslušníkmi viacerých partizánskych jednotiek: Brigády kpt. Jána Nálepku (K. Kyrčev Radev, A. Krstev Rusev), oddiely Pobeda (P. Petrov), Národný pomstiteľ (Mitko Nedev Placharov, Christo Kirov), brigáda Jánošík (P. Spasov Todorov), Prvej československej partizánskej brigády M. R. Štefánika (D. Vangelov Dimitrov, Cvetkov Lazarov, Ch. Nikolov Charizanov), Prvej československej partizánskej brigáde J. V. Stalina (A. Vichrovský). Viacerí sa v novembri a decembri 1944 stali príslušníkmi internacionálneho oddielu Nitrianskej partizánskej brigády, v ktorom bulharskej čate velil S. Pandurov-Stojanov. S brigádou sa v noci 13. apríla 1945 prebíjali pri Tekovskej Breznici cez Hron k frontu Červenej armády, no pri prechode cez rozvodnenú rieku viacerí zahynuli (E. Ignatov, S. Stojanov, S. Daskalov, D. Todorov).

Viacerí bulharskí povstalci boli vyznamenaní Radom SNP I. triedy a na pamiatku padlých bulharských partizánov boli postavené pamätníky v parku na Vajanského nábreží v Bratislave a v Hronskom Beňadiku.^[62]

Pronemecký režim na čele s Jozefom Tisom v Bratislave po porážke SNP aj naďalej zostával pri moci. Sám Tiso poslal Hitlerovi telegram, v ktorom vzdával vďaku za pomoc pri potlačení povstania a o niekoľko dní v Banskej Bystrici udeľoval vyznamenania nemeckým vojakom, ktorí sa pri bojoch vyznamenali.

Nemecké jednotky v spolupráci s Hlinkovou gardou a niektorými špeciálnymi protipartizánskymi skupinami operovali na Slovensku a zvádzali boje s partizánmi. Nastalo obdobie likvidácie účastníkov SNP, deportácie stoviek zajatcov do koncentračných táborov, verejných popráv a masových vrážd civilného obyvateľstva. Protipartizánske jednotky tiež systematicky likvidovali všetky objekty (napríklad horské chaty), ktoré v horách mohli slúžiť partizánom.

Po zatlačení povstania slovenská vláda obmenila mnohé posty. Ministrom obrany sa stal Štefan Haššík. Jednotky Hlinkových gárd začali plniť úlohy četníkov a polície. Podobne namiesto armády, ktorá sa skompromitovala povstaním, začala vznikať Domobrana (Heimatschutz), ktorá sa formovala z radov občanov nemeckej národnosti (Volksdeutsche) žijúcich na území Slovenska. Boli do nej boli začlenené aj Rýchla divízia a Technická divízia, ktoré sa nenachádzali na území Slovenska. V marci 1945 boli tieto jednotky reorganizované a zlúčené už v rámci SS do zväzku s oficiálnym názvom SS Heimatschutz "Slowakei". Celkovo mala Domobrana 41 533 mužov, ale ich bojaschopnosť bola na nízkej úrovni a tak sa prakticky nezúčastnili bojov.

Na sklonku roku 1944 Červená armáda – konkrétne 2. ukrajinský (pod velením Rodiona Malinovského) a 4. ukrajinský front (pod velením Andreja Jeriomenka), 1. česko-slovenský armádny zbor a rumunská 1. a 4. armáda bojovali na území Slovenska. Proti nim stáli menej početné nemecké jednotky – 1. tanková (pod velením generála Gottharda Heinriciho) a 8. armáda (pod velením generála Otta Wöhlera) a kráľovská maďarská 1. armáda. Tie tiesnené nepriateľom pozvoľna ustupovali hornatým terénom severného a východného Slovenska. Na prelome rokov 1944 a 1945 sa rozpútali tvrdé boje na juhovýchodnom Slovensku, po ktorých boli 19. januára 1945 oslobodené Košice.

Pri prekročení Ipľa a Hrona sovietske vojská na krátky čas oslobodili niektoré mestá na juhu Slovenska. Pri Šahách, Leviciach a Štúrove nemecká 8. armáda v januári 1945 podnikla protiútok, v ktorom spôsobila sovietskym jednotkám v tomto priestore veľké ťažkosti i straty a vytlačila ich z oslobodeného územia. Tieto boje boli súčasťou nemeckého pokusu na prelomenie obkľúčenia Budapešti. Sovietske jednotky na tomto úseku opäť zaútočili až v marci 1945. Pri Leviciach prerazili nemeckú obranu a úspešne postúpili pozdĺž Dunaja. Bratislava bola sovietskymi vojskami oslobodená 4. apríla 1945. Začiatkom roka 1945 sa česko-slovenské a sovietske jednotky postupujúce zo severovýchodu prebojovali až k Liptovskému Mikulášu, kde ich dobre pripravená nemecká obrana zdržiavala celé 2 mesiace. Boje o Liptovský Mikuláš skončili až 4. apríla 1945. V nasledujúcom období už sovietske, česko-slovenské a rumunské vojská nenarazili na slovenskom území na žiadny výraznejší odpor a postupovali cez Moravu až do Čiech.

Ministerstvo obrany nenariadilo Domobrane a Hlinkovej garde zotrvanie v obrane. Väčšina vojakov týchto jednotiek sa rozpŕchla domov alebo odišla s ustupujúcimi nemeckými vojskami na Moravu a do Čiech. Ušli aj štátni pohlavári, ktorí sa snažili zachrániť na západe. Jozef Tiso bol zatknutý v kapucínskom kláštore v rakúskom Kremsmünsteri Američanmi.

Slovensko bolo v tej dobe oslobodené. Opäť sa nastolila česko-slovenská vláda. Vďaka Slovenskému národnému povstaniu prešlo Slovensko do povojnovej Európy ako plnohodnotná súčasť svetovej protihitlerovskej koalície, a nebrala sa na zreteľ jeho účasť vo vojne proti ZSSR.

Ani po potlačení povstaleckej armády sa Nemcom nepodarilo zlikvidovať celé hnutie slovenského odporu. Partizánske jednotky sa s rôznymi úspechmi zachytili v horských oblastiach po celej krajine a neustále pôsobili v nemeckom tyle ťažkosti. Nemecké velenie sa na potlačenie partizánskej vojny rozhodlo použiť všetky dostupné opatrenia. Medzi najbrutálnejšie praktiky patrili odvetné akcie proti podhorským dedinám, ktoré podporovali partizánov. Pri väčšine týchto akcií však umierali najmä civilisti. Nemecké jednotky spolu so slovenskými kolaborantmi vypálili viacej ako 95 slovenských obcí a osád a samôt.^[64]

Nacistické jednotky okrem protipartizánskych akcií uskutočňovali akcie proti rasovým nepriateľom, najmä Židom a Rómom. Jedna z prvých sa udiala 11. septembra 1944 v Nemčiciach, kde postrieľali 53 rasovo prenasledovaných.

Po obsadení Kremnice 6. októbra, nacistické jednotky spolu s POHG prenasledovali a vraždili účastníkov povstania. Po vojne bol v Dolnom Turčeku nájdený masový hrob s 182 telami, mnohí iní boli zavraždení vo Zvolene, kde po obsadení 26. októbra celý týždeň nacisti vraždili zaistených obyvateľov v miestnej väznici. Neskôr zatýkanie a vraždy pokračovali v decembri a januári 1945, po vojne bolo v najmenej 6 masových hroboch v meste a okolí nájdených 128 popravených.

28. októbra 1944 príslušníci Einsatzkommanda 14 prinútili 27 kriminálnych väzňov a 3 rasovo prenasledovaných aby sa obliekli do civilných šiat, potom ich doviezli automobilmi do Mičinskej doliny, kde ich zastrelili. Po oficiálne nariadenej exhumácii mŕtvych tiel 9. novembra prisúdili zločin partizánom.^[65]

29. októbra 1944 nacisti prepadli osadu Mladoňov, kde boli prechodne ubytovaní partizáni. Partizáni po boji, v ktorom padli traja z nich, ustúpili do hôr. Nacisti následne postrieľali mužov a vyrabovali a následne aj podpálili 13 chalúp aj s hospodárskymi stavbami.^[66]

Vo Vinnom 30. októbra Nemci úplne vypálili 285 domov, čiastočne ďalších 120, 15 obyvateľov odvliekli do koncentračných táborov. V noci z 31. októbra na 1. novembra postrieľali nacisti v Ponikách 31 obyvateľov. 1. novembra nacisti pod Prašivou zavraždili 44 ľudí, ktorých telá exhumovali až po vojne. V okolí boli neskôr odkryté ďalšie tri masové hroby s 25 obeťami.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Masaker v Kremničke

V Kremničke bolo pri viacerých masových popravách nemeckými vojskami ako aj slovenskými POHG od 5. novembra 1944 do 5. januára 1945 zavraždených 747 osôb (z toho 211 žien a 58 detí), ktorých telá boli nahádzané v protitankovom zákope.

V Kremnici sa po vojne našlo v 9 masových hroboch 261 mŕtvych osôb, ktoré predtým nacisti zatkli. V tom istom období povraždili 70 obyvateľov v Martine, 63 osôb v Hornej Mičinej.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Tokajícka tragédia

K najhorším nacistickým vojnovým zločinom na Slovensku patria represálie v Tokajíku z 19. novembra 1944, kde najprv dopoludnia všetkých 34 mužov z dediny sústredili pri miestnom kostole, neskôr im prikázali pochodovať spolu s vojakmi smerom na sever. Za obcou však mužov zastavili a na základe narýchlo prečítaného rozsudku, za pomoc partizánom postrieľali. Dvaja ťažko ranení však prežili. Ďalší deň nacistické jednotky Tokajík obkľúčili, ženy a deti rozohnali a obec následne vyrabovali a vypálili.^[67]

21. novembra vtrhli nemecké jednotky do Tisovca, kde postrieľali 14 rómskych mužov, 67 žien a detí odvliekli do Kremničky, kde ich popravili. 26. novembra vypálili nemecké jednotky Bačkov, zhorelo 112 domov.

23. novembra 1944 došlo k prepadu usadlosti Počuvadliansky mlyn protipartizánskou jednotkou Edelweiss. Nemci boli presvedčení, že ide o rozsiahlu partizánsku skupinu, preto nasadili jednotku v plnej sile spolu s POHG. V mlyne sa však nachádzalo iba 22 príslušníkov skupiny Sitno

3. decembra 1944 deportovali nacisti 56 obyvateľov dediny Selec ako rukojemníkov obvinených zo spolupráce s partizánmi po tom, čo nemecké jednotky neboli schopné lapiť partizánov v Považskom Inovci. 50 z nich bolo nakoniec transportovaných do koncentračného tábora Sachsenhausen. Odtiaľ sa dostali aj do iných táborov, kde postupne 45^[68] z nich zahynulo v dôsledku zlého zaobchádzania, hladu alebo bombardovania.

12. decembra bolo v Brezne zastrelených 31 osôb. 23. decembra pobili nacisti v obci Slatina 56 Rómov.

V januári 1945 jednotka Waffen-SS v Čiernom Balogu nahnala 60 Rómov, medzi nimi aj ženy a deti, do dvoch chatrčí, do ktorých potom cez okná strieľali zo samopalov. Nakoniec obidve chatrče zapálili. Všetci nahnaní tam zhoreli^[69]. (Podľa iných údajov sa stal incident 14. novembra 1944.)

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pamätník a pamätné miesto Slovenského národného povstania v Nemeckej

Medzi 4. až 11. januárom 1945 v Ráztockej doline pri obci Nemecká strelnou ranou do tyla zavraždili najmenej 400 ^[70] zaistených partizánov, povstalcov a Židov, mŕtve telá padali priamo do horiacej pece vápenky, čo neskôr znemožnilo určiť presný počet zavraždených. Podľa viacerých starších prameňov, zakladajúcich sa najmä na svedectvách vrahov a dokladoch z banskobystrickej väznice, mohlo takto byť zavraždených asi 800 – 900 ľudí^[71]. Túto popravu vykonali príslušníci SD a Einsatzkomando 14.

5. januára obesili maďarskí fašisti v Košiciach 12 ľudí. Do konca vojny bolo v meste popravených asi 600 – 700 ľudí.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Masaker v Kľakovskej doline

Za pomoc partizánom 21. januára 1945 špeciálna jednotka Edelweiss prepadla obce Ostrý Grúň a Kľak. Pri útoku na Ostrý Grúň nacisti zavraždili 62 obyvateľov, medzi nimi aj starcov, ženy a deti. V ten istý deň táto jednotka spolu s oddielmi Waffen-SS a Heimatschutzu prepadla neďaleký Kľak, kde postrieľali 84 obyvateľov (z toho 36 detí). Domy aj s obeťami podpálili. Ostatných obyvateľov vyhnali, postrieľali dobytok a ich domy vyrabovali a zapálili. Vyhorelo 132 domov a hospodárskych budov. O tri dni 24. januára 1945 bola obec Ostrý Grúň na výstrahu vypálená. Vyhorelo 112 domov. Podľa niektorých názorov, hoci nie do množstva, ale spôsobom vykonania ide o najbrutálnejší vojnový zločin spáchaný na Slovenskom území.^[72]

24. januára vyrabovali nemecké oddiely Lom nad Rimavicou, následne odvliekli 73 mužov, z ktorých 8 zahynulo v koncentračných táboroch.

21. februára nacisti vyrabovali a vypálili Pohronský Bukovec.

Obec Skýcov sa nacisti viackrát neúspešne pokúšali obsadiť, podarilo sa im to až 15. marca 1945, keď partizánske oddiely sídliace v dedine odišli k Červenej armáde. Následne nacistické jednotky vyhnali všetkých obyvateľov z obce a ďalší deň vypálili 266 domov. 13 mužov z obce, ktorí sa aj napriek varovaniu vrátili, odvliekli do koncentračného tábora.

Obce Kalište a Prochot prepadli protipartizánske jednotky 18. marca 1945. V dedine a jej okolí zastrelili alebo zaživa upálili 131 civilistov, chorých a ranených partizánov, ďalších 28 civilistov a partizánov zastrelili pri Moštenici. Jedného muža dokonca odvliekli do Turčianskych Teplíc a tam ho neskôr rozpílili na stolárskej píle. Obec pred odchodom vyrabovali a vypálili. Zo 42 domov zostalo iba 6.

16. apríla 1945 postrieľali nacisti v Ladeckej cementárni 20 ľudí. 20. apríla zabila nemeckého vojaka ustupujúceho so svojou jednotkou cez osadu Semeteš patriacej k Vysokej nad Kysucou mína. Nemeckí vojaci preto zaistili 22 miestnych mužov a guľometom ich postrieľali. Do konca mesiaca bol odkrytý masový hrob s 106 obeťami v Kováčovej.

Ďalšie zločiny spáchali v Slovenskej Ľupči (40 obetí), Bánovciach nad Bebravou (35 obetí), Handlovej (19 obetí), Prievidzi (92 obetí), Trenčíne (69 obetí), Žiline (33 obetí), Novom Meste nad Váhom (27 obetí), Dubnici nad Váhom (62 obetí) a inde.^[73]

Zločiny však boli páchané aj partizánmi či niektorými povstaleckými jednotkami. Išlo najmä o vraždy a útoky na nemecké obyvateľstvo, katolíckych kňazov a predstaviteľov vojnovej Slovenskej republiky. Celkovo si vyžiadali asi 2 400 ľudských životov. Tieto nevyprovokované akcie sa odohrávali v prevažnej miere iba vo vnútri povstaleckého územia a na rozdiel od akcií nacistov nemali systematický charakter ani podporu povstaleckého velenia. Niektorí povstaleckí či partizánski velitelia boli za zločiny stíhaní ešte počas povstania. Po vojne však už žiadne väčšie vyšetrovanie neprebehlo.

27. augusta 1944 partizáni a vojaci po obsadení Ružomberku zastrelili asi sto nemeckých vojakov a zajali 67 príslušníkov Deutsche Partei, ktorých na noc uväznili a na druhý deň ráno spolu s ďalšími asi 20 uväznenými ružomberskými civilmi, ktorých obvinili s kolaborácie s nacistami, odvliekli do priestoru Podsuchá – Biely Potok, kde ich zastrelili. Išlo o prvú masovú vraždu na území Slovenskej republiky. Podľa iných prameňov bolo povraždených 146 osôb. Byty viacerých povraždených občanov Ružomberka boli následne vyrabované^[74].

30. augusta zlikvidovali partizáni vo Vyhniach prázdny tábor detí z vybombardovaných rodín z Porúria aj s vychovávateľkami.^[75]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Masaker v Sklenom

21. septembra 1944 sa pri železnici vedúcej zo Skleného do Hornej Štubne udial preukázateľne najväčší zločin spáchaný partizánmi. Členovia Leninského oddielu 1. československej brigády J. V. Stalina guľometmi a granátmi zavraždili 187 mužov vo veku od 15 do 59 rokov a okradli ich mŕtvoly o cennosti. Išlo prevažne o slovenských občanov nemeckej národnosti zo Skleného, ktorí sa vracali z prác na budovaní obranných zariadení pre povstalcov^[76]. Vyšetrovanie tohto zločinu najprv prerušili boje a neskôr i tabuizovanie počas komunizmu, takže jeho vinníci zostali nepotrestaní^[77].

11. novembra partizáni pri Humennom postrieľali 150 maďarských vojnových zajatcov.

V novembri 1944 bol podľa dobovej tlače pri Hornej Tureckej, neďaleko sídla štábu 1. československej brigády J.V. Stalina objavený masový hrob s 900 zavraždenými obeťami^[78]. Avšak potvrdenie o tomto čine od akýchkoľvek iných zdrojov neexistuje a tak s najväčšou pravdepodobnosťou bola informácia o ňom len dobovou propagandou.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Partizánske rabovanie a vraždy civilistov v Divine

Ešte aj tesne po skončení vojny dochádzalo ku konfliktom. 13. mája 1945 pri partizánskom rekvirovaní zásob boli dvaja partizáni oddielu Za Vlasť zastrelení členmi miestnej milície v obci Divina. Pri následnej trestnej výprave partizánov do obce 15. mája 1945 bolo v Divine zavraždených 10 a zranených 5 občanov.

Pre mnohých iných jednotlivcov či skupiny bolo povstanie príležitosťou na vyrovnávanie účtov alebo kriminálnu činnosť. V ojedinelých prípadoch sa k partizánom pridávali jednotlivci aj z čisto alibistických dôvodov, napríklad preto, že dúfali, že im budú po vojne odpustené ich trestné činy. Na viacerých miestach malo domáce obyvateľstvo práve v dôsledku vyčíňania z partizánov strach a nemeckých vojakov neraz vítalo ako upokojenie situácie.

Po prevzatí moci komunistami začali predstavitelia komunistickej strany systematicky falšovať fakty o povstaní. Falšovali a navyšovali sa straty nemeckej strany. Podľa významného účastníka SNP ^[79] a neskoršieho prezidenta ČSSR Gustáva Husáka v jeho knihe s názvom: Svedectvo o Slovenskom Národnom Povstaní mali Nemci až 10350 padlých, a vojensky dokázalo SNP viazať až 8 nemeckých divízií. Neúmerne vyzdvihovali najmä prínos komunistických predstaviteľov odboja, ktorých prezentovali ako hlavných organizátorov a hybnú silu celého povstania^[80]. Všeobecne bagatelizovali občiansky odboj a partizánov ako celok priraďovali ku komunistickej strane. Ďalej tiež neúmerne vyzdvihovali rolu partizánov v povstaní, príslušníkov a najmä velenie 1. česko-slovenskej armády na Slovensku označovali za buržoáznych stúpencov exilovej vlády v Londýne a ich činnosti systematicky prikladali vedľajší význam. I preto je dodnes SNP mnohými považované za komunistické povstanie.

Slovenské národné povstanie je kritizované rôznymi skupinami spoločnosti. Niektorí nepovažujú názov „Slovenské národné povstanie“ za celkom správny, pretože sa na ňom nezúčastnil celý národ, ako to bolo napríklad v Juhoslávii. Ďalej pripomínajú, že povstalci spolu s partizánmi, demokratickým odbojom, komunistami a na Beneša orientovaným odbojom nepredstavovali veľmi výraznú čiastku slovenského národa.^[81] Väčšina historikov sa však zhoduje na tom, že označenie národné je namieste, najmä preto, že povstanie prinieslo Slovákov z porazeného tábora štátov Osi medzi Spojencov ako celý národ, čím výrazne zlepšilo jeho politické vyhliadky v povojnovom období. Historik Ivan Kamenec tiež poznamenáva, že: „Povstanie neodmietlo slovenskú štátnosť ako takú, len jej podobu vo forme totalitného vazala nacistického Nemecka.“^[82]

• Obhajcovia vojnovej Slovenskej republiky ho odsudzujú pre to, že sa postavilo proti prvému slovenskému samostatnému štátu a tým pádom aj proti Slovákom ako takým. Označujú ho tiež často za vojenský puč organizovaný z Moskvy či Londýna.
• Viacerí považujú povstanie vo forme ako prebehlo za chybné preto, že nesplnilo účel a nepomohlo frontu rýchlejšie prejsť územím Slovenska, čo malo za následok zvýšenie počtu obetí a škôd v dôsledku bojov. Z tohto pohľadu nejde iba o obete z radov civilného obyvateľstva, ale aj zbytočné obete vojakov povstaleckej, Červenej, či nemeckej armády. Je totiž veľmi pravdepodobné, že by Nemci Slovensko po tom, čo by bolo zo všetkých strán obídené sovietskou armádou opustili, aby sa nedostali do obkľúčenia.
• Obhajcovia povstania hodnotia kladne najmä snahu významnej časti slovenského obyvateľstva o aktívne vystúpenie Slovákov z tábora krajín Osi a odsúdenie predošlej politiky HSĽS a ďalších reakčných strán, čo značne rehabilitovalo Slovensko a zlepšilo situáciu Slovákov na medzinárodnom poli ako i v rámci povojnového Česko-Slovenska.

29. augusta sa tradične konajú hlavné oslavy SNP v Banskej Bystrici. Prvé oslavy SNP zorganizovali hneď v auguste 1945. V Banskej Bystrici vtedy stáli bok po boku líder londýnskeho exilového odboja, prezident Edvard Beneš s komunistom Klementom Gottwaldom. Po prevzatí moci v roku 1948 začali komunisti prenasledovať a väzniť niektorých účastníkov povstania (napríklad V. Žingora, J. Trojana a ďalších) a prepisovať aj históriu.^[83] Pokiaľ na začiatku oslavy organizoval Zväz slovenských partizánov (predchodca Československého a neskôr Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov) neskôr prevzala hlavnú úlohu komunistická strana. Do roku 1989 boli viac oslavou socializmu a Sovietskeho zväzu, ako povstania. ^[83] Podniky zo stredného Slovenska vysielali na oslavy zamestnancov povinne.

Ako štátny sviatok (výročie Slovenského národného povstania) sa oslavoval od roku 1951. V samostatnom Slovensku bol ako štátny sviatok presadený skupinou poslancov za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ), samostatným zákonom Slovenskej národnej rady z 29. septembra 1992 č. 489/1992 Zb. (neprestal sa teda oslavovať ani po politických zmenách v roku 1989). Prvý návrh podával už dva roky predtým, v roku 1990 Peter Weiss, vtedy ešte za klub komunistických poslancov, ktorý popisuje ako hlavnú motiváciu pokusy o Tisovu rehabilitáciu^[84] a ako hlavného odporcu vyhlásenia za štátny sviatok KDH.^[85] Poslanec KDH Anton Neuwirth v diskusii povedal, že SNP začala tragédia slovenského národa, že to bol čierny deň. Spolu s ním negatívne hlasovali aj aj predseda J. Čarnogurský, aj budúci premiér Mikuláš Dzurindu a budúci prvý slovenského eurokomisára J. Figeľ.^[85]

Prvýkrát v histórii sa v roku 2019 (75. výročie) uskutočnila počas osláv aj vojenská prehliadka.

V auguste 1944 nakrúcali filmári v okolí Brezna a Banskej Bystrice folklórny film Hanka sa vydáva. Po vyhlásení SNP sa filmový štáb rozhodol prerušiť nakrúcanie a pripojiť sa k povstaniu. Režisér Paľo Bielik, kameraman Karol Krška, zvukový majster J. Plavec, asistent kamery V. Richter a asistent produkcie A. Sekula nakrútili počas SNP dokumentárne zábery z prvých dní povstania, mobilizácie, bojových akcií a života v tyle armády. Po prechode povstania do hôr ukryli nafilmovaný materiál na cintoríne v Ponikách. Ten sa bohužiaľ z väčšej časti v dôsledku počasia a poveternostných podmienok znehodnotil. Po skončení vojny použil Paľo Bielik zachovanú časť materiálu pri tvorbe dokumentárneho filmu Za slobodu. Časť dokumentárnych záberov SNP tiež nafilmoval sovietsky kameraman M. Glider v období od 26. septembra 1944 do 12. februára 1945. Zábery boli neskôr použité vo filme režiséra V. Kopalina Oslobodené Československo.

Ďalšie dokumentárne filmy o SNP: Sú osobne zodpovední I. a II. (1946), Slovenské ráno (1949), Tokajík (1960), Ján Šverma (1970), Frontové divadlo (1974), Povstaleckí letci (1974), Muži z B-17 (1991). K téme SNP sa v rôznych obdobiach vracali viacerí slovenskí scenáristi a režiséri dokumentaristi, ako napr. Vlado Kubenko, Martin Slivka, Rudo Urc, Stanislav Barabáš a iní.

K najvýznamnejším umeleckým filmom o SNP patria Vlčie diery (1948), Bílá tma (1948), V hodine dvanástej (1958), Kapitán Dabač (1959), Prerušená pieseň (1960), Pieseň o sivom holubovi (1961), Zbabělec (1961), Polnočná omša (1962), Bílá oblaka (1962), Organ (1964), Námestie svätej Alžbety (1965), Zvony pre bosých (1965), Keby som mal pušku (1971), Horká zima (1973), Trofej neznámeho strelca (1974), Jeden stříborný (1976), Súkromná vojna (1978), Zlaté časy (1978), Povstalecká história (1984), Rozhovor s nepriateľom (2006).

V roku 1991 STV vyrobila film pod názvom Muži z B-17 o účasti amerických vojakov v SNP /autori scenára Antom Filo a Fedor Bartko, réžia Fedor Bartko/ a v roku 2014 bola v spolupráci s RTVS spracovaná séria krátkych filmov venovaná hrdinom SNP s názvom Moje povstanie.

Značná časť slovenských spisovateľov mala už pred vypuknutím povstania výrazne protifašistické názory a odpor k prvej Slovenskej republike. Povstania sa na rozličných frontoch a postoch zúčastnili mnohí slovenskí tvorcovia literatúry. Patrili medzi nich napríklad Alexander Matuška, Ladislav Mňačko, Vladimír Mináč, Andrej Plávka, Ladislav Novomeský, Ctibor Štítnický, Štefánia Pártošová, Peter Karvaš, Rudolf Jašík, Ľudo Ondrejov, Rudo Móric a mnohí ďalší. Niektorí začínajúci autori počas povstania padli a z ich tvorby zostali iba torzá.

Umelecky najhodnotnejšími prozaickými literárnymi dielami s tematikou povstania alebo druhej svetovej vojny boli predovšetkým Mináčova Smrť chodí po horách (1947), trilógia Generácia (1958 – 1961), Kronika Petra Jilemnického (1947), novely Alfonza Bednára Hodiny a minúty (1956), diela Rudolfa Jašíka Námestie svätej Alžbety (1958) a Mŕtvi nespievajú (1961), trilógia Vincenta Šikulu Majstri (1976), Muškát (1977) a Vilma (1979). Jozef Cíger Hronský vydal v roku 1960 v exile dielo Svet na Trasovisku, v ktorom naopak ostro kritizoval povstanie.

Na druhej strane, časť slovenských umelcov sympatizovala so Slovenskou republikou a povstanie odsudzovala. 2. októbra 1944 Spolok slovenských spisovateľov vydal Ohlas, v ktorom odsúdil prebiehajúce povstanie. Ohlas vlastnou rukou podpísali osobnosti ako Valentín Beniak (predseda SSS), Ľudo Zúbek (tajomník SSS), tiež Dobroslav Chrobák, Ján Poničan, Rudolf Dilong, Andrej Žarnov, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Ján Kostra, Karol Strmeň a ďalší.^[86]

Mnohí z týchto spisovateľov (Ján Smrek, Valentín Beniak, Andrej Žarnov…) predtým vyjadrili svoju lojalitu k národnému socializmu v tzv. Lomnickom manifeste z 31. augusta 1940.

Pamätníky, ktorých úlohou je pripomínať obdobie druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania, sa nachádzajú takmer po celom území Slovenska, no ich najväčšia koncentrácia je práve na miestach niekdajších bojov, či na pietnych miestach popráv a masových hrobov. Celkovo sa už roku 1964 na Slovensku nachádzalo asi 170 monumentálnych diel s tematikou SNP, ich presný počet v súčasnosti nie je známy. Spomedzi cintorínov viažucich sa na toto obdobie možno spomenúť pamätník pri Kremničke od Dušana Jurkoviča, ktorý pri jeho tvorbe nadviazal na svoju medzivojnovú činnosť pri tvorbe karpatských náhrobníkov z konca 1. svetovej vojny. Spomedzi ďalších známych pamätníkov figuruje napríklad monument a amfiteáter na Jankovom Vŕšku nad Uhrovcom od A. Slatinského, ktorý upúta i svojou rozlohou. Pomerne známy pamätník, ktorý má pripomínať obete francúzskych partizánov, sa nachádza na vrchu Zvonica pri Strečne, ďalší je na neďalekom vrchu Polom. Významným spomienkovým miestom Slovenského národného povstania je Pamätník SNP v Banskej Bystrici, kde sa každoročne konajú koncom augusta aj oficiálne oslavy.

So Slovenským národným povstaním sú tiež spojené niektoré športové podujatia. Jedným z najznámejších z nich boli preteky v behu na lyžiach Biela stopa (donedávna „Biela stopa SNP“). Boli to preteky, ktoré začínali na Krahuliach, Skalke alebo na Králikoch (v závislosti od kategórie, dĺžky trate a snehových podmienok) a končili v Banskej Bystrici.^[87] Od roku 2005 sa už uskutočňujú len v lyžiarskom štadióne na Skalke.

Z pohľadu pešej a horskej turistiky je veľmi zaujímavou a lákavou tiež vyše 700 km dlhá Cesta hrdinov SNP, spájajúca väčšinu významných miest Slovenského národného povstania od Duklianskeho priesmyku po Mohylu na Bradle.

• BOSÁK, Pavel: Z bojových operácií na fronte SNP. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1979, 288 s.
• HRUBOŇ, Anton – KRIŠTOFÍK, Juraj (zost.): Partizáni a Slovensko. Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku, 2013. 333 s. ISBN 978-83-7490-745-3
• KLIMENT, Charles K. – NAKLÁDAL, Břetislav: Slovenská armáda 1939 – 1945. Praha : Naše vojsko 2003, 200 s. ISBN 80-206-0596-7
• BIELIK, Jakub: Vypuknutie SNP a boje v Žiline. In: MÚZA 2/2015, str. 12 - 17. Dostupné online: http://www.floowie.com/sk/citaj/muza22015/#/strana/12/zvacsenie/100/

• Taktické skupiny počas SNP
• Karpatsko-duklianska operácia
• Druhá svetová vojna
• Zločiny nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Slovenské národné povstanie
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Slovenské národné povstanie
• Wikislovník ponúka heslo SNP

• Stránka Bansko Bystrického múzea SNP, poskytujúca množstvo dodatočných informácií