Socializmus v Česko-Slovensku

Podľa názoru niektorých redaktorov by tento článok mal byť spojený s článkom Česko-Slovensko v rokoch 1948 až 1989. Ak s tým nesúhlasíte, vyjadrite sa, prosím, v diskusii.

Socialistický štát „de iure“ v Česko-Slovensku trval v období od roku 1960 do 29. marca 1990. De facto sa Česko-Slovensko stalo socialistickým štátom od februára 1948.

25. február 1948 – deň ukončenia parlamentnej a vládnej krízy ČSR, keď predseda vlády ČSR a predseda KSČ Klement Gottwald získal podpis od prezidenta ČSR Eduarda Beneša o schválení doplnenia členov vlády podľa jeho nominácie.

Ústava vyhlásila víťazstvo robotníckej triedy. Česko-slovenská republika je v nej definovaná ako ľudovodemokratický štát vo forme diktatúry proletariátu, zdrojom moci sa stal pracujúci ľud pod vedením Komunistickej strany Česko-Slovenska. Zakotvuje predpoklady nového hospodárskeho zriadenia formou znárodnenia. Obsahuje sociálne práva (právo na prácu a odmenu za vykonanú prácu).

Ústava definuje Česko-Slovensko už ako socialistický štát, v plnom znení Československá socialistická republika (ČSSR), založená na pevnom zväzku robotníkov, roľníkov a inteligencie; v jeho čele je robotnícka trieda. V článku 4 je definované, že vedúcou silou v spoločnosti a štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Česko-Slovenska, „dobrovoľný bojový zväzok najuvedomelejších a najangažovanejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie“.

Počas obdobia tzv. Pražskej jari v roku 1968 bolo zvolené nové vedenie KSČ, ktoré na čele s Alexandrom Dubčekom v tzv. obrodnom procese smerovalo socialistický štát k širšej demokratizácii a angažovanosti občanov. Tieto snahy boli násilne zastavené vojenskou intervenciou Varšavskej zmluvy.

Nepresadil sa odkaz Alexandra Dubčeka z obdobia snáh o socializmus s ľudskou tvárou na jar 1968 (interview v 1988 pre taliansky denník LÚnitá):

„Komunistická strana musí starostlivo pozorovať a hodnotiť socialistický štát praktickými opatreniami výsostne dbať (až po precízne zákonodárne akty), aby fungovanie celého spoločenského systému socializmu na každom stupni činorodo každým dňom fakticky stvrdzovalo, že naozaj ľud je zdrojom všetkej moci v tomto zriadení. Preto by sa mala plne prejaviť jeho samospráva, jeho samorozvoj a samoriadenie. Rozloženie moci zabezpečiť tak, a aby sa nedala nijako zneužiť. Zabránenie recidív minulosti má dbať, aby v celom mechanizme moci nedošlo k prílišnému sústredeniu moci do jedného článku, vrátane jednotlivca. Viesť mocou, autoritou myšlienky, nie mocou násilia, represie. Zdá sa to byť samozrejmosťou, ale skutočnosť je ťažšia, zložitejšia, čo prax zreteľne potvrdzovala. Právne normy musia dať dostatočné, nezviklateľné záruky proti návratu starých metód subjektivizmu, voluntarizmu a mocenskej ľubovôle. Práve socialistická demokracia musí prakticky, denne utvárať ten najširší priestor pre činorodosť každého jednotlivca, každého kolektívu, každého článku riadenia, aby ľudia mali možnosť premýšľať, vyjadrovať svoje názory. To musí byť prizmou kádrovej politiky bez „stropu“ nomenklatúr, kde rozhodujúcim kritériom je všestranná kvalifikovanosť. Ľud, masa má právo vyberať so svojich zástupcov a vedúcich, má právo ich kontrolovať a odvolávať. Samospráva ľudu by mala mať adekvátne orgány nielen na realizáciu, ale aj pre samotné utváranie štátnej politiky. Aj komunistická strana si musí svoje vedúce postavenie v spoločnosti zabezpečiť demokratickými politickými prostriedkami, aby ľud jej vedúce miesto dal dobrovoľne, na základe dôvery a príťažlivosti obsahu jej politiky.“ Snaha o premenu socializmu v ČSSR v období roku 1968 na socializmus s ľudskou tvárou vytvorila nové nádeje nielen v spoločenstve socialistických štátov, ale aj v politických snahách socialistických a komunistických hnutí na Západe."

Pokus o vytvorenie „socializmu s ľudskou tvárou“ bol potlačený vojensky intervenciou spojeneckých armád Varšavskej zmluvy v suverénnom štáte ČSSR 21. augusta 1968 a následnou „normalizáciou“ politických a spoločenských pomerov od roku 1969.

Po roku 1968 v „normalizačnom období“ bolo zabrzdené úsilie o demokratizáciu spoločnosti. Vznikali stranícke čistky, kontrolovali sa masovokomunikačné prostriedky, zároveň však platila nová Ústava ČSSR ako štátu dvoch rovnoprávnych národov, žijúcich vo federatívnom usporiadaní ČSR a SSR; centralizovaná štátna a vládna moc vychádzala ďalej z princípov vedúcej úlohy KSČ.

Samotná spoločnosť vytvárala tlak na tzv. prestavbu podľa vzoru perestrojky M.Gorbačova v ZSSR. Nereflektovanie týchto snáh vedením KSČ v roku 1989 vyústili do všeobecnej nespokojnosti v spoločnosti (členov KSČ bolo 1,5 milióna, t. j. 10 % občanov).

Podnet na živelnú premenu bol daný manifestáciou študentov 17. novembra 1989 v Prahe a deň predtým v Bratislave, ktoré spustili udalosti známe vo svete pod pojmom nežná revolúcia. Vypustenie článku č. 4 z Ústavy ČSSR bolo jednou zo základných požiadaviek Občianskeho fóra v novembri 1989. 29. septembra 1989 bol zrušený ústavný článok č. 4 o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti, ale do 29. marca 1990, keď Federálne zhromaždenie ČSSR prijalo zákon o zmene názvu republiky na Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku bolo formálne Česko-Slovensko socialistickým štátom.

Transformácia spoločnosti pomocou demokratických inštitúcií sa začala takmer súbežne od decembra 1989, transformácia ekonomiky až od marca 1990:

• Ústavným zákonom č.50/1990 z 1. marca 1990 sa Slovenská socialistická republika premenovala na Slovenskú republiku.
• právne normy prijaté zákonodarným Federálnym zhromaždením ČSFR v dňoch 18. – 24. apríla 1990 po premene štátnych inštitúcií na demokratické, otvorili cestu k návratu kapitalizmu ako ekonomického systému:
  • Zákon č.103/90 menil hospodársky zákonník a predovšetkým zrovnoprávnil všetky formy vlastníctva,
  • Zákon 104/90 o akciových spoločnostiach uvoľnil majetok štátu a umožňoval rozpredanie jednotlivých štátnych podnikov premenou na akciové spoločnosti,
  • Zákon 105/90 o individuálnom podnikaní fyzických osôb legalizoval súkromné podnikanie,
  • Zákon 107/90 o devízach zrovnoprávňoval v medzinárodnom obchodnom styku štátne inštitúcie a súkromných podnikateľov a zrušil tým fakticky výhradný monopol štátu na zahraničný obchod,
  • Zákon 111/90 o štátnom podniku zbavoval podniky ich závislosti od štátu, podporoval ich nezávislosť a zároveň zabránil tomu, aby riadenie podniku nemohli ovplyvniť zamestnanci,
  • Zákon 113/90 o hospodárskych stykoch so zahraničím a č.117/90 o podniku so zahraničnou majetkovou účasťou otvorili cestu k prílivu zahraničného kapitálu do ekonomiky.

• Redakcia Výber Špeciál, Varianty súladu, K analýze byrokracie v podmienkach reálneho socializmu, 1989, Vyd. Obzor, Bratislava
• Krejčí Oskar: Povaha dnešní krize, 1998, East Publishing, Praha
• MĚCHÝŘ, Jan. Velký převrat či snad revoluce sametová? : několik informací, poznámek a komentářů o naší takřečené něžné revoluci a jejích osudech 1989 – 1992. Praha : Progetto, 1999. 359 s. ISBN 80-86366-00-6.
• BOBEK, Michal; MOLEK, Pavel; ŠIMÍČEK, Vojtěch. Komunistické právo v Československu : kapitoly z dějin bezpráví. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 2009. 1005 s. Dostupné online. ISBN 978-80-210-4844-7.
• ČERMÁK, František; CVRČEK, Václav. Slovník komunistické totality. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2010. 302 s. ISBN 978-80-7422-060-9.
• PRUŠA, Jiří. Abeceda reálneho socialismu. 1. vyd. Praha : Avia Consultansts, 2011. 678 s. ISBN 978-80-260-0686-2.
• Socializmus: realita namiesto mýtov. Ed. Peter Gonda, Peter Zajac. Bratislava : Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, 2020. 319 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8912118-2.
• Sociálny štát: realita namiesto mýtov. Ed. Peter Gonda. Bratislava : Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, 2020. 160 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89121-19-9.